Fiľakovo/Bratislava 11. februára (TASR) – Historik Ján Mlynárik patril k tým, ktorí odsúdili sovietsku inváziu v auguste 1968 aj za cenu, že musel opustiť vedeckú či pedagogickú dráhu a živiť sa manuálnou prácou. Ako disident bol jedným z prvých signatárom Charty 77. Po viac než roku väzenia ho vyhostili do Nemeckej spolkovej republiky (NSR), odkiaľ sa vrátil po Nežnej revolúcii. Po 1. januári 1993 odišiel zo Slovenska dobrovoľne a vybral si za svoj domov Prahu.

Slovenský historik, publicista, rozhlasový pracovník, vysokoškolský učiteľ a politik Ján Mlynárik by sa v sobotu 11. februára dožil 90 rokov.

Ján Mlynárik sa narodil 11. februára 1933 vo Fiľakove v rodine kováča. Gymnázium absolvoval v Lučenci v roku 1952, pokračoval v štúdiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, ktoré ukončil v roku 1957. Potom učil históriu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave, neskôr, do roku 1969 na Akadémii múzických umení (AMU) v Prahe. Ako historik sa venoval téme štrajkov a sociálnych zápasov na Slovensku v období prvej Československej republiky.

Po sovietskej a spojeneckej invázii do Československa v auguste 1968 musel pre nesúhlas s týmto krokom opustiť pedagogický zbor. Podroboval kritike nielen samotnú okupáciu, ale aj postoje verejných činiteľov, ktorí oslavovali zrod federatívneho usporiadania Československa, no podľa Mlynárika tým znižovali význam – v tom čase už porazeného – demokratizačného procesu.

Mlynárik pracoval ako kulisár v Národnom divadle (ND) v Prahe, potom ako kurič v známej pražskej kaviarni Slávia. Pôsobil v československom disente a bol jedným z prvých, ktorí podpísali Chartu 77. V období normalizácie mal zákaz publikačnej činnosti, písal pre disidentské časopisy Svědectví a Listy a publikoval v zahraničných časopisoch.

Od roku 1981 bol 13 mesiacov väznený a následne ho vyhostili do Nemeckej spolkovej republiky (NSR). Počas svojho tamojšieho pôsobenia spolupracoval s rozhlasovými stanicami Hlas Ameriky, BBC, Deutschlandfunk a predovšetkým so Slobodnou Európou. Ako historik sa venoval okrem iného odsunu nemeckého obyvateľstva z Československa po 2. svetovej vojne – odsudzoval tento krok a prirovnával ho ku genocíde.

V spolupráci so stanicou Slobodná Európa vznikli ekologické komentáre (neskôr vydané knižne pod názvom Ekológia po slovensky, 1994) a súbor historických diel (Diaspora historiografie 1969-1989, 1998). Žil v bavorskom Waldkraiburgu.

Po Novembri ´89 sa vrátil do vlasti. V roku 1990 prevzal post docenta na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity (KU) v Prahe. Súčasne ho v prvých slobodných voľbách v júni 1990 zvolili za poslanca Federálneho zhromaždenia (federálneho parlamentu), kde počas dvojročného volebného obdobia zastupoval hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN, neskôr Občianska demokratická únia, ODÚ). Bol členom Snemovne národov, kandidoval za Stredoslovenský kraj.

Od roku 1994 bol šéfredaktorom Slovenských rozhľadov, editorom diela Dominika Tatarku (Písačky), diela Ivana Dérera (Antifierlinger) a Karla Goliatha-Gorovského (Zápisky ze zakázaného světa). V roku 1998 obhájil pred Vedeckou radou Filozofickej fakulty KU profesúru novodobých českých a slovenských dejín.

K jeho dielam patria napríklad Česká inteligencia na Slovensku (1918 - 1938) vydaná v roku 1987, Cesta ke hvězdám a svobodě (M. R. Štefánik 1907 - 1919) z roku 1991, Českí profesori na Slovensku I. z roku 1994. V roku 1999 vydal Ruzyňské meditace (listy synovi z ruzynského väzenia) a v roku 2005 vyšla jeho publikácia Dějiny Židů na Slovensku.

Ján Mlynárik kritizoval a odsudzoval všetky formy nacionalizmu či antisemitizmu. V roku 2004 mu udelili Čestné občianstvo mesta Lučenec. Zomrel po krátkej chorobe 26. marca 2012 v Prahe vo veku 79 rokov.



Zdroj: databazeknih.cz, psp.cz