Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Meno dostal dokument po svojom predkladateľovi americkom generálovi a politikovi Georgeovi Catlettovi Marshallovi, ktorý po druhej svetovej vojne inicioval obnovu európskych štátov zničených vojnou.
Autor TASR
Washington/Bratislava 3. apríla (TASR) - Americký prezident Harry S. Truman podpísal po schválení Kongresom USA pred 70 rokmi 3. apríla 1948 Európsky program obnovy (European Recovery Program), ktorý sa nazýva aj Marshallov plán.
Meno dostal po svojom predkladateľovi americkom generálovi a politikovi Georgeovi Catlettovi Marshallovi, ktorý po druhej svetovej vojne inicioval obnovu európskych štátov zničených vojnou.
Demokrat 33. prezident USA Harry Truman vyhlásil 12. marca 1947 doktrínu, ktorá riešila predovšetkým otázku Grécka a Turecka. Išlo o poskytnutie vojenskej a hospodárskej pomoci týmto dvom štátom, aby sa predchádzalo ich včleneniu do sovietskej zóny. V nadväznosti na ňu vznikol Marshallov plán, ako program hospodárskej pomoci najmä nekomunistickým európskym štátom.
V prejave na Harvardovej univerzite 5. júna 1947 vtedajší americký minister zahraničných vecí George Catlett Marshall navrhol plán podpory európskej obnovy. Marshall bol presvedčený, že kľúčom k obnoveniu politickej stability je revitalizácia národných ekonomík.
Jeho plán odmietli štáty, ktoré boli pod dominanciou Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR), medzi nimi aj bývalá Československá republika (ČSR).
Naopak, záujem o Marshallov plán prejavilo 16 štátov (Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Island, Luxembursko, Nórsko, Portugalsko, Rakúsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, Turecko, Veľká Británia). Na konferencii v Paríži v júli 1947 vytvorili tieto štáty Organizáciu pre európsku ekonomickú spoluprácu (Organisation for European Economic Co-operation, OEEC). Bola predchodkyňou Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (Organisation for Economic Co-operation and Development - OECD), ktorá vznikla v roku 1961. V roku 1949 sa plnoprávnym členom OEEC stala aj západná Spolková republika Nemecko (SRN) a 2. júna 1950 sa stali pridruženými členmi OEEC Kanada a USA.
Zákon o pomoci európskym štátom zničeným vojnou v hodnote 13 miliárd dolárov prijal Kongres USA v apríli 1948. Americký prezident Harry S. Truman ho podpísal 3. apríla 1948, kedy vstúpil do platnosti.
Obnovil sa priemysel, oživil medzinárodný obchod a USA si touto hospodárskou pomocou zabezpečili vplyv a prestíž v západnej Európe a zabránili vplyvu ZSSR v nej. Vytvorila sa však imaginárna hranica rozdeľujúca Európu na dve časti. Pomoc sa v rámci Marshallovho plánu rozdeľovala podľa návrhov OEEC. Dodávky potravín a surovín sa rozdeľovali zdarma alebo formou darov, OEEC však poskytovala aj úvery. Protihodnotu za prijatú pomoc zhromažďovali v národnej mene jednotlivé centrálne banky. Tak vznikali v jednotlivých krajinách fondy na ďalšie investície. Tie sa v Západnom Berlíne a troch západonemeckých zónach použili na investície v ťažkom priemysle, v poľnohospodárstve, doprave a bytovej výstavbe. Jedným z hlavných predpokladov zapojenia západných zón do Marshallovho plánu bola dôkladná očista menových pomerov.
Za politické aktivity, za prínos k obnove povojnovej Európy dostal George Marshall v roku 1953 Nobelovu cenu za mier.
Meno dostal po svojom predkladateľovi americkom generálovi a politikovi Georgeovi Catlettovi Marshallovi, ktorý po druhej svetovej vojne inicioval obnovu európskych štátov zničených vojnou.
Demokrat 33. prezident USA Harry Truman vyhlásil 12. marca 1947 doktrínu, ktorá riešila predovšetkým otázku Grécka a Turecka. Išlo o poskytnutie vojenskej a hospodárskej pomoci týmto dvom štátom, aby sa predchádzalo ich včleneniu do sovietskej zóny. V nadväznosti na ňu vznikol Marshallov plán, ako program hospodárskej pomoci najmä nekomunistickým európskym štátom.
V prejave na Harvardovej univerzite 5. júna 1947 vtedajší americký minister zahraničných vecí George Catlett Marshall navrhol plán podpory európskej obnovy. Marshall bol presvedčený, že kľúčom k obnoveniu politickej stability je revitalizácia národných ekonomík.
Jeho plán odmietli štáty, ktoré boli pod dominanciou Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR), medzi nimi aj bývalá Československá republika (ČSR).
Naopak, záujem o Marshallov plán prejavilo 16 štátov (Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Island, Luxembursko, Nórsko, Portugalsko, Rakúsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, Turecko, Veľká Británia). Na konferencii v Paríži v júli 1947 vytvorili tieto štáty Organizáciu pre európsku ekonomickú spoluprácu (Organisation for European Economic Co-operation, OEEC). Bola predchodkyňou Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (Organisation for Economic Co-operation and Development - OECD), ktorá vznikla v roku 1961. V roku 1949 sa plnoprávnym členom OEEC stala aj západná Spolková republika Nemecko (SRN) a 2. júna 1950 sa stali pridruženými členmi OEEC Kanada a USA.
Zákon o pomoci európskym štátom zničeným vojnou v hodnote 13 miliárd dolárov prijal Kongres USA v apríli 1948. Americký prezident Harry S. Truman ho podpísal 3. apríla 1948, kedy vstúpil do platnosti.
Obnovil sa priemysel, oživil medzinárodný obchod a USA si touto hospodárskou pomocou zabezpečili vplyv a prestíž v západnej Európe a zabránili vplyvu ZSSR v nej. Vytvorila sa však imaginárna hranica rozdeľujúca Európu na dve časti. Pomoc sa v rámci Marshallovho plánu rozdeľovala podľa návrhov OEEC. Dodávky potravín a surovín sa rozdeľovali zdarma alebo formou darov, OEEC však poskytovala aj úvery. Protihodnotu za prijatú pomoc zhromažďovali v národnej mene jednotlivé centrálne banky. Tak vznikali v jednotlivých krajinách fondy na ďalšie investície. Tie sa v Západnom Berlíne a troch západonemeckých zónach použili na investície v ťažkom priemysle, v poľnohospodárstve, doprave a bytovej výstavbe. Jedným z hlavných predpokladov zapojenia západných zón do Marshallovho plánu bola dôkladná očista menových pomerov.
Za politické aktivity, za prínos k obnove povojnovej Európy dostal George Marshall v roku 1953 Nobelovu cenu za mier.
