Certaldo/Bratislava 16. júna (TASR) - Tvorbu jedného zo zakladateľov renesančného humanizmu Giovanniho Boccaccia charakterizuje záujem o ľudské záležitosti či propagácia ľudového jazyka v prózach. Pri svojej literárnej práci sa inšpiroval latinskými rukopismi, po ktorých pátral v temných kláštorných knižniciach. Spolu s Dantem Alighierim a Francescom Petrarcom je považovaný za jednu z troch florentských korún.

V piatok 16. júna uplynie od narodenia Giovanniho Boccaccia, talianskeho básnika a autora zbierky poviedok Dekameron, 710 rokov.

Narodil sa v Toskánsku 16. júna 1313. Niektoré zdroje uvádzajú za miesto jeho narodenia Certaldo, iné Florenciu. Jeho otec bol toskánsky obchodník. O matke je známe len to, že bola Francúzka. Ako 15-ročného poslali Boccaccia študovať obchod, financie a kánonické právo do Neapola. Viac ako štúdium ho však zaujímali neapolskí humanisti a dvor kráľa Roberta I. z Anjou, ktorý bol centrom raného humanizmu a renesancie. Tu stretol aj svoju literárnu múzu - kráľovu nemanželskú dcéru Máriu d'Aquino, známu pod menom Fiammetta.

V Neapole začal Boccaccio písať. Jeho prvá známa krátka báseň bola Caccia di Diana (1335). Nasledovala veršovaná rozprávka Filostrato (1338). Do raného obdobia tvorby patrí aj prozaické dielo s romantickou tematikou Filocolo (1338).

Vo svojich literárnych ambíciách pokračoval Boccaccio vo Florencii, kde dokončil epickú báseň s romantickým nádychom datovanú do obdobia antického Grécka - Teseida (1341). Príznačné je aj to, že báseň napísal v toskánskom jazyku a nie v latinčine. V tom období sa začal prejavovať jeho budúci štýl písania a to v mixe stredovekej dvorskej milostnej literatúry, chúlostivých postrehoch o vtedajšom živote v Taliansku a jeho odvážneho a nápaditého používania toskánskeho dialektu.

Fiammetta - platonická láska talianskeho spisovateľa sa objavila aj v alegorickej poéme Amorosa visione (Ľúbostná vidina 1341-1342) či v skladbách Ameto či Ninfale Fiesolano (Fiesolské nymfy 1344-1346). Titul Elegia di madonna Fiammetta (Žiaľ pani Plamienky 1343) je považovaný za prvý európsky psychologický román.

Obdobie Boccacciovho života v chudobe vystriedal od roku 1350 nový smer, keď ho vymenovali za veľvyslanca na dvore Romagna. Nasledujúci rok pôsobil ako veľvyslanec v Tirolsku a v roku 1354 plnil rovnakú úlohu vo Vatikáne. Pokračoval v písaní a vytvoril množstvo prozaických i poetických diel, ktoré sú pozoruhodné pre jeho inovatívne používanie rýmu, kde sú strofy tvorené ôsmimi 11-slabičnými riadkami.

Vrcholným dielom tohto zakladateľa talianskej umeleckej prózy je Decamerone (Dekameron 1348-1353), cyklus 100 noviel oslavujúci život. Pritom predlohou knihy bol pokus mladých ľudí o útek pred morom, ktorý vtedy hubil celé dediny a mestá.

Skupina postáv v Dekamerone, ktorú tvorí sedem žien a traja muži, cestuje do bezpečia odľahlej vily v toskánskom meste Fiesole. Každý člen skupiny sa môže na jeden deň stať kráľom alebo kráľovnou a diktovať ostatným, ako budú v ten deň tráviť voľný čas. Kráľ alebo kráľovná tiež rozhoduje o téme desiatich, často komických príbehov, ktoré musí každý člen vyrozprávať všetkým ostatným. Na konci rozprávok každého dňa je vrcholná kanzóna alebo pieseň. Deje sa tak počas desiatich dní.

Dielo tak obsahuje 100 príbehov, ktoré pokrývajú všetko od obchodu až po cudzoložstvo. Boccaccio prostredníctvom týchto príbehov predstavil aj spôsob života a postoje svojich postáv, teda blahobyt Florencie. Vo všeobecnosti sú portréty priaznivé a zmes komédie a tragédie ukazuje skupinu ľudí, ktorí dodržiavajú určité konvencie, ale neposudzujú osobné voľby životného štýlu.

V tomto klasickom diele renesančnej literatúry Boccaccio odhalil falošnú cnosť, v novelách parodoval stredoveký asketický svetonázor a proti nemu postavil ľudskú zmyslovosť a pozemskosť. Dekameron bol na konci 16. storočia zakázaný ako obscénne dielo, napriek tomu mala jeho umelecká forma veľký vplyv na ďalší vývin talianskej i európskej literatúry.

Boccaccio bol aj prvým životopiscom Danteho. V La vita di Dante (Život Danteho, 1357-1362) zachytil život a význam svojho učiteľa. Z poverenia mesta Florencie vykladal verejne jeho Božskú komédiu v kostole sv. Štefana. Bolo to prvýkrát, čo neklasického spisovateľa študovali študenti univerzitnej úrovne. Zároveň, bol to práve Boccacio, vďaka ktorému sa Danteho dielo volá Božská komédia. Alighieri totiž pôvodne svoju prácu nazval "Komédia".

Giovanni Boccaccio zomrel v Certalde 21. decembra 1375.