Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Po manželoch Curiových bolo pomenované curium (Cm), prvok s atómovým číslom 96 a jednotka rádioaktivity 1 curie (Ci).
Autor TASR
Bratislava 15. mája (TASR) – Francúzsky fyzik a chemik Pierre Curie bol spoluobjaviteľom piezoelektrického javu, ešte známejší je však jeho podiel na objave rádioaktívnych prvkov - rádia a polónia. V roku 1903 získal spolu so svojou manželkou Máriou Curie-Sklodowskou a francúzskym fyzikom Henrim Becquerelom Nobelovu cenu za fyziku za výskum prirodzenej rádioaktivity a objasnenie podstaty rádioaktívneho žiarenia. V stredu 15. mája uplynie 160 rokov od jeho narodenia.
Pierre Curie sa narodil 15. mája 1859 v Paríži ako druhý syn v rodine lekára. Spolu so starším bratom Paulom Jacquesom sa od mladosti zaujímali o prírodné vedy. Najskôr sa vzdelával doma – v detstve ho vyučoval súkromný učiteľ. Ako 16-ročný zmaturoval a nastúpil na univerzitu v Sorbone, kde vtedy pôsobil jeho brat ako asistent.
Titul získal v roku 1878 a na univerzite pokračoval v laboratórnych výskumoch. V roku 1895 sa stal doktorom, za profesora bol promovaný v roku 1900. Na začiatku skúmal symetriu kryštálov. V roku 1880 objavil spolu so svojim bratom Paulom Jaquesom piezoelektrický jav, ktorý vzniká pri stláčaní kryštálov.
V roku 1894 sa Pierre Curie zoznámil s mladou poľskou študentkou Máriou Sklodowskou, ktorá na Sorbone končila štúdium fyziky a chémie. Toto zoznámenie zmenilo jeho profesionálny aj súkromný život. O rok neskôr sa zobrali a začali spoločne aj pracovať na výskume rádioaktívnych látok.
"Pierre Curie s veľkým záujmom sledoval rýchle výsledky bádania svojej ženy. Neplietol sa jej do práce, ale pomohol jej často poznámkami alebo radami. A keď Mária došla k prekvapivému výsledku, rozhodol sa, že preruší prácu v kryštálografii a pripojí sa k Máriinmu úsiliu," píše sa v známom životopise manželov Curieovcov, ktorý pod názvom Pani Curieová (Madame Curie) napísala ich dcéra Eva Curieová.
Po mesiacoch spoločného bádania a skúmania manželia 18. júla 1898 oznámili, že uraninit (oxid uraničitý, alebo tiež smolinec) obsahuje okrem uránu ďalší prvok, ktorý je oveľa rádioaktívnejší, než urán. Na počesť rodnej krajiny manželky ho nazvali polónium.
Onedlho rozpoznali, že uraninit neobsahuje len jeden, ale viacero neznámych prvkov. Druhý, ďaleko rádioaktívnejší, nazvali rádium. Ich bádateľská práca sa stala základom pre nukleárnu fyziku a chémiu. V ťažkých laboratórnych podmienkach to však bola práca mimoriadne namáhavá. Napríklad na získanie jedného gramu soli rádia na laboratórnej miske potrebovali spracovať tony uraninitu (smolinca). Potom, čo sa za vedcov prihovorila viedenská Akadémia vied, rozhodla sa rakúska vláda venovať im na ich výskum tony odpadu tejto suroviny. V rokoch 1902 a 1905 dostali 10,5 tony odpadu dovezeného z Jáchymova.
Po niekoľkoročnom úsilí sa im rádium podarilo izolovať. Pri večernej návšteve svojho laboratória v kôlni na predmestí Paríža s úžasom zistili, že objavený prvok žiari. "A v tmavej kôlni, kde drahocenné čiastočky stoja v miniatúrnych sklených nádobkách na stoloch a na poličkách pri stenách, pretože tu nie je skriňa, žiaria ich fosforeskujúce modré siluety do noci," píše Eva Curieová. "V temnote a tichu hľadia dvoje očí do bledej žiary, do toho tajuplného zdroja lúčov, na rádium, na ich rádium!"
V roku 1903 dostal Pierre Curie spolu s manželkou a ďalším francúzskym vedcom Henrim Becquerelom Nobelovu cenu za fyziku za výskum prirodzenej rádioaktivity. Na oficiálnom odovzdaní prestížneho ocenenia sa ale nemohli osobne zúčastniť – Mária sa zotavovala po potrate a Pierre trpel reumatickými bolesťami.
Po manželoch Curiových bolo pomenované curium (Cm), prvok s atómovým číslom 96 a jednotka rádioaktivity 1 curie (Ci).
Pierre Curie mal so svojou manželkou Máriou dve dcéry Irene a o 7 rokov mladšiu Evu. Staršia sa vybrala v šľapajach rodičov a rovnako ako oni, aj jej sa podarilo so svojim manželom Fredericom Joliotom získať v roku 1935 Nobelovu cenu. Eva – spisovateľka, novinárka a klaviristka si ako jediná z rodiny nezvolila vedeckú dráhu. Známou sa však stala spomínaným knižným životopisom svojej matky.
