Moskva/Groznyj/Bratislava 10. decembra (TASR) - Rozpad Sovietskeho zväzu v decembri 1991 vyústil nielen do vzniku pätnástich samostatných štátov, ale aj do snáh autonómnych republík vyhlásiť nezávislosť. V Čečenskej republike ležiacej na severe Kaukazu, ktorá jednostranne vyhlásila nezávislosť, znamenal tento krok začiatok vojny s Ruskom. Od vypuknutia prvej čečensko-ruskej vojny uplynie v stredu 11. decembra 30 rokov.

Boj Čečenska za nezávislosť patrí medzi najdlhšie konflikty v histórii. Snahy Ruska získať strategicky významný severný Kaukaz sa datujú od začiatku 18. storočia počas panovania cára Petra Veľkého. V 19. storočí stál na čele protiruského odboja legendárny vodca imám Šamil. Tvrdý úder severokaukazskej odbojnej republike zasadil koncom druhej svetovej vojny sovietsky diktátor Josif Stalin. Vyvrcholením stalinského teroru sa stali masové deportácie na etnickom základe, keď čečenský národ násilne vysídlil do Strednej Ázie.

Nový impulz čečenskému boju za samostatnosť dal blížiaci sa rozpad Sovietskeho zväzu, ale najmä nástup generála Džochara Dudajeva k moci. Dudajev sa stal vedúcou postavou hnutia za nezávislosť Čečenska. Suverénne vyhral prezidentské voľby, ktoré sa konali 27. októbra 1991, a hneď svojím prvým výnosom z 1. novembra 1991 vyhlásil nezávislosť Čečenskej republiky Ičkeria.

Nezávislosť Čečenska medzinárodné spoločenstvo neuznalo, neurobila tak ani jedna z bývalých republík Sovietskeho zväzu. Až 18. októbra 2022 ukrajinský parlament uznal samozvanú Čečenskú republiku Ičkeria za územie "dočasne okupované Ruskom".

Konflikt medzi Moskvou a Grozným postupne silnel - vyvrcholil skoro ráno 11. decembra 1994, keď ruská armáda vstúpila na územie Čečenska. Vpád nasledoval niekoľko dní po tom, ako prezident Ruskej federácie Boris Jeľcin podpísal 30. novembra výnos o opatreniach na zaistenie zákonnosti, poriadku a verejnej bezpečnosti na území Čečenskej republiky.

Jeľcin označil ruských vojakov za obrancov ruskej územnej celistvosti a ústavy, pričom Čečensko prezentoval ako hrozbu pre národnú bezpečnosť. Ruský minister obrany Pavel Gračov sebavedomo vyhlasoval, že Groznyj obsadia za jednu noc s jedným výsadkárskym plukom.

Ukázalo sa však, že ruská armáda nebola na operáciu politicky ani vojensky pripravená a nepriateľa podcenila. Groznyj sa jej podarilo dobyť až po ťažkých pouličných bojoch v marci 1995.

Ruské vojská začali následne s pomocou letectva a delostrelectva dobýjať ďalšie mestá a dediny. Avšak pri pokusoch získať kontrolu nad hornatými časťami Čečenska narážali na silný partizánsky odpor. Ten sa napriek značnej početnej a materiálnej prevahe ruských vojsk nepodarilo prekonať.

Prezident Dudajev bol zabitý 21. apríla 1996 po tom, ako ruské sily zamerali signál jeho satelitného telefónu v údolí nad obcou Gechi-Ču a na jeho pozíciu naviedli lietadlom dve rakety.

Vojenské operácie na území Čečenska pokračovali až do augusta 1996. Ukončila ich mierová dohoda, ktorú podpísali 31. augusta 1996 v dagestanskom Chasavjurte. V Moskve vyvolala búrlivú reakciu, poslanci parlamentu (Štátnej dumy) ju označili za ponižujúcu a za pokračovanie rozpadu Ruska.

V prvej čečenskej vojne zahynulo podľa rôznych zdrojov 5500 až 14.000 ruských vojakov a 3000 až 15.000 čečenských bojovníkov. O život prišlo asi 50.000 civilistov, pričom viac ako pol milióna ich muselo opustiť domovy. Počas vojny zaznamenali mnoho prípadov ťažkého porušovania ľudských práv a páchania vojnových zločinov, a to tak ruskými vojskami, ako aj čečenskými povstaleckými silami.

Vzťahy s Ruskom zostali po skončení vojny napäté, avšak aj situácia v samotnom Čečensku mala k stabilite veľmi ďaleko. Druhý vojenský konflikt medzi Ruskom a Čečenskom sa začal v auguste 1999 po tom, ako čečenskí bojovníci vtrhli do susedného Dagestanu.

Za cenu značných strát sa ruským silám napokon podarilo obnoviť federálnu kontrolu nad čečenským separatistickým regiónom. Hlavné bojové akcie prebiehali od augusta 1999 do mája 2000, ruské vojská však v rámci protiteroristických aktivít operovali v oblasti až do polovice apríla 2009.