Ajaccio/Bratislava 15. augusta (TASR) - Napoleon Bonaparte bol francúzsky cisár, generál, legendárny vojenský stratég, ktorého vojenská expanzia a politika zmenila Európu. Od narodenia jednej z najvýznamnejších a zároveň najkontroverznejších osobností svetových dejín uplynie vo štvrtok 15. augusta 250 rokov.

Ctižiadostivý ľavák nízkeho vzrastu s vojenským vzdelaním je dodnes známy nielen slávnym víťazstvom pri Slavkove, alebo katastrofálnou porážkou v Rusku a pri Waterloo, ale aj tým, že pri korunovácii za cisára v chráme Notre Dame v decembri 1804 si údajne sám nasadil korunu.

Ako cisár Napoleon I. stál na čele Francúzska v rokoch 1804 až 1815. Popri jeho chýrnych vojenských úspechoch mala veľký význam aj jeho reorganizácia štátnej správy po francúzskej revolúcii. Najdôležitejšou kodifikáciou sa stal jeho občiansky zákonník - Code civil, o ktorom sám povedal, že má väčšiu a trvanlivejšiu hodnotu ako jeho 40 vyhraných bitiek.

Počas vládnutia sa zasadil o vznik francúzskej centrálnej banky Banque de France, ktorú založil 18. januára 1799. Z jeho iniciatívy sa udeľuje od roku 1802 aj francúzske štátne vyznamenanie Rad rytiera Čestnej légie.

Napoleon Bonaparte sa narodil 15. augusta 1769 v meste Ajaccio na ostrove Korzika. Na svet prišiel ako druhé z ôsmich detí v rodine strednej šľachtickej vrstvy. Vzdelanie nadobudol na vojenskej akadémii v Brienne-le-Château a neskôr na elitnej škole École Militaire v Paríži. Počas štúdií údajne vynikal v matematike, mal obdivuhodný odhad, kombinačné schopnosti a výbornú pamäť.

V roku 1785 nastúpil do služieb francúzskej armády ako nadporučík delostrelectva. Mimoriadne sa osvedčil pri odrazení anglických interventov pri Toulone, za čo ho v roku 1793 povýšili na brigádneho generála.

Na čelo francúzskej armády sa postavil v druhej polovici 90. rokov 18. storočia počas bojov Francúzska a Rakúska v severnom Taliansku. Víťazné ťaženie francúzskej armády, ktorá porazila Rakúsko, bolo prvou významnou ukážkou Napoleonovej vojenskej strategickej geniality, ale aj jeho politických schopností či citu pre propagandu.

Do Francúzska sa Napoleon Bonaparte vrátil s veľkými poctami a jeho vplyv začal prudko stúpať. V roku 1798 podnikol výpravu do Egypta s úmyslom zabezpečiť prítomnosť Francúzska na Strednom východe. Napriek tomu, že ťaženie nebolo úspešné, Bonapartemu pridalo na popularite.

Po návrate do vlasti ambiciózny vojvodca využil svoju popularitu a v novembri 1799 prevzal vládu v krajine. Vytvoril vládny systém – konzulát, na čele s troma konzulmi. Samotný Bonaparte sa stal prvým konzulom a vo svojich rukách sústredil exekutívnu aj legislatívnu moc, čím sa stal najmocnejšou osobou vo Francúzsku.

Jeho popularita vzrástla aj po podpise mieru s Britániou v roku 1802 v Amiens. O dva roky neskôr vstúpil do platnosti aj jeho slávny občiansky zákonník Code civil, v ktorom boli potvrdené výdobytky francúzskej revolúcie ako rovnosť pred zákonom, sloboda jednotlivca, sloboda vlastníctva a mnohé ďalšie. V tom istom roku sa však sám korunoval za francúzskeho cisára. Vytvoril novú dedičnú monarchiu. Členov svojej rodiny menoval za správcov dobytých území.

Prvú veľkú porážku utrpel v roku 1805, keď britské námorníctvo zasadilo Francúzsku tvrdý úder v bitke pri Trafalgare, následkom ktorého Napoleon Bonaparte opustil myšlienku poraziť Britániu a zameral sa na Rakúsko a Rusko.

Obom krajinám uštedril porážku v slávnej bitke troch cisárov pri Slavkove v roku 1805, v ktorej stáli proti sebe francúzsky cisár Napoleon I. a ruský cár Alexander I. spolu s rímskonemeckým cisárom Františkom I. Od legendárnej víťaznej bitky bol Napoleon Bonaparte do roku 1812 na vrchole svojej moci.

Začiatok konca prvého francúzskeho cisára bol vpád Francúzska do Ruska, ktoré chcel Napoleon I. potrestať za porušovanie kontinentálnej blokády vylučujúcej Britániu z európskeho obchodu. Do Ruska vstúpila viac ako polmiliónová francúzska armáda. Ruskí generáli však pred presilou obratne ustupovali a vťahovali Francúzov čoraz hlbšie do chladnej neznámej krajiny. Nasledovali krvavé bitky pri Borodine a pri rieke Berezina, po ktorých z Bonaparteho legendárnej armády zasiahnutej aj krutou zimou a hladom ostalo iba niekoľko tisíc vojakov.

Po bitke národov pri Lipsku v októbri 1813 bolo Francúzsko definitívne porazené. V apríli 1814 bol Napoleon I. nútený abdikovať a následne sa ocitol vo vyhnanstve na ostrov Elba.

Začiatkom marca 1815 však z exilu ušiel a s menším vojskom bez jediného výstrelu obsadil Paríž. Jeho druhú, 100 dní trvajúci vládu, ukončila slávna bitka pri Waterloo 18. júna 1815. Napoleona následne deportovali na ostrov Svätej Heleny, kde 5. mája 1821 zomrel.

Podľa analýzy príčin jeho smrti v roku 2007 podľahol rakovine žalúdka a nie otrave arzénom. Teórie o tom, že Napoleona I. otrávili arzénom, sa objavili v roku 1961, keď chemická analýza jeho vlasov zistila zvýšenú prítomnosť tohto jedu.

Telesné ostatky 51-ročného Napoleona Bonaparte sa nachádzajú v hrobke v parížskej katedrále Saint-Louis v komplexe Invalidovne, kam boli prevezené z Ostrova sv. Heleny v roku 1840.

Revízia správy z pitvy z roku 1821 však odhalila, že oficiálna príčina smrti - rakovina žalúdka - je správna. V pitevnej správe sa píše, že Napoleon I. mal v žalúdku 10-centimetrový nádor.

Pamiatky na zaujímavú osobnosť dejín sa dodnes tešia veľkému záujmu. Napríklad Napoleonov list svojej manželke Joséphine z marca 1796, v ktorom opisuje bolesť spôsobenú odlúčením a sťažuje sa na chlad vyžarujúci z jej predchádzajúceho listu, vydražili v novembri 1997 v Paríži za 650.000 frankov.

V decembri 2007 v Paríži vydražili za 24.000 eur úvodnú stranu z milostného príbehu, ktorého autorom je práve francúzsky cisár. Novela Clisson a Eugenie obsahuje iba 22 strán a Napoleon I. ju napísal ako 26-ročný.