Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V Uhorsku sa proti organizátorom prosbopisu zorganizovala kampaň. Ľudovít Štúr bol vyšetrovaný cirkevnou komisiou ako nepriateľ vlasti a následne zbavený prednášania na bratislavskom lýceu.
Autor TASR
Viedeň/Bratislava 5. júna (TASR) - Prvou významnou politickou petíciou, ktorá vznikla na našom území bol Slovenský prestolný prosbopis. Slovenskí národovci ho vypracovali a adresovali rakúskemu cisárovi Ferdinandovi I. ako protest proti nútenej maďarizácii cirkvi a v školách. V nedeľu 5. júna uplynie od odovzdania dokumentu panovníkovi 180 rokov.
Začiatkom štyridsiatych rokov 19. storočia výrazne zosilnela maďarizácia obyvateľov Uhorska. Radikálne zákroky uhorských úradníkov a policajtov boli namierené proti snahám zvyšovať vzdelanostnú a kultúrnu úroveň nemaďarských národov. Maďarská vrchnosť a úrady nehľadeli na znalosť jazyka slovenského, za učenie, kázne v kostoloch a úradný styk v slovenčine hrozili postihy.
Situáciu ešte viac vyostrilo zvolenie grófa Karola Zaya, známeho svojou radikálnou a nekompromisnou promaďarskou politikou, za generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi v Uhorsku, ktorým sa stal v roku 1840. Jeho cieľom bolo okrem iného aj podriadiť slovenských evanjelikov maďarským kalvínom.
Nepoľavujúci tlak na Slovákov zo strany maďarských predstaviteľov prinútil Ľudovíta Štúra a slovenských národovcov žiadať ochranu u cisára Ferdinanda. V roku 1842 spísali prosbopis, v ktorom sa obrátili na panovníka, aby - ako písali - ich "vzial pod svoju najvyššiu ochranu, aby pre slovanskú literatúru vymenoval riadneho cenzora v Budíne a v Prešporku, aby na prešporskom lýceu zriadenú Katedru slovanskej reči a literatúry aj pre budúcnosť potvrdil, aby ochránil školy a kostoly pred pomaďarčením". Celkove obsahoval prosbopis šesť národných a jazykových požiadaviek.
Slovenskí národovci podnietili súčasne konanie podpisovej akcie pod Slovenský prestolný prosbopis, ktorú organizoval Jozef Miloslav Hurban. Spolu s ním zbierali podpisy vzdelancov a osobností kultúrneho i spoločenského života aj ďalší Štúrovci, medzi nimi tiež študenti bratislavského lýcea. Zozbierať sa im podarilo 200 podpisov slovenských evanjelických vzdelancov.
Po zozbieraní podpisov vyslali do Viedne delegáciu, na čele ktorej bol popredný slovenský cirkevný, politický a ľudovo-výchovný dejateľ Pavol Jozeffy. Členovia deputácie odovzdali Slovenský prestolný prosbopis panovníckemu dvoru 5. júna 1842.
Vo Viedni sa však o osude dokumentu nerozhodlo, pretože dvor poslal slovenskú žiadosť do Budína na vyjadrenie k uhorskému palatínovi, ktorý všetky požiadavky Slovenského prestolného prosbopisu zamietol.
V Uhorsku sa proti organizátorom prosbopisu zorganizovala kampaň. Ľudovít Štúr bol vyšetrovaný cirkevnou komisiou ako nepriateľ vlasti a následne zbavený prednášania na bratislavskom lýceu.
Začiatkom štyridsiatych rokov 19. storočia výrazne zosilnela maďarizácia obyvateľov Uhorska. Radikálne zákroky uhorských úradníkov a policajtov boli namierené proti snahám zvyšovať vzdelanostnú a kultúrnu úroveň nemaďarských národov. Maďarská vrchnosť a úrady nehľadeli na znalosť jazyka slovenského, za učenie, kázne v kostoloch a úradný styk v slovenčine hrozili postihy.
Situáciu ešte viac vyostrilo zvolenie grófa Karola Zaya, známeho svojou radikálnou a nekompromisnou promaďarskou politikou, za generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi v Uhorsku, ktorým sa stal v roku 1840. Jeho cieľom bolo okrem iného aj podriadiť slovenských evanjelikov maďarským kalvínom.
Nepoľavujúci tlak na Slovákov zo strany maďarských predstaviteľov prinútil Ľudovíta Štúra a slovenských národovcov žiadať ochranu u cisára Ferdinanda. V roku 1842 spísali prosbopis, v ktorom sa obrátili na panovníka, aby - ako písali - ich "vzial pod svoju najvyššiu ochranu, aby pre slovanskú literatúru vymenoval riadneho cenzora v Budíne a v Prešporku, aby na prešporskom lýceu zriadenú Katedru slovanskej reči a literatúry aj pre budúcnosť potvrdil, aby ochránil školy a kostoly pred pomaďarčením". Celkove obsahoval prosbopis šesť národných a jazykových požiadaviek.
Slovenskí národovci podnietili súčasne konanie podpisovej akcie pod Slovenský prestolný prosbopis, ktorú organizoval Jozef Miloslav Hurban. Spolu s ním zbierali podpisy vzdelancov a osobností kultúrneho i spoločenského života aj ďalší Štúrovci, medzi nimi tiež študenti bratislavského lýcea. Zozbierať sa im podarilo 200 podpisov slovenských evanjelických vzdelancov.
Po zozbieraní podpisov vyslali do Viedne delegáciu, na čele ktorej bol popredný slovenský cirkevný, politický a ľudovo-výchovný dejateľ Pavol Jozeffy. Členovia deputácie odovzdali Slovenský prestolný prosbopis panovníckemu dvoru 5. júna 1842.
Vo Viedni sa však o osude dokumentu nerozhodlo, pretože dvor poslal slovenskú žiadosť do Budína na vyjadrenie k uhorskému palatínovi, ktorý všetky požiadavky Slovenského prestolného prosbopisu zamietol.
V Uhorsku sa proti organizátorom prosbopisu zorganizovala kampaň. Ľudovít Štúr bol vyšetrovaný cirkevnou komisiou ako nepriateľ vlasti a následne zbavený prednášania na bratislavskom lýceu.
