Paríž 23. júla (TASR) - Po skončení druhej svetovej vojny išlo o prvé integračné zoskupenie západoeurópskych štátov, ktoré položilo základný kameň dnešnej Európskej únie (EÚ). Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO) prispelo k urovnaniu povojnových vzťahov medzi víťaznými a porazenými štátmi a k nadviazaniu širokého politického dialógu medzi západoeurópskymi krajinami.

V sobotu 23. júla uplynie 70 rokov od nadobudnutia účinnosti zmluvy o ESUO.

Plán na zlúčenie správy odvetvia uhlia a ocele do spoločného trhu zaznel 9. mája 1950 v prejave francúzskeho ministra zahraničných vecí Roberta Schumana, ktorý sa do dejín zapísal ako Schumanova deklarácia. Vzápätí sa stala predmetom rokovania ďalších európskych krajín.

Európske vlády rozhodnuté zabrániť opakovaniu hrôz druhej svetovej vojny dospeli k záveru, že združenie produkcie uhlia a ocele by zabezpečilo – slovami deklarácie - že akákoľvek vojna medzi Francúzskom a Nemeckom sa stane "nielen čisto nemysliteľnou, ale aj hmotne nemožnou". Paríž upriamil hlavnú pozornosť na oceliarsky priemysel a ťažbu uhlia preto, lebo išlo o kľúčové hospodárske sféry so strategickým významom pre vojenský priemysel.

"Založenie ESUO nesporne vyriešilo bezprostredné francúzske obavy z možnej budúcej agresie a umožnilo rozvoj ťažkého priemyslu," konštatovali Petr Fiala a Markéta Pitrová vo svojej knihe Evropská unie.

Prvé súhlasné vyjadrenie so zámerom vytvoriť spoločenstvo uhlia a ocele prišlo zo západného Nemecka od spolkového kancelára Konrada Adenauera. Popri aktívnej spoluúčasti na politickej výstavbe povojnovej Európy očakával od tohto projektu aj ekonomické výhody. Naopak, záporný postoj zaujalo Spojené kráľovstvo, ktoré sa rozhodlo pred rozvojom tesnejších európskych väzieb uprednostniť udržiavanie úzkej spolupráce so Spojenými štátmi.

Zmluvu o zriadení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO), známeho aj ako Montánna únia, podpísalo 18. apríla 1951 v Paríži šesť krajín – Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecká spolková republika a Taliansko. Uzatvorená bola na 50 rokov, čím sa zmluva líšila od nasledujúcich integračných krokov Spoločenstva, ktoré už neboli časovo obmedzené.

Po niečo viac ako rok trvajúcom ratifikačnom procese nadobudla Parížska zmluva o zriadení ESUO účinnosť 23. júla 1952 (niektoré zdroje uvádzajú aj dátum 25. júl 1952 resp. 27. júl 1952).

Cieľom zmluvy, ako sa uvádza v článku 2, bolo prispievať k hospodárskemu rozvoju, zamestnanosti a zvýšeniu životnej úrovne pomocou spoločného trhu uhlia a ocele. Zmluvou sa zriadil Vysoký úrad, Zhromaždenie, Rada ministrov a Súdny dvor.

Vysoký úrad ESUO, ktorý disponoval širokými právomocami, bol vlastne predchodcom dnešnej Európskej komisie. Skladal sa z deviatich členov, pričom jedna krajina mohla mať maximálne dvoch zástupcov. Zhromaždenie ESUO, predchodca dnešného Európskeho parlamentu, sa skladalo zo 78 zástupcov národných parlamentov. Po osemnásť poslancov malo Francúzsko, Nemecko a Taliansko, po desať Belgicko a Holandsko a štyroch Luxembursko.

Úlohou Rady ESUO, predchodcu dnešnej Rady EÚ, ktorá sa skladala zo šiestich zástupcov národných vlád bolo zosúladiť činnosť Vysokého úradu, ako aj hospodársku politiku vlád a úlohou Súdneho dvora ESUO, predchodcu Súdneho dvora EÚ, ktorý pozostával zo siedmich sudcov bolo dohliadať na dodržiavanie Zmluvy o ESUO.

Vznik Európskeho spoločenstva uhlia a ocele znamenal výrazný posun na ceste prehlbovania a zintenzívnenia spolupráce medzi krajinami starého kontinentu. Európska integrácia sa ďalej výraznejšie prehĺbila vznikom Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (1957) a následne vznikom Európskej únie (1993), ktorá má v súčasnosti 27 členov.



Zdroj: P. Fiala a M. Pitrová: Evropská unie (2009), https://www.europskaunia.sk, www.europeana.eu, https://european-union.europa.eu