Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Na jedného držiteľa investičných kupónov pripadal v prvej vlne kupónovej privatizácie majetok v účtovnej cene približne 35.000 Kčs.
Autor TASR
Bratislava 1. novembra (TASR) – Kupónová privatizácia predstavovala po páde komunistického režimu jeden zo spôsobov, akým sa dali previesť do súkromných rúk podniky, ktoré dovtedy vlastnil štát. "Keď ľudia nemajú peniaze, teda kapitál, musí sa nájsť spôsob, ako majetok rozdať, pretože sa nedá predávať. Od toho sa rozvinula myšlienka kupónovej privatizácie," spomínal na začiatky privatizačného procesu ekonóm a niekdajší minister privatizácie Tomáš Ježek (1940 - 2017) v rozhovore pre Český rozhlas.
Základnou myšlienkou kupónovej privatizácie bola rýchla transformácia štátnych podnikov (š. p.) na akciové spoločnosti (a. s.). Ich akcie potom mohli získať obyvatelia za tzv. investičné kupóny. Každý občan nad 18 rokov mal nárok na kupónovú knižku, v ktorej boli šeky na 1000 bodov. Za účasť v privatizačnom procese zaplatili ľudia symbolických 1000 korún československých (Kčs) plus 35-korunový poplatok za samotnú knižku.
Registrácia občanov do prvej vlny kupónovej privatizácie sa začala 1. novembra 1991. V pondelok 1. novembra od tohto kroku uplynie 30 rokov.
Z Fondu národného majetku (FNM) Českej republiky (ČR) bol do prvej vlny kupónovej privatizácie vyčlenený majetok v hodnote 206.424.419.000 Kčs a z FNM SR 90.111.742.000 Kčs. V ponuke boli akcie 1491 podnikov, z toho 987 českých a 504 slovenských.
Do prvej vlny kupónovej privatizácie sa v Českej republike zaregistrovalo 5.942.851 občanov, v SR to bolo 2.579.327 občanov. Na jedného držiteľa investičných kupónov pripadal v prvej vlne kupónovej privatizácie majetok v účtovnej cene približne 35.000 Kčs.
Legislatívnym základom celej privatizácie bol zákon o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby z 26. februára 1991. Nasledovalo založenie Fondu národného majetku v Českej i v Slovenskej republike v roku 1991.
Následne 5. septembra 1991 vláda Česko-Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) rozhodla o vydávaní a použití investičných kupónov. Od 1. októbra 1991 si každý občan ČSFR mohol kúpiť knižku s investičnými kupónmi. Na každej knižke bol podpis vtedajšieho federálneho ministra financií Václava Klausa.
Registrácia držiteľov investičných kupónov (DIK), alebo tiež majiteľov investičných kupónov (MIK) sa začala 1. novembra 1991. Samotná kupónová privatizácia prebiehala od 14. mája 1992 do Vianoc toho istého roku v piatich kolách. "Bol som milo prekvapený, že verejnosť nemala od začiatku najmenšie pochybnosti o tom, že sa treba vrátiť do pomerov zhruba pred druhou svetovou vojnou. To znamenalo obnovenie súkromného vlastníctva - vrátiť majetok tam, kde sa to dá," hodnotil projekt Ježek.
Viac než 71 percent svojich kupónov zverili občania do rúk niektorého z 264 investičných fondov – len necelá tretina ľudí si sama vyberala sama podniky, do ktorých chcela investovať. Viaceré investičné fondy však nepodnikali seriózne a malým investorom sa nevrátili ani vložené prostriedky. Symbolom tunelovania sa stali Harvardské fondy a ich "istota desaťnásobku". Zmizlo z nich 16 miliárd korún a ich šéf Viktor Kožený bol v neprítomnosti odsúdený na 10 rokov.
Prvá vlna "kupónky" finišovala v čase, keď Česko-Slovensko prežívalo posledné dni svojej existencie. Po jeho rozpade prebehla v Českej republike druhá vlna kupónovej privatizácie.
Na Slovensku ju pripravovala vláda Jozefa Moravčíka. Registrácia kupónových knižiek na druhú vlnu kupónovej privatizácie sa začala 5. septembra 1994 a skončila sa 30. novembra 1994. Do druhej vlny kupónovej privatizácie sa v SR zaregistrovalo 3.428.419 záujemcov.
Medzitým sa však 30. septembra a 1. októbra 1994 konali predčasné voľby, po ktorých vznikla opäť vláda Vladimíra Mečiara. Jej minister financií Sergej Kozlík zrušil 14. decembra 1994 predošlé rozhodnutia a začiatok predkola druhej vlny kupónovej privatizácie odložil.
