Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Zo zápisníka Jána Šmihulu, ktorý v roku 1993 priamo v Moskve novinársky pokrýval búrlivé udalosti druhej „októbrovej“ revolúcie.
Autor TASR/Ján Šmihula
Moskva/Bratislava 4. októbra (TASR/Ján Šmihula) - Tie obrázky šokovali pred 30 rokmi celý svet, tanky v centre ruskej metropoly a v ich zovretí rozstrieľaná a ohorená budova ruského parlamentu, prezývaná moskovský Biely dom. „Čierny október“, aj také pomenovanie dostali udalosti, ktoré sa odvíjali v Moskve na jeseň roku 1993 a vyvrcholili 4. októbra dobytím sídla parlamentu - Domu sovietov, v ktorom sa zabarikádovali hlave štátu nepoddajní poslanci a stúpenci moci sovietov.
Pritom, len nie tak dávno boli Moskovčania svedkami tragických okamihov. Veď ešte mali v živej pamäti august 1991, keď sa skupina sprisahancov zo samozvaného „Štátneho výboru pre výnimočný stav" pokúsila zvrhnúť sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova. Iróniou osudu pokus o štátny prevrat v roku 1991 znamenal začiatok konca Michaila Gorbačova na poste sovietskeho prezidenta a súčasne urýchlil rozpad Sovietskeho zväzu, ktorý prestal v decembri 1991 existovať.
Po dvoch rokoch opäť na barikádach
Uplynuli teda necelé dva roky a mladá ruská demokracia bola vystavená ďalšej skúške. Obyvatelia Moskvy vyšli opäť na barikády a ulice metropoly opäť križovali tanky a vojenská technika. Spor medzi dvoma vetvami moci - výkonnou, reprezentovanou ruským prezidentom Borisom Jeľcinom a zákonodarnou, ktorú predstavoval Ruslan Chasbulatov, predseda Najvyššieho sovietu Ruskej federácie (parlament) prerástol začiatkom októbra roku 1993 do ozbrojených zrážok. Panovalo dvojvládie a Rusko sa ocitlo na prahu občianskej vojny.
Boris Jeľcin povzbudený výsledkom referenda, v ktorom mu 25. apríla 1993 väčšina obyvateľov krajiny (58,7%) vyjadrila podporu, vydal 21. septembra 1993 svoj povestný dekrét č. 1400, ktorým rozpustil Zjazd ľudových poslancov a Najvyšší soviet, hoci mu to ústava neumožňovala.
Spor Jeľcin vers. parlament sa vyostruje
Reakcia poslancov nasledovala okamžite. Ešte v ten istý deň odvolali Borisa Jeľcina z postu hlavy štátu a prezidentské právomoci prevzal o 22-ej hodine dovtedajší viceprezident Alexander Ruckoj. Mimochodom rokovania počas desiateho mimoriadneho zjazdu ľudových poslancov - v moskovskom Bielom dome zasadal do 4. októbra 1993 - sa odohrávali pri sviečkach, pretože budovu odpojili od elektrického prúdu aj vody.
Spor medzi prezidentom a parlamentom vrcholil. Na poludnie 3. októbra sa na Októbrovom námestí v centre metropoly zišli tisíce ľudí na podporu Najvyššieho sovietu, ktorí sa následne vydali k sídlu parlamentu. Cesta, po ktorej prešli pripomínala spúšť - rozbité nákladné a osobné autá, autobusy. Na zemi sa povaľovali podomácky vyrobené bojové pomôcky demonštrantov.
Situácia bola značne neprehľadná a veľmi napätá, pretože medzi vojakmi a ozbrojenými obrancami parlamentu pobehovali demonštranti, ktorí predtým bez väčšieho odporu prerazili kordóny milicionárov. Ďalšie urputné boje sa odohrávali pred televíznym centrom Ostankino so známou televíznou vežou, ktorého sa pokúsili zmocniť stúpenci moci sovietov. Výsledok? Takmer päť desiatok mŕtvych.
