Ženeva/Bratislava 28. júna (TASR) - V rámci dejín filozofie patrí Jean Jacques Rousseau k najvýznamnejším predstaviteľom osvietenstva hoci do centra svojho záujmu nepostavil rozum a z racionality vyplývajúci pokrok ako jeho osvietenskí súputníci. Vychádzal z protikladnej stránky ľudskej racionality - z vášní, pudov, citov, pričom sa pokúsil opäť zadefinovať a vyzdvihnúť ľudskú prirodzenosť zdeformovanú spoločnosťou.

Jeho kritika vtedajšej spoločnosti a osvietenského optimizmu vychádzala z tézy, že v spoločnosti znehodnotenej vedou, umením, spoločenským zriadením sa stratilo všetko pôvodné a prirodzené. Pýtal sa, či ešte niekde existuje nejaký prirodzený človek, ktorý vedie skutočne ľudský život, ktorý má mienku ostatných za nič a ktorý sa necháva viesť len svojimi sklonmi, bez ohľadu na to, či to spoločnosť, publikum schvaľuje, alebo odmieta.

Od narodenia Jeana Jacquesa Rousseaua, francúzskeho filozofa a spisovateľa, ktorého dielo sa stretlo s nadšením, ale aj ostrým odmietnutím, uplynie v utorok 28. júna 310 rokov.

Jean Jacques Rousseau sa narodil 28. júna 1712 v Ženeve v rodine hodinárskeho majstra. Krátko po jeho narodení mu umrela matka a niekoľko rokov po nej aj otec. Výchovu budúceho filozofa a spisovateľa prebrali príbuzní, ktorí chceli, aby sa vyučil nejakému remeslu.

Ako 15-ročný opustil poručníkov, prestúpil z kalvínskeho na katolícke vierovyznanie a zveril sa do opatery o 13 rokov staršej dámy Françoise-Louise de Warens. Pod jej ochrannými a finančnými krídlami žil 14 rokov a ich vzťah nadobudol aj milenecký rozmer.

Počas tohto obdobia vykonával aj viaceré zamestnania od manuálnych až po prácu v diplomatických službách. Pokúšal sa preraziť ako hudobný skladateľ, jeho diela odzneli napríklad na kráľovskom dvore vo Versailles. Presúval sa medzi Ženevou, talianskymi mestami a Parížom. Svoj osobný život opísal s dovtedy nevídanou otvorenosťou v diele Confessions (Vyznania), ktoré vyšlo až po jeho smrti v roku 1782. Vo Vyznaniach sa nevyhol ani sexuálnej oblasti svojho života.

Po rozchode s madam de Warens a po dobrodružstvách s benátskymi kurtizánami sa zblíži s hotelovou chyžnou, s ktorou mal päť detí. Tie však paradoxne veľký teoretik výchovy a propagátor kultivovania citu, krátko po narodení odniesol do sirotinca, čím ich odsúdil na krutý osud. V sirotincoch v tej dobe sa väčšina detí totiž nedožila ani siedmich rokov.

Do filozofického diskurzu vstúpil v roku 1749, keď Akadémia v Dijone vypísala súťaž na tému, či prispel pokrok vied a umenia k zušľachteniu mravov. Jean Jacques Rousseau odpovedal dielom Rozprava o vedách a umeniach (1750), v ktorom na rozdiel od osvietencov šokujúco vyslovil tézu, že pokrok a napredovanie vied a umenia priviedlo ľudstvo k mravnému úpadku.

Svoju základnú tézu rozvinul aj v nasledujúcich dielach Rozprava o pôvode a základoch nerovnosti medzi ľuďmi (1753), O spoločenskej zmluve (1762) či v spisoch Júlia alebo Nová Hélosia (1761), Emil alebo o výchove (1762).

Filozof s rozporuplným osobným životom a zložitou povahou sa postupne nielen mysliteľsky, ale aj ľudsky rozišiel s viacerými osvietencami. Voltairovi odkázal, že ho nenávidí, ale ani on mu neostal nič dlžný. Rousseaua označil za arciblázna, šarlatána či divé zviera. Denis Diderot zasa Rousseauovi povedal: "Tento človek ma napĺňa nepokojom. V jeho prítomnosti mi je tak, akoby pri mne stála prekliata duša. Nikdy viac ho nechcem vidieť; vďaka nemu by som mohol uveriť v peklo a diabla."

Osamotený Jean Jacques Rousseau sa v roku 1778 presťahoval na panstvo markíza de Girardina v Ermenonville blízko Paríža, kde 2. júla 1778 zomrel.