Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Vo svojich profesionálnych začiatkoch ako 20-ročný herec tak dostal najlepšiu školu realistického herectva od nastupujúcej silnej generácie.
Autor TASR
Bratislava 27. marca (TASR) – Do pamätí a do sŕdc divákov sa herec Anton Šulík starší zapísal aj vďaka filmom Nevera po slovensky, či Všetko čo mám rád – v snímke, ktorú v roku 1992 nakrútil jeho syn režisér Martin Šulík, dokázal vysloviť ešte aj "nepekné slovo" s nenapodobiteľnou a odzbrojujúcou gráciou. Vytvoril desiatky filmových a televíznych postáv. Jeho divadelné pôsobenie sa spája najmä so Žilinou a Martinom.
"Myslím si, že nikdy neoľutoval svoje rozhodnutie ostať verný našej rodine žijúcej v Žiline, hoci ponuky z Bratislavy prichádzali. Vždy hrdo odolal. Veď kto by z takého skvelého divadla, akým je divadlo v Martine, odchádzal," povedal pre TASR hercov syn, režisér a programový riaditeľ RTVS Anton Šulík mladší.
Popri ňom a filmovom režisérovi Martinovi Šulíkovi majú blízko k filmovému svetu aj ďalší súrodenci – divadelný režisér Juraj Šulík a dokumentarista Marek Šulík. V sobotu 27. marca uplynie 90 rokov od narodenia herca Antona Šulíka staršieho.
Anton Šulík sa narodil 27. marca 1931 v Černovej, ktorá je dnes súčasťou Ružomberka. Zmaturoval na gymnáziu a v rokoch 1948-1950 študoval na odbornej textilnej škole. "Otec bol od svojho mládežníckeho veku oduševneným ochotníckym hercom vo svojej rodnej Černovej. Na celoštátnej prehliadke Jiráskův Hronov v roku 1951 si ho vyhliadli do svojho hľadáčika zástupcovia vtedajšieho Armádneho divadla Martin – režisér Dezider Janda a riaditeľ pplk. Ivan Turzo, od ktorých dostal angažmán," popisuje Anton Šulík mladší otcove prvé kroky k divadlu.
V rokoch 1951-1957 bol Anton Šulík st. členom Armádneho divadla Martin, kde v tej dobe hrávali herci ako Jozef Kroner, Elo Romančík, Štefan Kvietik, Naďa Hejná, či manželia Vrzalovci. Vo svojich profesionálnych začiatkoch ako 20-ročný herec tak dostal najlepšiu školu realistického herectva od nastupujúcej silnej generácie. V roku 1957 prijal ponuku z Divadla Petra Jilemnického v Žiline. "Aj tu mal šťastie na skvelých kolegov, akými boli Hana Hegerová, Peter Debnár, Viktor Blaho, Ivan Matulík, Naďa Kotršová, či Jozef Mildner," doplnil Anton Šulík ml.
V roku 1969, keď scéna v Žiline ukončila činnosť, vrátil sa opäť do martinského súboru, ktorý sa medzitým premenoval na Divadlo SNP. Tu vydržal až do dôchodku, teda do roku 1995. Mnohí jeho rovesníci odchádzali do Bratislavy, predovšetkým do Slovenského národného divadla (SND), Šulík však ostal verný svojmu domovu. Spolupracoval ako režisér aj s ochotníckymi súbormi, pôsobil tiež v Bábkovom divadle v Žiline.
"Otec bol človek z veľmi jednoduchého, skromného, ale nesmierne prajného prostredia. Ako lokálpatriot túto bytostnú hrdosť vždy v sebe niesol so všetkým, čo to prinášalo. A tak nás aj vychovával. Tento jeho postoj a rozhodnutie ho stálo nesmierne veľa energie, ale nikdy sa na to nesťažoval. Akurát my sme si ho málo užili. Stále bol na cestách. V roku 1962 sa oženil s našou mamou a natrvalo sa naviazal na Žilinu, odkiaľ denne cestoval za prácou – divadlo v Martine, televízia v Košiciach a v Bratislave, rozhlas, či dabing v Banskej Bystrici, alebo film, ktorý sa točil po celej krajine. A tak to bolo až do jeho odchodu v roku 1999," spomína Anton Šulík mladší.
Pred kamerou sa Anton Šulík st. objavil prvý raz v televíznej snímke Mŕtvi nespievajú (Andrej Lettrich, 1965). K jeho prvým filmom patrí aj snímka Keby som mal pušku (1971) a jej voľné pokračovanie Keby som mal dievča (1976) – obe nakrútil Štefan Uher.
