Bratislava 6. decembra (TASR) – V roku 1980 oslavovali české a slovenské deti Mikuláša, no vojaci mali poplach.

Komunistickí spojenci uvažovali o vojenskej intervencii v Poľsku ako o reakcii na aktivity občianskeho opozičného hnutia Solidarita. V Československu uviedli do pohotovosti dve tankové divízie so 17 000 vojakmi, ktoré sa v rámci vojenského cvičenia Krkonoše dali v mrazivom zimnom počasí do pohybu smerom k poľským hraniciam.

K zopakovaniu tragického československého scenára z augusta 1968 napokon v poslednej chvíli nedošlo. Operácia Krkonoše si napriek tomu vyžiadala obete na životoch a na zdraví mužov v uniformách. Od týchto kritických udalostí uplynie v nedeľu 6. decembra 40 rokov.

Poľské prístavné mesto Gdansk už pred 50 rokmi, v decembri 1970, zasiahla vlna protestov, ktoré po desaťročí prepukli znova.

V auguste 1980 začali Poliaci v lodeniciach opäť štrajkovať. Viedol ich elektroinštalatér Lech Walesa, ktorému sa 17. augusta podarilo spojiť robotníkov do Medzipodnikového štrajkového výboru. Ten predložil svoje požiadavky poľskej vláde, ktorá ich z veľkej časti prijala. Odborárom sa podarilo 31. augusta 1980 podpísať dohodu s predstaviteľmi komunistickej moci.

Sovietske vedenie sa však obávalo rastúceho vplyvu Solidarity, ktorá mala už desať miliónov členov, zatiaľ čo komunistická strana iba tri milióny. Uvoľňovanie pomerov v Poľsku pripomínajúce československú Pražskú jar z roku 1968 malo názov Karneval solidarity.

V Moskve sa 5. decembra 1980 uskutočnilo rokovanie o ďalšom postupe v Poľsku. Na ňom sa za vojenskú inváziu vyslovil prezident Československa Gustáv Husák a najvyšší predstaviteľ Nemeckej demokratickej republiky Erich Honecker. S vpádom do Poľska nesúhlasili zástupcovia Maďarska a Rumunska.

Československá armáda vyhlásila 6. decembra poplach v posádkach 1. a 9. tankovej divízie. Na mimoriadnom cvičení Krkonoše sa zúčastnilo 17 309 vojakov, 541 tankov, 261 bojových vozidiel pechoty, 335 obrnených transportérov, 139 kusov delostreleckej techniky a stovky nákladných a osobných automobilov.

Česká Paměť národa zozbierala svedectvá priamych účastníkov tejto akcie – mnohí z nich boli českí a slovenskí mladí muži, ktorí absolvovali povinnú základnú vojenskú službu. Jedným z nich bol aj bývalý vicepremiér Pál Csáky (Strana maďarskej komunity, SMK-MKP). Ako hovorí vo svojom svedectve, najväčším prekvapením preňho bola zmena správania vojakov, tzv. mazákov, ktorí boli na vojne už druhý rok a mali sklon všetko zľahčovať a „robiť si srandu".

„Vtedy, keď si každý uvedomil, že sa niekam ide a že ide do tuhého, za 15 minút sa z chlapcov srandistov stali dospelí ľudia a začali sa správať úplne inak. Bolo na nich vidieť, že sú vyľakaní a že nikto nevie, čo bude, a že z toho môže byť aj zle. Bol to čudný zážitok," uviedol Pál Csáky vo svojej výpovedi pre Paměť národa.

Niektorí vojaci sa podľa svedectiev tešili, že si zastrieľajú. No mnohí prežívali stres a úzkosť. Podobne ako vyštudovaný právnik Pavel Čermák uvažovali, ako by sa zachovali v situácii, keby museli použiť zbrane – ak by sa im Poliaci postavili na odpor.

V čase, keď sa vojsko pohlo na sever, vládla tuhá zima so snehom a silnými mrazmi. Viacerým vojakom museli pre omrzliny amputovať prsty, jeden z nich prišiel o ruku, ktorá mu primrzla k pancieru obrneného vozidla. Podľa svedectiev jeden z vojakov spáchal samovraždu, ďalšími obeťami bola štvorčlenná posádka tanku, ktorý sa prevrátil do rieky.

Prezident Husák dal 9. decembra 1980 rozkaz, aby sa armáda stiahla od poľských hraníc. „Ľudia pri cestách nám mávali ako Rusom v máji roku 1945," spomínal účastník cvičenia Jiří Krůžela. Podľa historikov však akciu nemožno prirovnávať k 21. augustu 1968, keďže malo ísť len o podporu poľskej armáde.

„V žiadnom prípade sa neuvažovalo o tom, že by československá armáda vstúpila do Poľska v rozpore s jeho záujmami, proti vôli poľského politického, štátneho a vojenského vedenia. Nebolo mysliteľné, aby sa bez ich vedomia pripravovala vojenská operácia, ktorá by mala pacifikovať celé Poľsko," tvrdí Prokop Tomek z Vojenského historického ústavu v Prahe.

V tom čase mal tiež Sovietsky zväz problémy s vojnou v Afganistane a sovietske vedenie malo aj obavy z reakcie Poľska a NATO. Napokon poľské komunistické vedenie vyriešilo situáciu po svojom – o rok neskôr, 13. decembra 1981, bola Solidarita postavená mimo zákon a poľský prezident generál Wojciech Jaruzelski vyhlásil výnimočný stav, ktorý krajinu ochromil na jeden a pol roka.