Na archívnej snímke z 23. augusta 1991 ľudia stúpajú na hlavu sochy zakladateľa sovietskej tajnej služby Felixa Dzeržinského pred sídlom KGB v Moskve.Foto: TASR/AP
Zo zápisníka Jána Šmihulu, ktorý priamo v Moskve - v epicentre diania - novinársky pokrýval búrlivé udalosti augustových dní roku 1991.
Moskva/Bratislava 19. augusta - Ostré dunenie tankov prebudilo Moskovčanov v chladné pondelkové ráno 19. augusta 1991. Prekvapení a v šoku, kŕmení vyhláseniami samozvaného Štátneho výboru pre výnimočný stav (GKČP) na čele so sovietskym viceprezidentom Gennadijom Janajevom nevedeli spočiatku, čo sa deje. Sovietska televízia na všetkých kanáloch dookola vysielala Labutie jazero. Ľudia vyšli do ulíc a namiesto zvyčajných dlhých radov, ktoré sa deň čo deň kopili pred obchodmi, videli kolóny tankov, bojových vozidiel pechoty, obrnených transportérov a nákladných áut.
Takmer 800 hlavní namierili sprisahanci v auguste 1991 proti demokracii. Ľuďom so včerajším myslením sa pokus zmeniť súčasnosť nepodaril. Desaťtisíce ju bránili aj na poslednom mieste nepoddajnosti a vzdoru, pred moskovským “Bielym domom" - ako sa územie okolo budovy ruského parlamentu nazývalo. Práve tam, stojac na tanku T-72 s vežovým číslom 110 predniesol Boris Jeľcin 19. augusta 1991 svoj legendárny prejav, v ktorom vyzval občanov, aby sa postavili sprisahancom na odpor.
Na snímke z 19.augusta 1991 prezident Ruskej federácie Boris Jeľcin (vľavo) číta vyhlásenie na obrnenom transportéri v Moskve a vyzýva obyvateľov odporovať zástancom tvrdej línie, ktorí prevzali kontrolu nad centrálnou vládou počas pokusu o komunistický puč.Foto: TASR/AP
Všetky prístupové cesty k parlamentu prehradili barikády. Do výšky ich dvíhali kvádre, železo, tehly, pneumatiky, ale najmä vôľa ľudí, ktorí verili, že zvíťazí sloboda a demokracia.
Obrancovia demokracie sedeli pri barikádach pod improvizovanými strieškami z celtoviny. Mnoho priateľstiev sa zrodilo počas troch dní na barikádach. Aj moje s Voloďom, 30-ročným Podmoskovčanom - jedným z hrdinov tých dní, ktorí sa nezľakli hlavní tankov a postavili sa proti nim vlastnými telami.
Zhovárali sme sa o všetkom - o živote, o rodine, o jeho 7-ročnom synovi, aj o Voloďovej manželke. Jej povedal, že do Moskvy išiel zháňať veci na opravu starého bytu, ktorý práve dostali. Neverila mu. A mala pravdu. Stál na barikádach, tak ako mnoho ďalších. “Je to prevrat," - hovoril o tom, čo sa odohrávalo v Moskve. Udalosti prirovnal k tým, ku ktorým došlo u nás v auguste 1968. Aj vtedy hrdúsili rodiacu sa demokraciu pásy oceľových kolosov.
Moskovské udalosti priniesli smrť trom mladým ľuďom. Proti sprisahancom sa postavili aj tí, ktorých chceli poslať proti vlastnému národu - vojaci i dôstojníci. Spočiatku prvé čaty a roty. Neskôr aj divízie. Medzi prvými tankisti z Tamanskej divízie. Desať tankov prišlo brániť budovu ruského parlamentu. S obrancami boli tri dni a tri noci. Odišli až na štvrtý deň ráno – 22. augusta 1991 - za búrlivých ovácií. Mladý poručík Kolja stojac na tanku číslo 112 zakričal: “Odchádzame preto, lebo sme zvíťazili. Ale nie je to len naše víťazstvo!"
Štyri a pol mesiaca vyšetrovala komisia ruskej prokuratúry obvinených a zhromažďovala dokumenty. Pred novinárov predstúpili jej členovia v januári 1992. Vyšetrovací spis mal 125 zväzkov a 37.500 strán. Komisia došla k jednoznačnému záveru, že v auguste 1991 išlo o sprisahanie: „Pripravovali ho. Bolo výsledkom dôkladnej organizačnej práce pučistov," - zdôraznil vedúci vyšetrovacej skupiny Jevgenij Lysov.
Na snímke z 22.augusta 1991 prezident Ruskej federácie Boris Jeľcin ukazuje znamenie víťazstva pred zhromaždenými tisíckami ľudí v Moskve na oslavách víťazstva nad pučistami. Foto: TASR/AP
Vyšetrovanie ukázalo, že sprisahanci chceli, aby sa život po auguste 1991 dostal v Sovietskom zväze do starých koľají. Vo viac ako stovke nimi vypracovaných a napísaných dokumentov sa hovorilo o úlohe nového prezidenta, vlády a parlamentu. Jeden z dokumentov, ktorý sa dotýkal boja proti zločinnosti počítal so zavedením hliadkovania po celej krajine, pričom členom hliadok bolo povolené: „Zaistené osoby, ktoré sa dopustili krádeží, lúpeží a znásilnení na mieste - bez súdu a vyšetrovania - zastreliť."
Veľa sa po augustových udalostiach diskutovalo tiež o úlohe vtedajšieho sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova, ktorého pučisti izolovali v rezidencii Foros na Kryme, v pokuse o štátny prevrat. Stop dohadom dal šéf vyšetrovateľov Jevgenij Lysov: „Hovoríme jednoznačne: Gorbačov ani priamo, ani nepriamo nenaznačil, že je s pučistami - to je nesporne dokázané."
Na archívnej snímke z 22. augusta 1991 sovietsky prezident Michail Gorbačov na letisku v Moskve.Foto: TASR/AP
Z výpovedí sprisahancov však vyplynulo, že sa domnievali, že Michail Gorbačov sa k nim skôr alebo neskôr pripojí. Prepočítali sa. Prepočítali sa preto, lebo nepochopili svoj vlastný národ, ktorý sa za roky Gorbačovovej prestavby zmenil. Iróniou osudu pokus o augustový prevrat v roku 1991 znamenal jednak začiatok konca Michaila Gorbačova na poste sovietskeho prezidenta a súčasne urýchlil rozpad Sovietskeho zväzu. Prvý a posledný prezident Sovietskeho zväzu 25. decembra 1991 oznámil, že zo svojho postu odstupuje a 26. decembra 1991 prijal sovietsky parlament deklaráciu o zániku ZSSR, čím definitívne zanikol Sovietsky zväz, teda krajina, ktorú sa snažila hŕstka samozvaných sprisahancov zachrániť.
