Bratislava 2. januára (TASR) – Pred 180 rokmi 2. januára 1842 začal pôsobiť prvý samostatný peňažný ústav na území Slovenska - Prešporská sporiteľňa, neskôr známa ako Bratislavská prvá sporivá banka.

Sporiteľňu založili na ustanovujúcom valnom zhromaždení 10. októbra 1841 pod názvom Pressburger Sparkassa. Vznikla ako účastinná spoločnosť bankového charakteru s akciovým kapitálom 40-tisíc zlatých. Vyplýva to z archívu Národnej banky Slovenska (NBS). Vklady do Prešporskej sporiteľni už v prvom roku dosiahli výšku 480.000 zlatých.

Ideovým tvorcom sporiteľne bol bratislavský mestský radca Pavol Ballus, ktorý 16. augusta 1839 uverejnil vo vtedajšom periodiku Pressburger Zeitung podrobnú osnovu na založenie peňažnej inštitúcie pod názvom Projekt einer Sparkassa in Pressburg. Pri jej koncipovaní vychádzal z dvoch zdrojov, a to jednak zo stanov Viedenskej prvej rakúskej sporiteľne, ale predovšetkým z informácií o činnosti londýnskych obchodných bánk, ktoré získal od tamojšieho obchodníka, pôvodom Bratislavčana, Antona Jurenáka.

Prešporská sporiteľňa sídlila v dome na Dlhej ulici 78 (dnešnej Panskej ulici). Po splnení všetkých nevyhnutných právnych náležitostí a zabezpečení materiálno-technických a personálnych predpokladov začala banka od 2. januára 1842 vyvíjať obchodnú činnosť otvorením pokladne.

O rok neskôr boli schválené i prvé stanovy vymedzujúce funkčnú náplň jej činnosti, organizačnú formu a rozsah právomocí správnych orgánov. Administratívnu agendu vybavoval 24-členný výbor, pričom dozor nad denným chodom ústavu zabezpečoval vždy len jeden z jeho členov vo funkcii garanta a kontrolóra.

V roku 1846 známy prešporský staviteľ Ignác Feigler starší postavil sídelnú budovu, ktorá je dodnes zachovaná na nároží Laurinskej ulice a Rybnej brány.

Najvyšším štatutárnym zástupcom banky bol predseda, ktorého volilo valné zhromaždenie na trojročné funkčné obdobie. Až do roku 1875 zastával tento post vtedajší predseda bratislavského zmenkového súdu gróf František Zichy ml. Spočiatku pracovalo vedenie bez nároku na odmenu, až po roku 1870 sa začali vyplácať tantiémy, ktoré od roku 1883 predstavovali 10 percent čistého zisku.

Pre prvé roky činnosti Bratislavskej sporiteľne boli príznačne opatrné, obchodná politika zdržanlivá a teritoriálny záber mala úzky. Zakladatelia si neželali veľké transakcie. Ich hlavnou myšlienkou bolo rozširovať ducha sporivosti a oslobodiť bratislavský obchod a priemysel od úžery a napomáhať jeho rozvoju lacnými úvermi. V zmysle týchto cieľov sa predmet podnikania obmedzil prevažne na hypotekárne pôžičky, lombardný a zálohový obchod, eskont zmeniek, avšak najväčšia váha sa kládla na zber peňažných úspor ako základne na úverovú činnosť.

Počas svojho pôsobenia sa Prešporská sporiteľňa významnou mierou pričinila o rozvoj mesta financovaním umelcov, staviteľov, sochárov a rôznych spolkov. Neskôr muselo vedenie v dôsledku rýchleho rozvoja obchodu, priemyslu a remesiel, no tiež pod vplyvom narastajúceho konkurenčného tlaku, reagovať na zmenené potreby trhu postupným rozširovaním bankových služieb a vytváraním nových obchodných odvetví.

V roku 1921 pristúpilo vedenie banky pod vplyvom ustanovení tzv. sporiteľničného zákona k zmene názvu na Bratislavská prvá sporivá banka, čím aj po formálnej stránke dostala punc obchodnej banky. V rovnakom čase došlo tiež ku zvýšeniu účastinného kapitálu na päť miliónov korún československých, následkom čoho sa jej vplyv a pozície na peňažnom trhu ešte viac upevnili. Silnejúci kapitálový potenciál zabezpečoval banke zdroje na uspokojovanie úverových požiadaviek klientely a stal sa i solídnou základňou na jej aktívnu účasť na riešení rôznych sociálnych a všeobecne prospešných či kultúrnych potrieb mesta. Na tieto účely vynakladala banka finančné prostriedky pravidelne od roku 1856, pričom ich výška závisela od jej momentálnej prosperity.

Okrem iných akcií výrazne participovala na výstavbe železnice Bratislava - Trnava a pred bratislavským Mestským divadlom dala postaviť Ganymedovu fontánu.

Foto: TASR

V roku 1941 v zmysle medzinárodnej dohody medzi Slovenskom a Maďarskom sa stala uznaným reprezentatívnym peňažným ústavom maďarskej menšiny na Slovensku. V tom istom roku došlo i k jej výraznému prepojeniu na Maďarskú všeobecnú úvernú banku. Záverečná etapa jej činnosti sa začala odvíjať v apríli 1945, keď ju Trofejná komisia II. ukrajinského frontu Červenej armády vzhľadom na jej maďarský charakter prehlásila za svoju vojnovú korisť. Banke boli 5. apríla pridelení koristní komisári, ktorí z jej bilančných hodnôt prevzali viac ako 127 miliónov slovenských korún. Banka vtedy prišla i o časť hotovosti, cenných papierov, zmeniek, pohľadávok, kancelárskych strojov, obsah bezpečnostných schránok a o prevažnú väčšinu zariadenia.

Vďaka intervenciám Slovenskej národnej banky a povereníctva financií sa podarilo do banky menovať dočasnú správu. V druhej polovici roku 1946, na základe dohody medzi predsedami zainteresovaných vlád, bola banka vyňatá z trofejnej moci Červenej armády.

V tom čase už v intenciách výmeru povereníctva financií z 12. júla 1946 prebiehala jej postupná likvidácia, ktorú vykonávali menovaní likvidátori a od októbra 1947 súhrnná likvidačná správa. Likvidáciu prevzala Slovenská Tatra banka, Bratislava. Posledný verdikt nad peňažným ústavom vynieslo ministerstvo financií v Prahe, ktoré na základe vyhlášky nariadilo jej splynutie so Slovenskou všeobecnou úvernou bankou, a to s účinnosťou od 1. januára 1949. Následne došlo k jej výmazu z obchodného registra. K rovnakému dátumu boli vymazané i jej filiálky v Bratislave, Nitre a Malackách.

Z činnosti banky sa zachovali predovšetkým zápisnice správnych orgánov a poradných výborov, výročné správy a záverečné účty, výpisy z firemného registra, výmery povereníctva financií o likvidácii banky. Najstaršie dokumenty sú písané v nemeckom a maďarskom jazyku a od roku 1919 sa začínajú postupne objavovať i texty písané v slovenčine. Prvý inventár bol vytvorený v roku 1962 v podnikovom archíve Štátnej banky československej a zrevidovaný v roku 2016 v archíve NBS.