Turčianske Teplice/Bratislava 24. marca (TASR) - Novinárovi Jurajovi Verešovi, ktorý sa významne podieľal na formovaní slovenskej žurnalistiky, zmenil život rok 1968. Pre svoj postoj voči okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy musel totiž post novinára a vysokoškolského pedagóga opustiť a k svojmu pôvodnému povolaniu sa vrátil až po roku 1989. V stredu 24. marca uplynie 90 rokov od jeho narodenia.

Juraj Vereš sa narodil 24. marca 1932 v Turčianskych Tepliciach v rodine lekára. Po maturite sa rozhodol pre štúdium v Prahe, kde absolvoval dva semestre na Fakulte spoločenských vied Univerzity Karlovej. Po návrate z Prahy študoval žurnalistiku na novootvorenej katedre novinárstva na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) v Bratislave. Patril k prvým štyrom absolventom tohto štúdia. V rokoch 1955 - 1970 pôsobil na spomínanej katedre ako asistent a odborný asistent.

Keďže patril k odporcom a kritikom okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy z augusta 1968, z fakulty musel odísť a v rokoch 1971 - 1978 pracoval v bratislavskej zoologickej záhrade. Od roku 1978 - 1979 bol zamestnancom v Odborovom podniku REMPO.

Po roku 1989 pôsobil Juraj Vereš najprv na Úrade vlády Slovenskej republiky. V rokoch 1990 - 1996 bol šéfredaktorom denníka Národná obroda. V slovenskej redakcii nemeckej rozhlasovej stanice Deutsche Welle pôsobil v roku 1997. Pracoval aj vo vydavateľstve Sonmédia a bol tiež šéfredaktorom mesačníka Slovenský výber. Patril k členom redakčnej rady mesačníka Slovenského syndikátu novinárov Fórum.

Okrem množstva článkov pre Smenu, Kultúrny život a ďalšie periodiká bol Juraj Vereš autorom a spoluautorom knižných reportáží a spomienkových publikácií. Spoločne s novinárom Slavom Kalným opísali postrehy a zážitky zo svojich ciest po severnej Európe v publikáciách Boli sme v Nórsku, Švédsku a Dánsku (1957) a Okienka do Škandinávie (1958). V roku 1958 vyšla Verešovi kniha Z novinárskeho zápisníka - Lúčnica v zahraničí.

Spoločne s Jánom Čomajom napísal knihu Čo nebolo v novinách (1999) a z toho istého roku pochádza aj jeho publikácia Ponovembrové vrásky Ladislava Mňačka. Je autorom knihy Plenárka - esej o Mieroslavovi Hyskovi (2002) a publikácie Čo bolo, bolo s podtitulom Tragické momenty života v komunistickej domovine (2007).

V roku 2007 prenikli na verejnosť informácie o údajnej spolupráci Juraja Vereša s komunistickou Štátnou bezpečnosťou (ŠtB). Ústav pamäti národa (UPN) informoval, že odhalil v 30 prípadoch pokusy o pozmeňovanie záznamov v registračných protokoloch XII. správy ZNB - kontrarozviedky v Bratislave. Z osôb, ktorých ŠtB viedla ako agentov, sa takto mali stať prenasledované alebo záujmové osoby. ÚPN v tejto súvislosti zverejnil ako prvých tajných spolupracovníkov ŠtB s krycími menami Iris a Aleš, za ktorými mali byť spisovateľ Albert Marenčin a novinár Juraj Vereš.

Juraj Vereš pre TASR v tejto súvislosti uviedol, že sa ohradzuje proti poškodzovaniu dobrého mena svojej osoby. "Nemám sa totiž čo obhajovať, nekandidujem za nijakú stranu a nechcem byť ani verejným ani ústavným činiteľom. Preto ma prekvapuje moja náhla vyselektovaná ´popularita´. Kto ma pozná vie, že mojou jedinou obhajobou je môj život, životopis a práca. Lebo v kauze ŠtB sa obhajovať naozaj nemusím," povedal Juraj Vereš v roku 2007 pre TASR.

Ďalej dodal, že po roku 1968 ho ako "pravicového oportunistu" vyhodili z filozofickej fakulty, mal tiež zákaz publikovať a pôsobiť v novinárskej profesii, bol sledovaný a perzekvovaný.

Juraj Vereš zomrel 19. apríla 2009 po ťažkej chorobe vo veku 77 rokov v Bratislave. Slovenský syndikát novinárov (SSN) mu udelil v roku 2010 cenu in memoriam za pedagogickú prácu na Katedre žurnalistiky FiF UK v Bratislave, za nekompromisný postoj v roku 1968, za znovuoživenie Národnej obrody v roku 1990 a tiež za aktívnu činnosť v SSN.