William K. Harrison, Jr. Hlavný delegát OSN pre prímerie, sediaci vľavo, a severokórejský generál Nam IL, vpravo, hlavný komunistický delegát, sa pozerajú nahor, keď dokončujú podpisovanie dokumentov o prímerí v Pchanmundžome v Kórei 29. júla 1953, spolu s generálom Harrisonom sú vľavo veliteľ J. E. Shew, U.S.N., a vpravo plukovník J. C. Murray, U.S.M.C. Vojenský policajt, uprostred, nie je identifikovaný.Foto: TASR/AP
Tri roky bojov na kórejskom fronte nič nevyriešili, avšak straty na ľudských životoch boli obrovské. Kórejská vojna priniesla milióny vojenských a civilných obetí.
Pchjongjang/Soul 27. júla (TASR) - Kórejská vojna bola jedným z najzávažnejších konfliktov studenej vojny a jednou z najkrvavejších lokálnych vojen 20. storočia. Odohrala sa medzi Kórejskou ľudovodemokratickou republikou (KĽDR) - materiálne podporovanou Sovietskym zväzom a vojensky Čínou - a Kórejskou republikou, ktorú podporovali jednotky členských štátov OSN, najmä USA.
Po troch rokoch vojny bez víťaza zostala deliaca čiara medzi oboma Kóreami (Severnou a Južnou) tam, kde bola na začiatku - na 38. rovnobežke.
Od podpísania prímeria, ktoré ukončilo boje, ale mier neprinieslo, uplynie vo štvrtok 27. júla 70 rokov.
Porážka Japonska v druhej svetovej vojne spôsobila, že dovtedy japonskou cisárskou armádou okupovaný Kórejský polostrov sa stal nárazníkovou zónou súperenia veľmocí. Kórejčania sa teda namiesto vlastného slobodného štátu dočkali rozdelenia polostrova na dve časti. Severná Kórea začala podľa sovietskeho vzoru budovať komunistický štát, zatiaľ čo Južná Kórea bola pod americkou vojenskou správou.
Po voľbách, ktoré sa konali 10. mája 1948 na území len južne od 38. rovnobežky bola 15. augusta 1948 vyhlásená Kórejská republika vedená autoritárskym prezidentom I Sung-manom. V severnej časti vznikla 9. septembra 1948 Kórejská ľudovodemokratická republika (KĽDR) na čele s komunistickým vodcom, diktátorom Kim Ir-senom. Rozdelenie Kórey tým bolo definitívne potvrdené - 38. rovnobežka rozdelila starobylý kórejský národ na dva celkom odlišné svety.
Občania kráčajú po ulici štvrte Pothonggang v severokórejskom Pchjongjangu vo štvrtok 27. júla 2023 pri príležitosti 70. výročia prímeria, ktoré zastavilo boje v kórejskej vojne v rokoch 1950-53.Foto: TASR/AP
Na prelome 40. a 50. rokov 20. storočia sa situácia na Kórejskom polostrove opäť vyhrocovala. Kim Ir-sen naliehal na sovietskeho vodcu Stalina, aby odobril jeho zámer vojensky zjednotiť obidve časti Kórey. Po konzultácii s Pekingom Stalin 9. februára 1950 súhlasil s prípravou rozsiahlej vojenskej operácie na Kórejskom polostrove. Tá sa začala skoro ráno 25. júna 1950, kedy jednotky severokórejskej armády prekročili 38. rovnobežku a bez vyhlásenia vojny podnikli útok na územie svojho južného suseda. Trojročný ozbrojený konflikt sa začal.
Po rýchlych vojenských úspechoch Severokórejčanov a dobytí Soulu - stalo sa tak po troch dňoch - sa zdalo, že výsledok vojny je už spečatený. Na začiatku septembra obsadili severokórejské vojská až 90 percent územia Južnej Kórey s 92 percentami jej obyvateľstva.
Kórejská otázka sa dostala už v deň začatia vojny na program rokovania Bezpečnostnej rady OSN, ktorá 27. júna 1950 za neprítomnosti sovietskeho zástupcu označila KĽDR za agresora a vyzvala Pchjongjang, aby stiahol svoje vojská späť za 38. rovnobežku. Schválená rezolúcia súčasne vyzývala členské štáty OSN, aby pod jej mandátom poskytli Južnej Kórei pomoc.
Južnú Kóreu podporovali vojenské jednotky pätnástich členských štátov OSN, predovšetkým USA. V novembri 1950 sa na stranu Severokórejčanov vojensky postavila Čína, čo opäť zmenilo charakter bojov na fronte. Vojna sa potupne zmenila na pozičnú s pomernou stabilizáciou frontu v oblasti 38. rovnobežky.
Hoci sa rokovania o prímerí začali už 10. júla 1951, boje pokračovali aj počas ďalších dvoch rokov. Až po Stalinovej smrti v marci 1953 prevládla obojstranná ochota ukončiť ozbrojené zrážky.
Na snímke poskytnutej severokórejskou vládou severokórejský vodca Kim Čong-un (uprostred) ďakuje divákom počas predstavenia pri príležitosti 70. výročia prímeria, ktoré zastavilo boje v kórejskej vojne v rokoch 1950-53. Pjongčang, Severná Kórea, 27. júla 2023.Foto: TASR/AP
Dohoda o prímerí bola podpísaná 27. júla 1953 v Pchanmundžome. Podpísali ju predstavitelia OSN, Severnej Kórey a Číny, pričom Južná Kórea svoj podpis nikdy nepripojila. Dohoda stanovila demarkačnú líniu, ktorá mala prebiehať v demilitarizovanom pásme pozdĺž 38. rovnobežky v šírke štyroch kilometrov popri tejto línii (dva kilometre na sever a dva kilometre na juh od nej), potvrdila zásadu nezvyšovať stavy vojsk ani počty a typy zbraní a zároveň určila spôsob repatriácie zajatcov.
Tri roky bojov na kórejskom fronte nič nevyriešili, avšak straty na ľudských životoch boli obrovské. Kórejská vojna priniesla milióny vojenských a civilných obetí. Na juhu polostrova sa ich počet odhaduje na 1,3 milióna a v Severnej Kórei na 1,5 milióna. Vo vojne zahynulo okolo 900.000 čínskych "dobrovoľníkov", ďalej vyše 33.000 Američanov a 3000 príslušníkov jednotiek OSN. Rozličné zdroje však udávajú rôzne počty obetí.
Navyše, intenzívne plošné bombardovanie počas troch rokov zdevastovalo krajinu a spôsobilo obrovské materiálne a hospodárske škody.
Aj napriek tomu, že od podpísania prímeria, ktoré ukončilo vojnu na Kórejskom polostrove uplynulo 70 rokov, dedičstvo strachu a neistoty tohto reliktu studenej vojny pretrváva aj v súčasnosti a dodnes ovplyvňuje vzťahy medzi obidvoma kórejskými štátmi.
