Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Prvou z vĺn vysťahovania bola tzv. očista Bratislavy, ktorá prebehla od septembra 1948 do septembra 1949.
Autor TASR
Bratislava 17. mája (TASR) – Vysťahovávanie ľudí zo slovenských miest do odľahlých dedín a ich nútené zaraďovanie na manuálnu prácu sa dialo po roku 1948. Išlo o násilný, perzekučný spôsob vyrovnávania sa s bývalými politickými oponentami a tzv. nepriateľmi ľudovodemokratického zriadenia.
Poslednou z vĺn vysťahovania bola aj Akcia B (B ako byty), od ktorej v utorok 17. mája uplynie 70. rokov. Predsedníctvo Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) schválilo 17. mája 1952 prísne tajný návrh na získanie bytového priestoru v Bratislave.
"Cieľom komunistickej strany bolo zbaviť sa triedneho nepriateľa a získať byty údajne pre robotníkov a úderníkov. V skutočnosti boli určené pre elitu strany, v rezortoch – osobitne vnútra, v politických organizáciách, armáde, denníku Pravda atď.," vysvetlila pre TASR bývalá vedecká pracovníčka Ústavu filozofie a sociológie SAV Marianna Oravcová. Tá je autorkou knihy Akcia B, ktorú vydal Ústav pamäti národa v rokoch 2020 a 2022.
Prvou z vĺn vysťahovania bola tzv. očista Bratislavy, ktorá prebehla od septembra 1948 do septembra 1949. Určené rodiny dostali od Ústredného národného výboru výpoveď z bytu a výzvu opustiť Bratislavu. V niektorých prípadoch ani nestratili svoje zamestnanie, pokiaľ ich oň však nepripravili prebiehajúce čistky, ktoré vykonávali tzv. Akčné výbory.
Od októbra 1949 do marca 1950 nasledovala akcia T-43, ktorej zámer bol rovnaký - vyčistenie veľkých miest. Pritom už len vzhľadom na úbytok obyvateľstva počas vojny a na emigračné vlny sa mal prejaviť prebytok bytov. V politickej atmosfére zintenzívňovania boja proti vnútornému nepriateľovi, sa považovalo triedne rozdelenie bytového priestoru za nevyhovujúce, teda že v bytoch nebývali správni ľudia.
Nové zákonné normy prijaté počas tzv. právnej dvojročnice (1948-1950) zaviedli aj inštitút štátne nespoľahlivej osoby, ku ktorému sa mohli viazať ďalšie sankcie – tzv. vyakčňovanie (strata zamestnania), zaraďovanie do táborov nútených prác, prikázanie pobytu a aj strata bytu.
Následná Akcia B spočívala v násilnom vysťahovaní obyvateľov Bratislavy a ďalších väčších slovenských miest na vidiek. Vysťahovaní boli najmä do koncových obcí na juhu stredoslovenského kraja alebo na Oravu. Súčasťou bolo aj zaradenie osôb od 15 rokov na nútenú, výlučne ťažkú manuálnu prácu v kameňolomoch, baniach, cementárňach, tehelniach, na stavbe ciest v oblasti ich nového bydliska
Rozhodnutie o Akcii B sa síce datuje k 17. máju 1952, spustila sa 15. júla 1952, kedy Predsedníctvo ÚV KSS schválilo vysťahovanie prvej tzv. čiastky - 165 rodín. Nasledoval schválený mechanizmus: ŠtB vytipovala obete počas neohlásených návštev v bytoch a II. odbor pripravil dôkazový materiál pre návrhy rodín na vysťahovanie pre tajnú Zvláštnu komisiu. Rozhodnutia o zrušení užívania bytu s adresou prikázaného bydliska však postihnutí dostávali z II. bytového odboru ÚNV Bratislava. Keďže odvolanie nemalo odkladný účinok, tak sa v stanovenej dobe (obvykle dva až päť dní) ocitli na prikázanom neznámom mieste s najnutnejším zariadením.
Po prvej skupine vysťahovaných opustilo Bratislavu do jesene 1953, kedy bola Akcia B zastavená, ďalších takmer 700 rodín. Spolu s ďalšími mestami to bolo 1400 až 1500 rodín. Vysťahovaných čakalo v novom bydlisku hlboko subštandardné bývanie bez elektriny, kúrenia a vody v opustených domoch, často v hospodárskych budovách nevhodných na bývanie. Obeťami boli úradníci, mnohí už predtým zaradení do výroby, bývalí podnikatelia, majitelia hotelov, kaviarní, živnostníci, manželky mužov odsúdených za špionáž či velezradu. Medzi ďalšími vysťahovanými boli ľudia, ktorí sa len vrátili z koncentračných táborov, penzisti a osamelo žijúci ľudia.
"Každý osud je tragédiou svojho druhu, vysťahovaní stratili strechu nad hlavou, ale aj svoju profesiu. Vysťahovanie bolo násilný, existenciu ohrozujúci zásah, vykoľajenie života, ktoré cielilo na ľudskú dôstojnosť, sebaúctu a zásahom do ich identity, ak nie jej deštrukciou. Hoci Akciu B v septembri 1953 zastavili, pre vyťahovaných sa nič nezmenilo. Znamenalo to len zastavenie deportácií, ale nie návrat do Bratislavy a k svojej práci," zdôraznila pre TASR Marianna Oravcová.