Padol rozkaz zaútočiť na Biely dom
V centre Moskvy na Tverskej ulici, tak ako aj na iných miestach, vyrástli počas noci z 3. na 4. októbra barikády stúpencov prezidenta. Práve počas noci vydal prezident Jeľcin rozkaz zaútočiť na Biely dom. Krátko po siedmej hodine rannej 4. októbra obkľúčili vládne vojská budovu ruského parlamentu. Viac ako 30 tankov a bojových vozidiel pechoty namierilo svoje hlavne na Najvyšší soviet. Rozpútala sa ostrá streľba. Ľudia, zabarikádovaní v moskovskom Bielom dome, tí ktorí odmietli výzvu zložiť zbrane a vzdať sa, odpovedali hádzaním zápalných fliaš. Barikády pohltili plamene a územie pred značne poškodeným parlamentom sa premenilo na bojisko.
Aj na Novoarbatskom moste stáli tanky, ktoré ostreľovali budovu Najvyššieho sovietu. Hlavný cieľ - 12. a 13 poschodie, kde sa nachádzalo vedenie parlamentu a velenie obrany. Okolo územia bojov sa zhluklo značné množstvo zvedavcov - mnohí aj s ďalekohľadmi v rukách. Vidieť ich bolo tak na strechách okolitých domov, ako aj na balkónoch. Každý úspešný zásah do budovy parlamentu oceňovali búrlivým skandovaním a potleskom...
Neveril som vlastným očiam ani ušiam a pýtal sa sám seba, či sledujem nejakú filmovú drámu, alebo som v reálnom čase na reálnom mieste. Kapitulácia a koniec moci sovietov
Približne okolo tretej hodiny popoludní prišiel k rozstrieľanej budove parlamentu prvý ruský minister obrany po rozpade Sovietskeho zväzu Pavel Gračov, aby prijal bezpodmienečnú kapituláciu. Asi hodinu pred tým sa začali vzdávať prvé skupinky ľudových poslancov a obrancov Najvyššieho sovietu. Vychádzali z horiacej a značne poškodenej budovy s rukami nad hlavou. Podľa oficiálnych štatistík si boje vyžiadali 157 mŕtvych a viac ako 400 zranených. Tak sa skončil súboj medzi prezidentom Jeľcinom a ruským parlamentom, tak sa skončila druhá „októbrová“ revolúcia, počas ktorej došlo v Moskve k najkrvavejším pouličným zrážkam od roku 1917 a ktorá znamenala koniec štruktúry sovietskej moci existujúci v krajine práve od víťazného Októbra 1917.
Pritom, len nie tak dávno boli Moskovčania svedkami tragických okamihov. Veď ešte mali v živej pamäti august 1991, keď sa skupina sprisahancov zo samozvaného „Štátneho výboru pre výnimočný stav" pokúsila zvrhnúť sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova. Iróniou osudu pokus o štátny prevrat v roku 1991 znamenal začiatok konca Michaila Gorbačova na poste sovietskeho prezidenta a súčasne urýchlil rozpad Sovietskeho zväzu, ktorý prestal v decembri 1991 existovať.
Po dvoch rokoch opäť na barikádach
Uplynuli teda necelé dva roky a mladá ruská demokracia bola vystavená ďalšej skúške. Obyvatelia Moskvy vyšli opäť na barikády a ulice metropoly opäť križovali tanky a vojenská technika. Spor medzi dvoma vetvami moci - výkonnou, reprezentovanou ruským prezidentom Borisom Jeľcinom a zákonodarnou, ktorú predstavoval Ruslan Chasbulatov, predseda Najvyššieho sovietu Ruskej federácie (parlament) prerástol začiatkom októbra roku 1993 do ozbrojených zrážok. Panovalo dvojvládie a Rusko sa ocitlo na prahu občianskej vojny.
Boris Jeľcin povzbudený výsledkom referenda, v ktorom mu 25. apríla 1993 väčšina obyvateľov krajiny (58,7%) vyjadrila podporu, vydal 21. septembra 1993 svoj povestný dekrét č. 1400, ktorým rozpustil Zjazd ľudových poslancov a Najvyšší soviet, hoci mu to ústava neumožňovala.
