Lipsko/Bratislava 16. októbra (TASR) - Bitka pri Lipsku, ktorá vošla do dejín aj pod názvom bitka národov, bola najväčšia a najkrvavejšia bitka napoleonských vojen. Veľkosťou ju v histórii Európy prekonali až vojenské udalosti počas prvej svetovej vojny (1914 – 1918).

Od začiatku bitky, ktorá predznamenala pád Napoleona, uplynie v pondelok 16. októbra 210 rokov.

"Bitka pri Lipsku, spolu s predchádzajúcou bitkou pri Drážďanoch, ktorú ešte Napoleon vyhral, bola najväčšou bitkou v dovtedajších dejinách. Potvrdzujú to počty zabitých a ranených na oboch stranách," uviedol pre TASR Dušan Kováč z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV).

Vojenského konfliktu sa zúčastnilo viac ako 500.000 vojakov, z ktorých priamo na bojisku zahynulo okolo 50.000. Ďalších okolo 80.000 bolo ťažko zranených, z ktorých väčšina umrela na následky nedostatočnej lekárskej pomoci.

Bitka národov sa začala 16. októbra 1813, keď sa neďaleko Lipska rozpútal konflikt medzi vojskom koalície, ktorú tvorilo Rusko, Prusko, Rakúsko, Švédsko a Veľká Británia a armádou Napoleona, vtedajšieho francúzskeho cisára.

V prvý deň konfliktu zaútočilo približne 200.000 koaličných vojakov s takmer tisíckou diel na Napoleonovu armádu, ktorú tvorilo viac ako 170.000 vojakov a približne 700 diel. Prvému útoku Napoleon ešte odolal a výsledkom stretu bol pat.

Na druhý deň sa obe strany posilnili, Francúzi o približne 14.000 vojakov a ďalšie stovky diel, spojenci o takmer 150.000 mužov a 1500 diel.

Rozhodujúci moment bitky sa odohral 18. októbra 1813, keď spojenci zahájili rozsiahlu ofenzívu, ktorej výsledkom bol deväťhodinový masaker, ktorý Napoleon napokon prehral a v noci z 18. na 19. októbra 1813 zahájili zvyšky jeho armády ústup za rieku Elster a neskôr do Francúzska.

"Výsledok bitky, aj keď nie hneď, ovplyvnil budúce dejiny Európy. Znamenal totiž začiatok konca Napoleona a jeho ovládania Európy. Z tejto porážky sa už jeho armáda nespamätala, Napoleon musel rezignovať a bol poslaný do vyhnanstva na ostrov Elba," skonštatoval historik Kováč.

Politickým dôsledkom víťazstva spojencov bolo napríklad zrušenie Rýnskeho spolku, ktorý založilo v roku 1806 šestnásť nemeckých kniežactiev pod protektorátom Francúzska, alebo tiež koniec Vestfálskeho kráľovstva, ktoré zriadil Napoleon.

Výsledok bitky sa dotkol aj Uhorska, lebo podľa Kováča víťazné mocnosti na Viedenskom kongrese, ktorý začal v roku 1814, rozhodovali o budúcnosti Európy. "A tá sa týkala aj Uhorska ako súčasti Habsburskej monarchie. Uhorskí vojaci bojovali na strane spojencov proti Napoleonovi, aj keď ešte počas Napoleonovho útoku proti Rusku, boli jeho spojencami. Pre bežných obyvateľov Uhorska, ktorí nemali v bitke svojich príbuzných a známych, neznamenala vojna nejaké zmeny v ich živote. V tom čase bola ešte vojna iba záležitosťou vojakov a území, ktoré vojna zasiahla priamo. Pre uhorských (maďarských) politikov znamenalo ale víťazstvo Habsburgovcov posilnenie štátneho centralizmu a tzv. Metternichovský absolutizmus na dlhé roky, až do revolúcie 1848, oslabil pokusy o väčšiu nezávislosť Uhorska od Viedne," vysvetlil historik.

Po bitke národov pri Lipsku sa Napoleon ešte pokúsil o návrat, keď začiatkom marca 1815 ušiel z ostrova Elba a s menším vojskom bez jediného výstrelu obsadil Paríž. Jeho druhú, 100 dní trvajúci vládu, ukončila ďalšia legendárna bitka pri Waterloo 18. júna 1815, po ktorej Napoleona deportovali na ostrov Svätej Heleny, kde 5. mája 1821 zomrel.

"Napoleon bol bezohľadný dobyvateľ a sledoval svoje mocenské záujmy. Je pravda, že nejaké pozostatky francúzskej revolúcie, predovšetkým občiansky zákonník (Code civil), ktorý bol pre vtedajšiu Európy z občianskeho hľadiska pokrokom, Napoleon ´vyvážal´ do dobytých krajín, ale proti jeho nadvláde sa v mnohých krajinách, kde sa už začalo prejavovať národné cítenie, prejavoval odpor. Saský kráľ síce ostal Napoleonovým spojencom až do trpkého konca, ale v Sasku, podobne ako v ďalších nemeckých krajinách sa prejavovala nevôľa proti cudzej nadvláde. Rovnako to bolo aj v Španielsku i v ďalších európskych krajinách. Prebúdzajúce sa národné povedomie v 19. storočí už nemohlo byť pre cudzích dobyvateľov priaznivo naklonené," uviedol pre TASR Dušan Kováč z Historického ústavu SAV.