Na prelome 70. a 80. rokov Anton Šulík st. nakrútil dva filmy s vtedy "zakazovaným" Jurajom Jakubiskom, ktorý sa opäť vracal k hranému filmu – išlo o snímku Postav dom, zasaď strom (1979) a divácky úspešnú komédiu Nevera po slovensky (1980). Hral tiež vo filme Dušana Trančíka Pavilón šeliem (1982), či v snímke Stanislava Párnického Kára plná bolesti (1985) nakrútenej podľa románu Jána Papa. K vrcholom jeho filmového herectva patrí film Všetko, čo mám rád, ktorý nakrútil jeho syn Martin Šulík v roku 1992.
"Na tejto životnej ceste stretol skvelých ľudí, ktorí ho formovali a posúvali profesionálne vpred. Boli to napríklad režiséri ako Martin Hollý, Štefan Uher, Juraj Jakubisko, Stanislav Parnický, Miloš Pietor, Ľubomír Vajdička, Roman Polák, Ján Šuda, Ladislav Hyža. Ale aj jeho syn Martin. Posledným filmom bol film Je třeba zabít Sekala Vladimíra Micháleka, ktorého premiéry na Slovensku sa už nedožil," hovorí Anton Šulík mladší.
Na tento film, ale tiež na spoluprácu so svojím synom Martinom mal Anton Šulík st. mimoriadne intenzívne spomienky, podobne ako na prácu so Štefanom Uherom či Jurajom Jakubiskom. V divadle si vážil postavy otcov v O'Neillovej hre Noc pre dvoch, alebo v Kafkovej Pasci. "Otec žil z dvoch životných lások. Asi za najväčší úspech považoval svoju rodinu. Pre ňu robil nesmierne veľa. Spolu s mamou nás vychovával vo svojej nesmiernej obete, oddanosti a hlavne láske. Pre mňa ostal otec dodnes najsilnejším vzorom. Druhou jeho láskou bolo samozrejme divadlo. Jeho profesionálnou výbavou bola pokora a pracovitosť. Otec bol nesmierne disciplinovaný, obetavý a oddaný herec. Ideálny partner pre režiséra," dodáva Anton Šulík mladší.
Herec Anton Šulík starší, zomrel 11. januára 1999. Jeho herecké umenie Anton Šulík mladší opísal slovami: "Svoje herectvo mal postavené na pravdivom vnútornom prežitku postavy, ktorú staval na dôslednej motivácií, logike a zrozumiteľnosti. V niečom mi pripomínal Philippa Noireta. Veľký, krehký chlap, ktorý znesie viacej ako kôň a menej ako motýľ."
"Myslím si, že nikdy neoľutoval svoje rozhodnutie ostať verný našej rodine žijúcej v Žiline, hoci ponuky z Bratislavy prichádzali. Vždy hrdo odolal. Veď kto by z takého skvelého divadla, akým je divadlo v Martine, odchádzal," povedal pre TASR hercov syn, režisér a programový riaditeľ RTVS Anton Šulík mladší.
Popri ňom a filmovom režisérovi Martinovi Šulíkovi majú blízko k filmovému svetu aj ďalší súrodenci – divadelný režisér Juraj Šulík a dokumentarista Marek Šulík. V sobotu 27. marca uplynie 90 rokov od narodenia herca Antona Šulíka staršieho.
Anton Šulík sa narodil 27. marca 1931 v Černovej, ktorá je dnes súčasťou Ružomberka. Zmaturoval na gymnáziu a v rokoch 1948-1950 študoval na odbornej textilnej škole. "Otec bol od svojho mládežníckeho veku oduševneným ochotníckym hercom vo svojej rodnej Černovej. Na celoštátnej prehliadke Jiráskův Hronov v roku 1951 si ho vyhliadli do svojho hľadáčika zástupcovia vtedajšieho Armádneho divadla Martin – režisér Dezider Janda a riaditeľ pplk. Ivan Turzo, od ktorých dostal angažmán," popisuje Anton Šulík mladší otcove prvé kroky k divadlu.
V rokoch 1951-1957 bol Anton Šulík st. členom Armádneho divadla Martin, kde v tej dobe hrávali herci ako Jozef Kroner, Elo Romančík, Štefan Kvietik, Naďa Hejná, či manželia Vrzalovci. Vo svojich profesionálnych začiatkoch ako 20-ročný herec tak dostal najlepšiu školu realistického herectva od nastupujúcej silnej generácie. V roku 1957 prijal ponuku z Divadla Petra Jilemnického v Žiline. "Aj tu mal šťastie na skvelých kolegov, akými boli Hana Hegerová, Peter Debnár, Viktor Blaho, Ivan Matulík, Naďa Kotršová, či Jozef Mildner," doplnil Anton Šulík ml.