Parlament schválil 12. júla 1995 novelu zákona o prevode majetku štátu na iné osoby, ktorá kupónovú privatizáciu nahradila dlhopisovou metódou. Aj keď prezident SR Michal Kováč vrátil novelu na opätovné prerokovanie parlamentu, poslanci jeho veto prelomili 6. septembra 1995. V samostatnej Slovenskej republike sa tak kupónová privatizácia neuskutočnila.
Základnou myšlienkou kupónovej privatizácie bola rýchla transformácia štátnych podnikov (š. p.) na akciové spoločnosti (a. s.). Ich akcie potom mohli získať obyvatelia za tzv. investičné kupóny. Každý občan nad 18 rokov mal nárok na kupónovú knižku, v ktorej boli šeky na 1000 bodov. Za účasť v privatizačnom procese zaplatili ľudia symbolických 1000 korún československých (Kčs) plus 35-korunový poplatok za samotnú knižku.
Registrácia občanov do prvej vlny kupónovej privatizácie sa začala 1. novembra 1991. V pondelok 1. novembra od tohto kroku uplynie 30 rokov.
Z Fondu národného majetku (FNM) Českej republiky (ČR) bol do prvej vlny kupónovej privatizácie vyčlenený majetok v hodnote 206.424.419.000 Kčs a z FNM SR 90.111.742.000 Kčs. V ponuke boli akcie 1491 podnikov, z toho 987 českých a 504 slovenských.
Do prvej vlny kupónovej privatizácie sa v Českej republike zaregistrovalo 5.942.851 občanov, v SR to bolo 2.579.327 občanov. Na jedného držiteľa investičných kupónov pripadal v prvej vlne kupónovej privatizácie majetok v účtovnej cene približne 35.000 Kčs.
Legislatívnym základom celej privatizácie bol zákon o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby z 26. februára 1991. Nasledovalo založenie Fondu národného majetku v Českej i v Slovenskej republike v roku 1991.
Následne 5. septembra 1991 vláda Česko-Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) rozhodla o vydávaní a použití investičných kupónov. Od 1. októbra 1991 si každý občan ČSFR mohol kúpiť knižku s investičnými kupónmi. Na každej knižke bol podpis vtedajšieho federálneho ministra financií Václava Klausa.
Registrácia držiteľov investičných kupónov (DIK), alebo tiež majiteľov investičných kupónov (MIK) sa začala 1. novembra 1991. Samotná kupónová privatizácia prebiehala od 14. mája 1992 do Vianoc toho istého roku v piatich kolách. "Bol som milo prekvapený, že verejnosť nemala od začiatku najmenšie pochybnosti o tom, že sa treba vrátiť do pomerov zhruba pred druhou svetovou vojnou. To znamenalo obnovenie súkromného vlastníctva - vrátiť majetok tam, kde sa to dá," hodnotil projekt Ježek.
Viac než 71 percent svojich kupónov zverili občania do rúk niektorého z 264 investičných fondov – len necelá tretina ľudí si sama vyberala sama podniky, do ktorých chcela investovať. Viaceré investičné fondy však nepodnikali seriózne a malým investorom sa nevrátili ani vložené prostriedky. Symbolom tunelovania sa stali Harvardské fondy a ich "istota desaťnásobku". Zmizlo z nich 16 miliárd korún a ich šéf Viktor Kožený bol v neprítomnosti odsúdený na 10 rokov.
Prvá vlna "kupónky" finišovala v čase, keď Česko-Slovensko prežívalo posledné dni svojej existencie. Po jeho rozpade prebehla v Českej republike druhá vlna kupónovej privatizácie.
Na Slovensku ju pripravovala vláda Jozefa Moravčíka. Registrácia kupónových knižiek na druhú vlnu kupónovej privatizácie sa začala 5. septembra 1994 a skončila sa 30. novembra 1994. Do druhej vlny kupónovej privatizácie sa v SR zaregistrovalo 3.428.419 záujemcov.
Medzitým sa však 30. septembra a 1. októbra 1994 konali predčasné voľby, po ktorých vznikla opäť vláda Vladimíra Mečiara. Jej minister financií Sergej Kozlík zrušil 14. decembra 1994 predošlé rozhodnutia a začiatok predkola druhej vlny kupónovej privatizácie odložil.
Parlament schválil 12. júla 1995 novelu zákona o prevode majetku štátu na iné osoby, ktorá kupónovú privatizáciu nahradila dlhopisovou metódou. Aj keď prezident SR Michal Kováč vrátil novelu na opätovné prerokovanie parlamentu, poslanci jeho veto prelomili 6. septembra 1995. V samostatnej Slovenskej republike sa tak kupónová privatizácia neuskutočnila.