Vedec Pierre Curie zomrel 19. apríla 1906 vo veku iba 46 rokov. V daždi sa pri prechádzaní parížskou uličkou Rue Dauphine pošmykol a spadol pod kolesá vozu ťahaného koňmi, ktorý ho smrteľne zranil. Marie Curieová ho prežila o 28 rokov, zomrela 4. júla 1934 na chorobu z ožiarenia.
Pierre Curie sa narodil 15. mája 1859 v Paríži ako druhý syn v rodine lekára. Spolu so starším bratom Paulom Jacquesom sa od mladosti zaujímali o prírodné vedy. Najskôr sa vzdelával doma – v detstve ho vyučoval súkromný učiteľ. Ako 16-ročný zmaturoval a nastúpil na univerzitu v Sorbone, kde vtedy pôsobil jeho brat ako asistent.
Titul získal v roku 1878 a na univerzite pokračoval v laboratórnych výskumoch. V roku 1895 sa stal doktorom, za profesora bol promovaný v roku 1900. Na začiatku skúmal symetriu kryštálov. V roku 1880 objavil spolu so svojim bratom Paulom Jaquesom piezoelektrický jav, ktorý vzniká pri stláčaní kryštálov.
V roku 1894 sa Pierre Curie zoznámil s mladou poľskou študentkou Máriou Sklodowskou, ktorá na Sorbone končila štúdium fyziky a chémie. Toto zoznámenie zmenilo jeho profesionálny aj súkromný život. O rok neskôr sa zobrali a začali spoločne aj pracovať na výskume rádioaktívnych látok.
"Pierre Curie s veľkým záujmom sledoval rýchle výsledky bádania svojej ženy. Neplietol sa jej do práce, ale pomohol jej často poznámkami alebo radami. A keď Mária došla k prekvapivému výsledku, rozhodol sa, že preruší prácu v kryštálografii a pripojí sa k Máriinmu úsiliu," píše sa v známom životopise manželov Curieovcov, ktorý pod názvom Pani Curieová (Madame Curie) napísala ich dcéra Eva Curieová.
Po mesiacoch spoločného bádania a skúmania manželia 18. júla 1898 oznámili, že uraninit (oxid uraničitý, alebo tiež smolinec) obsahuje okrem uránu ďalší prvok, ktorý je oveľa rádioaktívnejší, než urán. Na počesť rodnej krajiny manželky ho nazvali polónium.
Onedlho rozpoznali, že uraninit neobsahuje len jeden, ale viacero neznámych prvkov. Druhý, ďaleko rádioaktívnejší, nazvali rádium. Ich bádateľská práca sa stala základom pre nukleárnu fyziku a chémiu. V ťažkých laboratórnych podmienkach to však bola práca mimoriadne namáhavá. Napríklad na získanie jedného gramu soli rádia na laboratórnej miske potrebovali spracovať tony uraninitu (smolinca). Potom, čo sa za vedcov prihovorila viedenská Akadémia vied, rozhodla sa rakúska vláda venovať im na ich výskum tony odpadu tejto suroviny. V rokoch 1902 a 1905 dostali 10,5 tony odpadu dovezeného z Jáchymova.
Po niekoľkoročnom úsilí sa im rádium podarilo izolovať. Pri večernej návšteve svojho laboratória v kôlni na predmestí Paríža s úžasom zistili, že objavený prvok žiari. "A v tmavej kôlni, kde drahocenné čiastočky stoja v miniatúrnych sklených nádobkách na stoloch a na poličkách pri stenách, pretože tu nie je skriňa, žiaria ich fosforeskujúce modré siluety do noci," píše Eva Curieová. "V temnote a tichu hľadia dvoje očí do bledej žiary, do toho tajuplného zdroja lúčov, na rádium, na ich rádium!"
V roku 1903 dostal Pierre Curie spolu s manželkou a ďalším francúzskym vedcom Henrim Becquerelom Nobelovu cenu za fyziku za výskum prirodzenej rádioaktivity. Na oficiálnom odovzdaní prestížneho ocenenia sa ale nemohli osobne zúčastniť – Mária sa zotavovala po potrate a Pierre trpel reumatickými bolesťami.
Po manželoch Curiových bolo pomenované curium (Cm), prvok s atómovým číslom 96 a jednotka rádioaktivity 1 curie (Ci).
Pierre Curie mal so svojou manželkou Máriou dve dcéry Irene a o 7 rokov mladšiu Evu. Staršia sa vybrala v šľapajach rodičov a rovnako ako oni, aj jej sa podarilo so svojim manželom Fredericom Joliotom získať v roku 1935 Nobelovu cenu. Eva – spisovateľka, novinárka a klaviristka si ako jediná z rodiny nezvolila vedeckú dráhu. Známou sa však stala spomínaným knižným životopisom svojej matky.
Vedec Pierre Curie zomrel 19. apríla 1906 vo veku iba 46 rokov. V daždi sa pri prechádzaní parížskou uličkou Rue Dauphine pošmykol a spadol pod kolesá vozu ťahaného koňmi, ktorý ho smrteľne zranil. Marie Curieová ho prežila o 28 rokov, zomrela 4. júla 1934 na chorobu z ožiarenia.
