Púchov/Bratislava 16. januára (TASR) - Prozaik rómskeho pôvodu Ľudovít Didi knižne debutoval ako 73-ročný prózou Príbehy svätené vetrom (2004), ktorý sa stal prvým autentickým rómskym románom v kontexte slovenskej literatúry. Od narodenia Ľudovíta Didiho, spisovateľa, pedagóga, ale aj signatára Charty 77, uplynie v sobotu 16. januára 90 rokov.

Podľa literárneho vedca, publicistu a spisovateľa Ondreja Sliackeho bolo aj pred Ľudovítom Didim v slovenskej literatúre niekoľko rómskych autorov, ktorí vytvorili kultivované básnické i prozaické texty, najmä pre deti a mládež. Tí však podľa neho prispôsobili svoju tvorbu majoritnej literatúre, jej poetike a optike. Zatiaľ čo Didiho románový debut bol podľa Sliackeho zvrchovaným tvorivým činom, ktorý jedinečným spôsobom vypovedá o autentickom svete rómskeho etnika.

Ľudovít Didi sa narodil 16. januára 1931 v Púchove. Vyrastal u starých rodičov z matkinej strany. Starý otec Ondrej Didi bol rómsky muzikant. Ako Róm a zároveň aj nemanželské dieťa prežil ťažké a chudobné detstvo. Podarilo sa mu však napriek ťažkostiam v rodisku ukončiť nielen základnú, ale aj meštiansku školu.

Prijali ho aj na Učiteľský ústav v Bánovciach nad Bebravou, ale rodina nemala peniaze na internát, tak do ústavu nenastúpil. Odišiel do Bratislavy, kde doučoval za stravu a izbu dvoch synov jedného Bulhara. Vypomáhal aj v reštauráciách, vďaka čomu si zarobil na maturitný kurz, ktorý organizovalo medzinárodné združenie YMCA.

Po maturite začal v rokoch 1951 - 1952 študovať na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe, odkiaľ ho však po dvoch rokoch pre jeho názory na vtedajšiu totalitnú spoločnosť vylúčili. Napriek peripetiám a obmedzeniam dosiahol Didi vysokoškolské vzdelanie, keď v roku 1963 ukončil štúdium na Pedagogickom inštitúte v Nitre.

Do roku 1966 pracoval ako učiteľ na viacerých základných školách, tzv. malotriedkach. Potom bol vedúcim vychovávateľom v Osobitnej škole vo Vrábľoch. V roku 1974, v období normalizácie, s Didim rozviazal pracovný pomer odbor školstva Okresného národného výboru v Nitre z dôvodu, že v rokoch 1968 - 1969 sa kriticky vyjadroval k okupácii Československa vojskami Sovietskeho zväzu a Varšavskej zmluvy.

S týmto kádrovým profilom si viac a ako rok nevedel nájsť ani robotnícke zamestnanie a sledovali ho aj príslušníci Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Napriek šikanovaniu jeho a jeho rodiny zo strany štátnej moci, sa svojich názorov nevzdal a v roku 1980 podpísal spolu s manželkou Chartu 77.

Rehabilitácie sa dočkal v roku 1990 a stal sa riaditeľom Detského domova v Koliňanoch, kde pôsobil do roku 1998. V roku 1992 mu Vysoká škola ekonomická v Prahe na základe politickej rehabilitácie priznala aj titul Ing. Proces jeho politickej rehabilitácie sa zavŕšil v roku 2007, keď nielen jemu, ale aj jeho manželke priznal Ústav pamäti národa (ÚPN) status účastníka protikomunistického odboja.

Literárne začal Ľudovít Didi tvoriť v roku 2001 ako dôchodca. Množstvo príbehov, ktoré dovtedy nosil v hlave pretavil v roku 2004 do románu Príbehy svätené vetrom (2004). Dej románu, ktorý Didi vydal ako 73-ročný, sa prevažne krútil okolo široko rozvetvenej rodiny Róma Ondráša. V rodine, ktorú tvorila pestrá galéria typických rómskych postavičiek s neľahkými osudmi, sa viac hladovalo než hodovalo, ale nikdy v nechýbal zmysel pre humor a radosť zo života.

V druhej knižne publikovanej próze Cigánkina veštba (2008) sa Didi sústredil na zachytenie rómskej identity a rómskeho duchovného života. V knihe Čierny Róm a biela láska (2011) opísal strastiplnú životnú cestu jedného Róma od narodenia až po smrť za čias rakúsko-uhorskej monarchie. Podstatným prvkom deja bola láska medzi Rómom a "gadžovkou".

Didiho posledná kniha Róm Tardek a jeho osud (2013) sa odohrávala v časoch druhej svetovej vojny a nástupu komunistického režimu v Československu.

Ľudovít Didi, autentický rómsky spisovateľ, zomrel 15. septembra 2013 vo Vrábľoch, kde prežil väčšinu života. Mal 82 rokov.