Spor Jeľcin vers. parlament sa vyostruje
Reakcia poslancov nasledovala okamžite. Ešte v ten istý deň odvolali Borisa Jeľcina z postu hlavy štátu a prezidentské právomoci prevzal o 22-ej hodine dovtedajší viceprezident Alexander Ruckoj. Mimochodom rokovania počas desiateho mimoriadneho zjazdu ľudových poslancov - v moskovskom Bielom dome zasadal do 4. októbra 1993 - sa odohrávali pri sviečkach, pretože budovu odpojili od elektrického prúdu aj vody.
Spor medzi prezidentom a parlamentom vrcholil. Na poludnie 3. októbra sa na Októbrovom námestí v centre metropoly zišli tisíce ľudí na podporu Najvyššieho sovietu, ktorí sa následne vydali k sídlu parlamentu. Cesta, po ktorej prešli pripomínala spúšť - rozbité nákladné a osobné autá, autobusy. Na zemi sa povaľovali podomácky vyrobené bojové pomôcky demonštrantov.
Situácia bola značne neprehľadná a veľmi napätá, pretože medzi vojakmi a ozbrojenými obrancami parlamentu pobehovali demonštranti, ktorí predtým bez väčšieho odporu prerazili kordóny milicionárov. Ďalšie urputné boje sa odohrávali pred televíznym centrom Ostankino so známou televíznou vežou, ktorého sa pokúsili zmocniť stúpenci moci sovietov. Výsledok? Takmer päť desiatok mŕtvych.
Padol rozkaz zaútočiť na Biely dom
V centre Moskvy na Tverskej ulici, tak ako aj na iných miestach, vyrástli počas noci z 3. na 4. októbra barikády stúpencov prezidenta. Práve počas noci vydal prezident Jeľcin rozkaz zaútočiť na Biely dom. Krátko po siedmej hodine rannej 4. októbra obkľúčili vládne vojská budovu ruského parlamentu. Viac ako 30 tankov a bojových vozidiel pechoty namierilo svoje hlavne na Najvyšší soviet. Rozpútala sa ostrá streľba. Ľudia, zabarikádovaní v moskovskom Bielom dome, tí ktorí odmietli výzvu zložiť zbrane a vzdať sa, odpovedali hádzaním zápalných fliaš. Barikády pohltili plamene a územie pred značne poškodeným parlamentom sa premenilo na bojisko.
Aj na Novoarbatskom moste stáli tanky, ktoré ostreľovali budovu Najvyššieho sovietu. Hlavný cieľ - 12. a 13 poschodie, kde sa nachádzalo vedenie parlamentu a velenie obrany. Okolo územia bojov sa zhluklo značné množstvo zvedavcov - mnohí aj s ďalekohľadmi v rukách. Vidieť ich bolo tak na strechách okolitých domov, ako aj na balkónoch. Každý úspešný zásah do budovy parlamentu oceňovali búrlivým skandovaním a potleskom...
Neveril som vlastným očiam ani ušiam a pýtal sa sám seba, či sledujem nejakú filmovú drámu, alebo som v reálnom čase na reálnom mieste. Kapitulácia a koniec moci sovietov
Približne okolo tretej hodiny popoludní prišiel k rozstrieľanej budove parlamentu prvý ruský minister obrany po rozpade Sovietskeho zväzu Pavel Gračov, aby prijal bezpodmienečnú kapituláciu. Asi hodinu pred tým sa začali vzdávať prvé skupinky ľudových poslancov a obrancov Najvyššieho sovietu. Vychádzali z horiacej a značne poškodenej budovy s rukami nad hlavou. Podľa oficiálnych štatistík si boje vyžiadali 157 mŕtvych a viac ako 400 zranených. Tak sa skončil súboj medzi prezidentom Jeľcinom a ruským parlamentom, tak sa skončila druhá „októbrová“ revolúcia, počas ktorej došlo v Moskve k najkrvavejším pouličným zrážkam od roku 1917 a ktorá znamenala koniec štruktúry sovietskej moci existujúci v krajine práve od víťazného Októbra 1917.
