Bratislava 27. novembra (TASR) - Na svojej ceste životom sa, ako sám hovorí, pohybuje medzi kontajnerom a recepciou, čo mu ponúka úžasný priestor na sebarealizáciu. Medzi odpadkami sa podľa jeho slov často nájdu umelecké skvosty - pavlače starých domov by o tom mohli rozprávať - recepcia je zas priestorom, kde sa nachádzajú výborné profesionálne kontakty a blyští sa tam zlatom umenie spoločenskej komunikácie. Maliar a výtvarník Vladimír Popovič, od narodenia ktorého uplynie v stredu 27. novembra 80 rokov, je v oboch fenoménoch zbehlý, aktívny a vitálny.

Vladimír Popovič sa narodil 27. novembra 1939 vo Vysokej nad Uhrom. Detstvo prežil na Zamagurí a Spiši. Po druhej svetovej vojne sa jeho rodina presťahovala do Kežmarku. V detstve hral na husliach, začal skicovať a maľovať, hlavne keď sa zotavoval z tuberkulózy v roku 1952.

Ako 16-ročný už vedel, že chce byť výtvarníkom. Odišiel do Bratislavy, kde študoval na Škole umeleckého priemyslu (1955-1959). V roku 1959 ho prijali na štúdium maľby na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU). Ešte počas štúdia sa presadil v rámci slovenskej a zahraničnej avantgardy. V roku 1962 sa Popovič oženil so svojou spolužiačkou, textilnou výtvarníčkou Katarínou Šujanovou, majú spolu dve deti).

Keď v roku 1965 končil štúdiá na VŠVU, boli "zlaté šesťdesiate" - vystavoval prvé papierové krkváže, asambláže a robil akcie s papierom, ktorý bol pre neho rovnocenný tvorivý materiál. Významne sa podieľal na výtvarnom výsledku filmu režiséra Ela Havettu "Slávnosť v botanickej záhrade" (1969). V takzvanom "divadle obrazov" presadzoval spojenie slova, obrazu a hudby.

V 70. rokoch 20. storočia, ktoré v živote umelca poznamenala aj vážna automobilová nehoda, sa Vladimír Popovič ešte venoval výbušnej gestickej maľbe. Potom prišlo orwellovské obdobie 80. rokov tlmenej šedej maľby "betónových sonát", "kongresov" a zlostných ironických kresieb vyrytých do pasty. V tomto období sa v jeho tvorbe prejavilo najviac beznádejných prvkov (tento stav sa prehĺbil ešte viac po emigrácii jeho syna do Veľkej Británie v roku 1984).

Po roku 1989 objavený a uznaný výtvarnými teoretikmi usporiadal Vladimír Popovič rad svojich retrospektívnych výstav. Začal učiť na VŠVU v Bratislave, kde viedol multimediálny ateliér sedemnásť rokov ako profesor (1990 – 2007). Slovenská národná galéria uviedla rozsiahlu autorskú prehliadku jeho diela s názvom "Veľká retrospektíva" (2002).

V tom istom roku patril medzi päť slovenských umelcov, ktorí v priestoroch hlavného sídla Svetovej banky vo Washingtone netradičným a atraktívnym spôsobom predstavili tvorbu z papiera. Výtvarníci vytvárali papierové objekty pre konkrétne priestory banky. Veľkorozmerné a veľkoplošné inštalácie sa skoro na dva roky stali súčasťou architektúry budovy. Po ukončení výstavy zaradila Svetová banka tieto diela do svojich zbierok a sú sprístupnené v jej hlavnom sídle.

Od decembra 2010 do marca 2011 vystavoval Vladimír Popovič v Múzeu moderného umenia Danubiana v Čunove diela ostatného desaťročia svojej tvorby. Obrazy sú nabité erotikou ale aj pútavou farebnosťou, zasiahnuté krásou tatranských štítov, večnou inšpiráciou umelcovho rodiska. V súčasnosti sa Vladimír Popovič venuje už iba osobnej tvorbe. Žije a pracuje v Bratislave.

Na 16. ročníku Ceny Nadácie Tatra Banky za umenie udelili Vladimírovi Popovičovi v roku 2011 cenu za výtvarné umenie. Nominovaný bol za výstavu "Déjavu" v galérii Danubiana.