V roku 1969, keď scéna v Žiline ukončila činnosť, vrátil sa opäť do martinského súboru, ktorý sa medzitým premenoval na Divadlo SNP. Tu vydržal až do dôchodku, teda do roku 1995. Mnohí jeho rovesníci odchádzali do Bratislavy, predovšetkým do Slovenského národného divadla (SND), Šulík však ostal verný svojmu domovu. Spolupracoval ako režisér aj s ochotníckymi súbormi, pôsobil tiež v Bábkovom divadle v Žiline.
"Otec bol človek z veľmi jednoduchého, skromného, ale nesmierne prajného prostredia. Ako lokálpatriot túto bytostnú hrdosť vždy v sebe niesol so všetkým, čo to prinášalo. A tak nás aj vychovával. Tento jeho postoj a rozhodnutie ho stálo nesmierne veľa energie, ale nikdy sa na to nesťažoval. Akurát my sme si ho málo užili. Stále bol na cestách. V roku 1962 sa oženil s našou mamou a natrvalo sa naviazal na Žilinu, odkiaľ denne cestoval za prácou – divadlo v Martine, televízia v Košiciach a v Bratislave, rozhlas, či dabing v Banskej Bystrici, alebo film, ktorý sa točil po celej krajine. A tak to bolo až do jeho odchodu v roku 1999," spomína Anton Šulík mladší.
Pred kamerou sa Anton Šulík st. objavil prvý raz v televíznej snímke Mŕtvi nespievajú (Andrej Lettrich, 1965). K jeho prvým filmom patrí aj snímka Keby som mal pušku (1971) a jej voľné pokračovanie Keby som mal dievča (1976) – obe nakrútil Štefan Uher.
Na prelome 70. a 80. rokov Anton Šulík st. nakrútil dva filmy s vtedy "zakazovaným" Jurajom Jakubiskom, ktorý sa opäť vracal k hranému filmu – išlo o snímku Postav dom, zasaď strom (1979) a divácky úspešnú komédiu Nevera po slovensky (1980). Hral tiež vo filme Dušana Trančíka Pavilón šeliem (1982), či v snímke Stanislava Párnického Kára plná bolesti (1985) nakrútenej podľa románu Jána Papa. K vrcholom jeho filmového herectva patrí film Všetko, čo mám rád, ktorý nakrútil jeho syn Martin Šulík v roku 1992.
"Na tejto životnej ceste stretol skvelých ľudí, ktorí ho formovali a posúvali profesionálne vpred. Boli to napríklad režiséri ako Martin Hollý, Štefan Uher, Juraj Jakubisko, Stanislav Parnický, Miloš Pietor, Ľubomír Vajdička, Roman Polák, Ján Šuda, Ladislav Hyža. Ale aj jeho syn Martin. Posledným filmom bol film Je třeba zabít Sekala Vladimíra Micháleka, ktorého premiéry na Slovensku sa už nedožil," hovorí Anton Šulík mladší.
Na tento film, ale tiež na spoluprácu so svojím synom Martinom mal Anton Šulík st. mimoriadne intenzívne spomienky, podobne ako na prácu so Štefanom Uherom či Jurajom Jakubiskom. V divadle si vážil postavy otcov v O'Neillovej hre Noc pre dvoch, alebo v Kafkovej Pasci. "Otec žil z dvoch životných lások. Asi za najväčší úspech považoval svoju rodinu. Pre ňu robil nesmierne veľa. Spolu s mamou nás vychovával vo svojej nesmiernej obete, oddanosti a hlavne láske. Pre mňa ostal otec dodnes najsilnejším vzorom. Druhou jeho láskou bolo samozrejme divadlo. Jeho profesionálnou výbavou bola pokora a pracovitosť. Otec bol nesmierne disciplinovaný, obetavý a oddaný herec. Ideálny partner pre režiséra," dodáva Anton Šulík mladší.
Herec Anton Šulík starší, zomrel 11. januára 1999. Jeho herecké umenie Anton Šulík mladší opísal slovami: "Svoje herectvo mal postavené na pravdivom vnútornom prežitku postavy, ktorú staval na dôslednej motivácií, logike a zrozumiteľnosti. V niečom mi pripomínal Philippa Noireta. Veľký, krehký chlap, ktorý znesie viacej ako kôň a menej ako motýľ."