Poslednou z vĺn vysťahovania bola aj Akcia B (B ako byty), od ktorej v utorok 17. mája uplynie 70. rokov. Predsedníctvo Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) schválilo 17. mája 1952 prísne tajný návrh na získanie bytového priestoru v Bratislave.
"Cieľom komunistickej strany bolo zbaviť sa triedneho nepriateľa a získať byty údajne pre robotníkov a úderníkov. V skutočnosti boli určené pre elitu strany, v rezortoch – osobitne vnútra, v politických organizáciách, armáde, denníku Pravda atď.," vysvetlila pre TASR bývalá vedecká pracovníčka Ústavu filozofie a sociológie SAV Marianna Oravcová. Tá je autorkou knihy Akcia B, ktorú vydal Ústav pamäti národa v rokoch 2020 a 2022.
Prvou z vĺn vysťahovania bola tzv. očista Bratislavy, ktorá prebehla od septembra 1948 do septembra 1949. Určené rodiny dostali od Ústredného národného výboru výpoveď z bytu a výzvu opustiť Bratislavu. V niektorých prípadoch ani nestratili svoje zamestnanie, pokiaľ ich oň však nepripravili prebiehajúce čistky, ktoré vykonávali tzv. Akčné výbory.
Od októbra 1949 do marca 1950 nasledovala akcia T-43, ktorej zámer bol rovnaký - vyčistenie veľkých miest. Pritom už len vzhľadom na úbytok obyvateľstva počas vojny a na emigračné vlny sa mal prejaviť prebytok bytov. V politickej atmosfére zintenzívňovania boja proti vnútornému nepriateľovi, sa považovalo triedne rozdelenie bytového priestoru za nevyhovujúce, teda že v bytoch nebývali správni ľudia.
Nové zákonné normy prijaté počas tzv. právnej dvojročnice (1948-1950) zaviedli aj inštitút štátne nespoľahlivej osoby, ku ktorému sa mohli viazať ďalšie sankcie – tzv. vyakčňovanie (strata zamestnania), zaraďovanie do táborov nútených prác, prikázanie pobytu a aj strata bytu.
Následná Akcia B spočívala v násilnom vysťahovaní obyvateľov Bratislavy a ďalších väčších slovenských miest na vidiek. Vysťahovaní boli najmä do koncových obcí na juhu stredoslovenského kraja alebo na Oravu. Súčasťou bolo aj zaradenie osôb od 15 rokov na nútenú, výlučne ťažkú manuálnu prácu v kameňolomoch, baniach, cementárňach, tehelniach, na stavbe ciest v oblasti ich nového bydliska
Rozhodnutie o Akcii B sa síce datuje k 17. máju 1952, spustila sa 15. júla 1952, kedy Predsedníctvo ÚV KSS schválilo vysťahovanie prvej tzv. čiastky - 165 rodín. Nasledoval schválený mechanizmus: ŠtB vytipovala obete počas neohlásených návštev v bytoch a II. odbor pripravil dôkazový materiál pre návrhy rodín na vysťahovanie pre tajnú Zvláštnu komisiu. Rozhodnutia o zrušení užívania bytu s adresou prikázaného bydliska však postihnutí dostávali z II. bytového odboru ÚNV Bratislava. Keďže odvolanie nemalo odkladný účinok, tak sa v stanovenej dobe (obvykle dva až päť dní) ocitli na prikázanom neznámom mieste s najnutnejším zariadením.
Po prvej skupine vysťahovaných opustilo Bratislavu do jesene 1953, kedy bola Akcia B zastavená, ďalších takmer 700 rodín. Spolu s ďalšími mestami to bolo 1400 až 1500 rodín. Vysťahovaných čakalo v novom bydlisku hlboko subštandardné bývanie bez elektriny, kúrenia a vody v opustených domoch, často v hospodárskych budovách nevhodných na bývanie. Obeťami boli úradníci, mnohí už predtým zaradení do výroby, bývalí podnikatelia, majitelia hotelov, kaviarní, živnostníci, manželky mužov odsúdených za špionáž či velezradu. Medzi ďalšími vysťahovanými boli ľudia, ktorí sa len vrátili z koncentračných táborov, penzisti a osamelo žijúci ľudia.
"Každý osud je tragédiou svojho druhu, vysťahovaní stratili strechu nad hlavou, ale aj svoju profesiu. Vysťahovanie bolo násilný, existenciu ohrozujúci zásah, vykoľajenie života, ktoré cielilo na ľudskú dôstojnosť, sebaúctu a zásahom do ich identity, ak nie jej deštrukciou. Hoci Akciu B v septembri 1953 zastavili, pre vyťahovaných sa nič nezmenilo. Znamenalo to len zastavenie deportácií, ale nie návrat do Bratislavy a k svojej práci," zdôraznila pre TASR Marianna Oravcová.
