Viedeň/Bratislava 7. mája (TASR) - Deviata symfónia d moll s Ódou na radosť bola poslednou dokončenou symfóniou nemeckého velikána klasickej hudby Ludwiga van Beethovena. Autor v poslednej, štvrtej vete siahol po zborovom speve, čo bolo do tej doby v symfóniách nezvyčajné. Ako text v tejto časti použil Schillerovu báseň Óda na radosť. Spievaná časť a súčasne najznámejší motív tejto skladby sa stala v roku 1985 hymnou Európskeho spoločenstva - hymnou Európskej únie.

Toto veľkolepé hudobné dielo vytvoril geniálny skladateľ ako úplne hluchý. Keď mala Deviata symfónia 7. mája 1824 premiéru, Beethoven z nej nepočul ani jeden tón - ani búrlivý potlesk. V utorok 7. mája uplynie odvtedy 200 rokov.

Beethovenova Symfónia č. 9 d moll s Ódou na radosť mala premiéru vo viedenskom divadle Theater am Kärntnertor. Kvôli premiére zostavil Beethoven veľký orchester, najväčší aký kedy mal. Spojil domáci orchester divadla, hudobníkov zo Spoločnosti milovníkov hudby (Gesellschaft der Musikfreunde), ako aj vybrané skupiny schopných amatérov. Podľa kritika Theatre-Zeitung "publikum skladateľa päťkrát ocenilo potleskom v stoji. Vzduchom lietali vreckovky, klobúky a dvihnuté ruky, takže Beethoven, ktorý nepočul potlesk, mohol aspoň vidieť ovácie."

Báseň Óda na radosť (Ode an die Freude) publikoval nemecký dramatik, spisovateľa a básnik Friedrich Schiller v roku 1786 v časopise Thalia. Verše oslavujú priateľstvo medzi ľuďmi a vyjadrujú autorovu víziu, ktorú zdieľal aj Beethoven, že všetci ľudia sa stanú bratmi. Práve hudba dostala Schillerove slová do povedomia širokých más.

Univerzálnosť hodnôt, ktoré melódia zhudobnila, nachádza už 200 rokov obdivovateľov naprieč politickým spektrom po celom svete. V období nacizmu v Nemecku sa skladba používala pri príležitosti najrôznejších verejných osláv. Zaujala aj mnohých komunistických lídrov v Sovietskom zväze. V Číne, v čase Veľkej kultúrnej revolúcie, keď bola hudba zo západu takmer úplne zakázaná, bola Óda na radosť povolená ako pieseň progresívnej buržoáznej kultúry.

Poslednú a najväčšiu Beethovenovu symfóniu s veľkým zborovým finále navrhol Rade Európy za oficiálnu hymnu už v roku 1955 Richard Nicolaus Graf Coudenhove-Kalergi, rakúsky šľachtic, ktorý mal aj československé občianstvo.

V roku 1972 si Rada Európy vybrala Beethovenovu Ódu na radosť za svoju hymnu - verejnosti bola predstavená práve na Deň Európy, 9. mája. V roku 1985 predsedovia vlád a hlavy členských štátov Európskej únie schválili prijatie skladby za oficiálnu hymnu EÚ. Hymna nemá žiadny text, pozostáva iba z hudby. Táto hymna vyjadruje v univerzálnom jazyku hudby ideály slobody, mieru a solidarity, ktoré sú spoločné pre celú Európu.

Na Deň Európy znie záverečná časť Beethovenovej 9. symfónie po celej Európskej únii častejšie ako po iné dni. Hoci nenahrádza hymny jednotlivých členských krajín, je oslavou hodnôt, ktoré sú vlastné všetkým európskym štátom v duchu hesla EÚ "zjednotení v rozmanitosti".