Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Vo štvrtok 16. novembra uplynie 35 rokov odvtedy, čo estónsky parlament ako prvý spomedzi pätnástich zväzových republík ZSSR prijal deklaráciu o štátnej zvrchovanosti.
Autor TASR
Tallinn/Bratislava 16. novembra (TASR) - Bol to prvý právny krok na ceste oslobodenia Estónska od Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR), krok, ktorý vytýčil cestu k obnoveniu nezávislosti tejto najsevernejšej a najmenšej pobaltskej republiky.
Vo štvrtok 16. novembra uplynie 35 rokov odvtedy, čo estónsky parlament ako prvý spomedzi pätnástich zväzových republík ZSSR prijal deklaráciu o štátnej zvrchovanosti. V Estónsku sa 16. november pripomína ako Deň obrodenia.
Koncom 80. rokov 20. storočia začali v Sovietskom zväze z jednotlivých republík čoraz nástojčivejšie zaznievať hlasy volajúce po nezávislosti. Jedným z hlavných znakov rozpadu ZSSR bolo úsilie zväzových republík o väčšiu štátnu a ekonomickú nezávislosť od Moskvy. Tento proces, ktorý sa odohrával v rokoch 1988 až 1991, dostal pomenovanie "defilé suverenít" (parad suverenitetov). Na jeho čelo sa postavili pobaltské republiky – Litva, Lotyšsko a Estónsko, ktoré po násilnom pripojení k "prvému štátu robotníkov a roľníkov" pocítili od roku 1940 tvrdú ruku stalinských represií a rusifikácie.
Cesta za slobodou formou nenásilných, mierových akcií protestu sa v pobaltských republikách nazýva aj "spievajúca revolúcia". Deklaráciu o štátnej zvrchovanosti prijal Najvyšší soviet Estónskej sovietskej socialistickej republiky 16. novembra 1988 práve počas "spievajúcej revolúcie". Kľúčovú úlohu pri príprave dokumentu zohral predseda estónskeho parlamentu a neskorší prezident Estónska Arnold Ruutel.
Nasledujúci rok – 26. mája a 28. júla 1989 – prijali analogické kroky poslanci litovského i lotyšského parlamentu a 23. septembra 1989 tak urobil tiež azerbajdžanský parlament. Litva však ako prvá spomedzi sovietskych republík vyhlásila 11. marca 1990 nezávislosť a odchod zo ZSSR, lotyšský parlament tak urobil 4. mája 1990.
Schválením deklarácie o zvrchovanosti Estónska poslanci zároveň vniesli zmeny do republikovej ústavy, ktoré umožňovali pozastaviť činnosť zväzových (sovietskych) zákonov na území republiky.
Od 18. do 21. augusta 1991 sa zástancovia tvrdej línie ešte pokúsili zachrániť Sovietsky zväz, ale neúspešným pokusom o štátny prevrat proces jeho dezintegrácie len urýchlili. Práve počas pokusu o štátny prevrat prijal estónsky parlament, ako posledný z troch pobaltských republík, uznesenie O obnovení nezávislosti Estónskej republiky. Stalo sa tak 20. augusta 1991 o 23.03 h. Nezávislosť Litvy, Lotyšska a Estónska uznala Moskva 6. septembra 1991.
Svoju poslednú stránku v 69-ročnej histórii napísal Sovietsky zväz 26. decembra 1991, keď Najvyšší soviet ZSSR prijal deklaráciu, ktorou oficiálne uznal rozpustenie Sovietskeho zväzu ako štátu a subjektu medzinárodného práva. Deň pred tým, 25. decembra, odstúpil zo svojho postu prvý a posledný sovietsky prezident Michail Gorbačov. Zväz sovietskych socialistických republík prestal definitívne existovať 31. decembra 1991.
Zdroj: https://www.gorby.ru, https://ee.baltnews.com
Vo štvrtok 16. novembra uplynie 35 rokov odvtedy, čo estónsky parlament ako prvý spomedzi pätnástich zväzových republík ZSSR prijal deklaráciu o štátnej zvrchovanosti. V Estónsku sa 16. november pripomína ako Deň obrodenia.
Koncom 80. rokov 20. storočia začali v Sovietskom zväze z jednotlivých republík čoraz nástojčivejšie zaznievať hlasy volajúce po nezávislosti. Jedným z hlavných znakov rozpadu ZSSR bolo úsilie zväzových republík o väčšiu štátnu a ekonomickú nezávislosť od Moskvy. Tento proces, ktorý sa odohrával v rokoch 1988 až 1991, dostal pomenovanie "defilé suverenít" (parad suverenitetov). Na jeho čelo sa postavili pobaltské republiky – Litva, Lotyšsko a Estónsko, ktoré po násilnom pripojení k "prvému štátu robotníkov a roľníkov" pocítili od roku 1940 tvrdú ruku stalinských represií a rusifikácie.
Cesta za slobodou formou nenásilných, mierových akcií protestu sa v pobaltských republikách nazýva aj "spievajúca revolúcia". Deklaráciu o štátnej zvrchovanosti prijal Najvyšší soviet Estónskej sovietskej socialistickej republiky 16. novembra 1988 práve počas "spievajúcej revolúcie". Kľúčovú úlohu pri príprave dokumentu zohral predseda estónskeho parlamentu a neskorší prezident Estónska Arnold Ruutel.
Nasledujúci rok – 26. mája a 28. júla 1989 – prijali analogické kroky poslanci litovského i lotyšského parlamentu a 23. septembra 1989 tak urobil tiež azerbajdžanský parlament. Litva však ako prvá spomedzi sovietskych republík vyhlásila 11. marca 1990 nezávislosť a odchod zo ZSSR, lotyšský parlament tak urobil 4. mája 1990.
Schválením deklarácie o zvrchovanosti Estónska poslanci zároveň vniesli zmeny do republikovej ústavy, ktoré umožňovali pozastaviť činnosť zväzových (sovietskych) zákonov na území republiky.
Od 18. do 21. augusta 1991 sa zástancovia tvrdej línie ešte pokúsili zachrániť Sovietsky zväz, ale neúspešným pokusom o štátny prevrat proces jeho dezintegrácie len urýchlili. Práve počas pokusu o štátny prevrat prijal estónsky parlament, ako posledný z troch pobaltských republík, uznesenie O obnovení nezávislosti Estónskej republiky. Stalo sa tak 20. augusta 1991 o 23.03 h. Nezávislosť Litvy, Lotyšska a Estónska uznala Moskva 6. septembra 1991.
Svoju poslednú stránku v 69-ročnej histórii napísal Sovietsky zväz 26. decembra 1991, keď Najvyšší soviet ZSSR prijal deklaráciu, ktorou oficiálne uznal rozpustenie Sovietskeho zväzu ako štátu a subjektu medzinárodného práva. Deň pred tým, 25. decembra, odstúpil zo svojho postu prvý a posledný sovietsky prezident Michail Gorbačov. Zväz sovietskych socialistických republík prestal definitívne existovať 31. decembra 1991.
Zdroj: https://www.gorby.ru, https://ee.baltnews.com
