Bratislava 10. decembra (TASR) – Pred 50 rokmi prijal Ústredný výbor Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) dokument s názvom Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ. Stal sa záväznou normou pre vysvetlenie udalostí tzv. Pražskej jari, teda obrodného procesu v roku 1968 a zároveň dal za týmto pokusom o reformu definitívnu bodku. Vysvetľoval ho ako snahu kontrarevolučných síl odstrániť socialistické zriadenie. Vedenie KSČ aj štátu tak definitívne nastúpilo na cestu normalizácie.
"Bol to politický a ideologický dokument, ktorý mal vysvetliť občanom a robotníckej triede i členom strany udalosti z roku 1968 - a to takým jazykom, aby ho aj jednoduchí ľudia pochopili, prijali a ostali strane verní. O tento dokument sa opierala legitimita celého husákovského vedenia strany počas celého normalizačného obdobia," povedal pre TASR historik Patrik Dubovský z Ústavu pamäti národa (ÚPN). Poučenie schválilo plenárne zasadnutie ÚV KSČ, ktoré sa začalo 10. decembra – o materiáli hlasovalo o deň neskôr.
Počas 60. rokov 20. storočia nastal v Československu politický odmäk a po XIII. zjazde KSČ sa začali výraznejšie presadzovať reformné sily v strane i na čele štátu. V januári 1968 zvolili za prvého tajomníka KSČ Alexandra Dubčeka. Prezidentom republiky sa stal Ludvík Svoboda, vymenovaná bola nová vláda na čele s Oldřichom Černíkom, za predsedu Národného zhromaždenia (parlamentu) bol zvolený Josef Smrkovský. V apríli ÚV KSČ prijal Akčný program KSČ, ktorý obsahoval viaceré návrhy – posilnenie slobody tlače, rozšírenie občianskych práv, ekonomické reformy, lepšiu dostupnosť spotrebného tovaru, pripúšťal možnosť vlády viacerých strán.
Na archívnej snímke Alexander Dubček.Foto: ARCHÍV TASR Vlastimír Andor
Pražskú alebo československú jar a budovanie tzv. socializmu s ľudskou tvárou násilne ukončil vpád sovietskych a ďalších spojeneckých vojsk v noci z 20. na 21. augusta 1968. Československá delegácia v Moskve pod nátlakom podpísala tzv. moskovský protokol, ktorý predstavoval súhlas s prítomnosťou intervenčných armád v ČSSR. Ako jediný dokument nepodpísal predseda Národného frondu František Kriegel. Už 18. októbra 1968 schválil parlament Zmluvu o podmienkach a dočasnom pobyte sovietskych vojsk na území ČSSR a o mesiac prijala KSČ nový dokument Hlavné úlohy strany. V apríli 1969 Dubček rezignoval, v júni 1970 ho vylúčili z KSČ aj z politického života. V tomto období sa už formoval dokument Poučenie z krízového vývoja.
"Vytvorili ho ľudia okolo Vasiľa Biľaka. Hovorí sa, že prvý náčrt spravil on sám spolu s novým ideologickým vedením strany, do ktorého patrili napríklad Josef Kempný či Lubomír Štrougal," uviedol historik Patrik Dubovský. Ako dodal, existoval aj starší materiál Jak se dělá kontrarevoluce, ktorý však bol neskôr stiahnutý – možno preto, že bol príliš radikálny.
Na archívnej snímke Vasiľ Biľak.Foto: FOTO Ján Valko archív TASR
"V strane existovalo tzv. konzervatívne krídlo už dávnejšie a pri nástupe tzv. Pražskej jari bolo porazené. Po auguste 1968 sa opäť revitalizovalo. Sovieti ho však potrebovali len v prvých mesiacoch po okupácii. Na zasadnutí ÚV KSČ v apríli 1969 sa do čela strany postavil Gustáv Husák a zrejme sa ujal aj Poučenia z krízového vývoja, pretože ho považoval za iniciačné dielko na začiatku svojho pôsobenia vo funkcii. A dokázal si ho obhájiť aj svojimi typickými manipulatívnymi floskulami ako 'Ja tento národ vyvediem z krízy, aj keby mi mal napľuť do tváre' a podobne," vysvetlil Dubovský.
Na archívnej snímke Gustáv Husák.Foto: TASR/Jiří Kruliš
V roku 1970 prebiehali tzv. stranícke previerky (alebo tiež výmena straníckych preukazov), počas ktorých boli zo strany vylúčení prívrženci Dubčeka a Pražskej jari. Mnohí odišli dobrovoľne. V rámci tejto tzv. konsolidácie opustila KSČ asi viac ako pätina jej členskej základne (327.000 z 1,5 milióna). Až po ukončení čistiek bolo prijaté Poučenie z krízového vývoja. Podľa historikov sa stalo výrazom kompromisu medzi radikálnejšou skupinou a Husákovým pragmatickým krídlom v KSČ – bol to konsenzus v rozsahu prebiehajúcich represií a čistiek. Niektorí prívrženci ortodoxného prosovietskeho krídla totiž navrhovali opakovanie politických procesov, aké sa konali v 50. rokoch. Zrod Poučenia ovplyvnil aj tlak sovietskeho vedenia, ktoré malo záujem, aby existoval dokument ideologicky zdôvodňujúci pobyt sovietskych vojsk v Československu. "Z Poučenia sa stala biblia ďalších rokov, záväzná pre celú spoločnosť," konštatuje historik Josef Belda v zborníku štúdií Československo roku 1968.
Text Poučenia sa šíril masovo, vyšiel ako príloha denníka Rudé Právo, ale tiež ako príručka pre študentov a žiakov – a to dokonca päťkrát, v rokoch 1972, 1975, 1977, 1982 a 1988. Existovali aj komentované vydania napríklad pre vedeckých pracovníkov.
Dokument nepodliehal žiadnej kritike, oponentúre ani zmenám počas celého dvadsaťročného normalizačného obdobia. "Pre gerontokratické vedenie strany bol nespochybniteľný. Vedenie sa ani počas prestavby nemenilo, takže ani tento dokument sa nemohol meniť. Navyše strana v rokoch 1969 a 1970 povyhadzovala aj tie intelektuálne kádre, ktoré mala. Nahrádzala ich robotníckymi kádrami, ktoré nenadobudli dostatočné vzdelanie ani skúsenosti. Títo ľudia sa neprihlásili k prestavbe ani nevytvorili nijaký nový dokument, len recyklovali Poučenie až do svojho sebazničenia v roku 1989," uzavrel historik Patrik Dubovský z ÚPN.
