Bratislava 31. marca (TASR) – Július Krempaský patrí k zakladateľom modernej fyziky na Slovensku, významnou mierou sa zaslúžil o popularizáciu vedy. Venoval sa mnohým fyzikálnym disciplínam, predovšetkým fyzike pevných látok – bol zakladateľom systematického štúdia polovodičov –, zaoberal sa tiež kozmológiou, biofyzikou, či synergetikou. Za mimoriadne významné zásluhy v oblasti rozvoja vedy a školstva ho v roku 2006 ocenili Radom Ľudovíta Štúra II. triedy. V stredu 31. marca uplynie 90 rokov od narodenia RNDr. Júliusa Krempaského, DrSc.

Július Krempaský sa narodil 31. marca 1931 v Krížovej Vsi v okrese Kežmarok. Na svoje detstvo spomínal v roku 2006 slovami: "Nebol som žiaden génius, mal som starosti so slovenčinou, miloval som kone a hospodárstvo. Bolo nás doma šesť chlapcov, potreboval som štipendium. Tak som si nakoniec vybral matematiku a fyziku, neskôr som ostal iba pri fyzike. Dnes môžem povedať, že nebanujem. Zvolil som si určite najkrajšiu vedu."

V roku 1949 zmaturoval na gymnáziu v Kežmarku a v roku úspešne ukončil štúdium fyziky na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Hoci na škole mali záujem, aby tu ostal ako pedagóg, nemohol ponuku prijať – pre vtedajší komunistický režim bola problémom jeho viera. Napokon sa jeho pôsobiskom stala Elektrotechnická fakulta Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT - dnes Slovenská technická univerzita) v Bratislave, kde strávil takmer celú svoju profesionálnu kariéru. Od roku 1962 externe prednášal aj na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika (UPJŠ) v Košiciach. Bol spolupracovníkom a nasledovníkom profesora Dionýza Ilkoviča, ktorý svojmu talentovanému mladšiemu kolegovi zveril výučbu v základnom kurze fyziky.

V roku 1959 obhájil Július Krempaský dizertačnú prácou s témou Fyzikálne javy v nehomogénnych polovodičoch. Neskôr sa zaoberal nekryštalickými látkami a kovovými sklami, 15 rokov viedol v tejto oblasti výskumný tím zložený z vedcov z celého Československa. "Vďaka Júliusovi Krempaskému sme na Slovensku zachytili nástup polovodičov. Spolu s Dionýzom Ilkovičom založili špecializáciu fyzika tuhých látok, ktorá pre tento výskumný a priemyselný smer vychovávala absolventov," napísal o ňom Štefan Luby, fyzik a predseda Slovenskej akadémie vied (1994-2009).

V roku 1963 sa Július Krempaský habilitoval na docenta, v roku 1973 získal titul doktora vied ako prvý slovenský fyzik, v roku 1980 ho vymenovali za profesora. Ako neskôr povedal o tomto období: "Totalita bola napokon takmer donútená mi udeliť nielen profesúru, ale aj členstvo v najvyššej vedeckej ustanovizni – Slovenskej a potom aj v Československej Akadémii vied."

Július Krempaský bol autorom ôsmich vedeckých monografií, šiestich patentov a niekoľkých autorských osvedčení, a tiež takmer sto odborných článkov. Spomedzi desiatok odborných publikácií a učebníc, pod ktorými je podpísaný, možno spomenúť napríklad tituly Meranie termofyzikálnych veličín, Otázky a odpovede z polovodičov, Súčasnosť a perspektívy modernej fyziky, Evolúcia vesmíru a prírodné vedy – integrované vyučovanie prírodných vied, a tiež Fyzika: Učebnica pre vysoké školy technické.

Július Krempaský sa venoval popularizácii a vyučovaniu fyziky, jeho prednášky sa stali legendárnymi. Fyzikálny výskum dokázal zasadiť do širšieho kontextu filozofických, aj teologických otázok. Ako veriaceho kresťana ho zaujímala otázka vzťahov medzi Biblickými zjavenými pravdami a poznatkami modernej vedy – tejto téme zasvätil svoju knihu Veda verzus viera? z roku 2006. Zamyslel sa v nej nad otázkami ako je večnosť, či časová obmedzenosť vesmíru, vývojové procesy v neživom svete, budúcnosť vesmíru a života, Biblia a prírodné vedy, pôvod života z pohľadu fyziky, alebo komunikácia Boha s človekom. On sám považoval svoju vieru skôr za racionálnu než emocionálnu. "Viera podopretá vedou má tú prednosť, že je odolná voči rozličným emocionálnym a psychologickým zážitkom," tvrdil vedec.

Július Krempaský zomrel 6. decembra 2019. Okrem Radu Ľudovíta Štúra II. triedy (2006) bol držiteľom Národnej ceny SR za založenie vedeckého oboru Termofyzikálne vlastnosti (1989), Ceny SAV za popularizáciu vedy (1998), a tiež Ceny ministra školstva SR za vedu a techniku (2002).