Sobotište/Bratislava 6. apríla (TASR) - Vo významnej miere prispela k odstráneniu spoločenských predsudkov proti vystupovaniu žien na divadelných doskách. Na javisko sa postavila už ako 17-ročná v ochotníckom predstavení Slovenského národného divadla nitrianskeho v Sobotišti. Neskôr sa vydala za Jozefa Miloslava Hurbana, organizátora slovenského národného hnutia a jedného zo zakladateľov spisovnej slovenčiny.

V sobotu 6. apríla uplynie 200 rokov od narodenia Anny (Aničky) Jurkovičovej Hurbanovej.

Podľa vedúcej Centra divadelnej dokumentácie Divadelného ústavu v Bratislave Zuzany Nemcovej dostupné informácie uvádzajú, že tradícia ženského herectva na Slovensku je spojená s divadelnou kultúrou slovenských Nemcov na Spiši. Práve v ich ochotníckych predstaveniach sa na javisko priekopnícky postavili v ženských postavách ženy. Tieto inšpirácie sa podľa nej preniesli aj do divadelnej činnosti Gašpara Fejerpataky-Belopotockého.

"V jeho Divadle slovanskom svätomikulášskom účinkovali miestne meštianky ako Anna Vokolt, Maria Baláži, Zuzana Srnka, Lujza Krivošová či Marja Hodžova už v roku 1839 a to opakovane, za čo si vyslúžili prirovnanie k ´šaľenym špišačkam´. Študenti postupne odmietali hrávať ženské postavy a v priebehu druhej polovice 19. storočia sa ženy herečky stali štandardnou súčasťou, aj keď časťou spoločnosti odmietanou, ochotníckych divadelných inscenácií," uviedla pre TASR Nemcová.

Anička Jurkovičová sa však podľa nej stala súčasťou divadla, ktoré malo širšie dramaturgické a ideové ambície a väčší ako len lokálny dopad. S jeho činnosťou sa priamo i nepriamo spájali národno-obrodenecké kultúrne a politické výzvy a požiadavky, čo si vyslúžilo záujem spriaznených českých kultúrnych pozorovateľov, ale aj neprajných maďarských úradníkov a politikov. Štúrovci vnímali divadlo aj ako silný propagačný nástroj, ktorý im umožňoval preukázať silu a deklarovať rovnocennosť slovenského jazyka vo vzťahu k iným kultúram.

Anna Jurkovičová sa narodila 6. apríla 1824 v Sobotišti do rodiny národného buditeľa, notára a učiteľa Samuela Jurkoviča. Ten veľmi skoro ovdovel a svoje tri dcéry vychovával sám. Dievčatá vyrastali v prostredí ovplyvnenom osvetovými a obrodeneckými ideami Ľudovíta Štúra.

V Uhorsku, teda aj na území dnešného Slovenska, bolo v prvej polovici 19. storočia vystupovanie žien na divadelnom javisku spoločensky neprípustné. Všetky ženské úlohy stvárňovali muži. Napriek tomu sa Anička Jurkovičová na javisko prvýkrát postavila ako sedemnásťročná 5. augusta 1841 v úlohe Aničky Dobrožilovej v Kotzebuovej fraške Starý kočiš Petra III. Stvárnila aj Betušku v Klicperovom Divotvornom klobúku a Oľgu v Paupachovej tragédii Izidor a Oľga. Mala vystúpiť aj v titulnej postave vo Voltairovej tragédii Zaira aneb Boj víry a lásky, ale z organizačných príčin sa predstavenie na Myjave (1842) neuskutočnilo.

Po sobáši s Jozefom Miloslavom Hurbanom v roku 1845 už v divadle nevystupovala, venovala sa rodine a miestnej osvetovo-výchovnej činnosti. Manželia spolu vychovali deväť detí, jedným z nich bol spisovateľ Svetozár Hurban-Vajanský.

Predstavenia, v ktorých Jurkovičová účinkovala boli inscenáciami Slovenského národného divadla nitrianskeho v Sobotišti, ktoré založil jej otec Samuel Jurkovič. V divadelných predstaveniach okrem nej účinkovali aj študenti, stúpenci Ľudovíta Štúra.

"Paradoxne názov Slovenské národné divadlo nitrianske použil iba Samuel Jurkovič vo svojej správe o činnosti divadla. Samotní divadelníci ho ani na svojich plagátoch, ani počas účinkovania nepoužívali. Ale aj napriek tomu sa stalo súčasťou slovenských divadelných dejín, ktoré sa však v oblasti ochotníckeho divadla začali písať už v roku 1830 vďaka zanietenosti Gašpara Fejerpataky-Belopotockého. Ten rozbehol v Liptovskom Mikuláši systematickú a dlhodobú divadelnú činnosť," vysvetlila Nemcová.

Gašpar Fejerpataky-Belopotocký v priebehu dvanástich rokov nacvičil podľa nej 35 predstavení a podarilo sa mu do ich prípravy zapojiť popri študentoch aj mikulášskych remeselníkov a mešťanov a ich dcéry a manželky. Z roku 1839 je doložená aj ochotnícka činnosť divadelníkov v Martine, ktorých úspech inšpiroval aj vznik Slovenského národného divadla nitrianskeho v Sobotišti.

Slovenské ochotnícke divadlo mali podľa Nemcovej od začiatku organizačne v rukách učitelia alebo kňazi a jeho základom boli dlho študenti. Jeho úlohou bolo predovšetkým vzdelávať a zvyšovať kultúrne a neskôr aj národné povedomie. Divadelným ochotníčením sa "nakazili" aj iné mestá, a tak sa v priebehu krátkeho času ochotnícke divadlo udomácnilo po celom Slovensku. Neskôr si ho študenti a vysťahovalci odniesli so sebou aj do Pešti, na Dolnú zem či do Ameriky.

"Úroveň divadelných predstavení bola rôznorodá, ale napríklad dobové ohlasy na sobotišské divadlo boli v českej tlači pozitívne a nádejne hodnotili výkony herečiek Aničky Jurkovičovej, Anny Kollényovej i hercov Samuela Štúra, L. Kollényho či Andreja Sládkoviča," uviedla pre TASR Zuzana Nemcová z Divadelného ústavu v Bratislave.

Anna Jurkovičová Hurbanová zomrela 2. februára 1905 v Martine. Od roku 1998 sa v Novom Meste nad Váhom koná Festival Aničky Jurkovičovej, celoslovenská prehliadka neprofesionálnych divadelných súborov.

Jej životný príbeh opísala Anna Lacková v románoch Anička Jurkovičová (1948) a Z čírej lásky (1958). Režisér Ján Lacko nakrútil trojdielny televízny film Anička Jurkovičová (1983).