Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Motív smrti jej otca a matky sa objavuje v celej básnickej tvorbe autorky spolu s krajom a jeho starými symbolmi vinohradníckeho života, zvykmi a tradíciami.
Autor TASR
Bratislava 30. marca (TASR) - Bola autorkou, ktorá citlivo spájala ženskú senzitívnosť s intelektuálnym prístupom k životu a mnohí ju nazývali prvou dámou slovenskej poézie. Od narodenia poetky Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej uplynie v stredu 30. marca 90 rokov.
Lýdia Vadkerti-Gavorníková sa narodila 30. marca 1932 v Modre. Aj keď väčšinu svojho života prežila v bratislavskej Trnávke, považovala sa za Modranku. Život prežila v harmonickej rodine, ktorý jej však priniesol aj veľa bolesti. Keď bola malé dieťa, zomrel jej otec a sestra. Po smrti otca sa jej matka opäť vydala.
Základnú školu navštevovala v Kopčanoch, po nej najskôr študovala na gymnáziu v Skalici, ale zmaturovala na pedagogickom gymnáziu v Bratislave. Okrem poézie sa venovala ľahkej atletike a výtvarnému umeniu. Od roku 1951 pôsobila ako učiteľka v Bratislave, kde sa aj na začiatku svojej pedagogickej kariéry zoznámila so svojim budúcim manželom.
Popri zamestnaní diaľkovo pokračovala v štúdiu na bratislavskej Vysokej škole pedagogickej v odbore slovenčina a ruština, ale po siedmich semestroch školu ukončila a uprednostnila rodinu. Poetka sa v roku 1954 vydala za výtvarníka Štefana Vadkertiho. V učiteľskej kariére pokračovala až do roku 1962, kedy po vážnom úraze odišla do invalidného dôchodku.
Práve tu začína jej kariéra redaktorky, prekladateľky a poetky. Vadkerti-Gavorníková mala za svoje najobľúbenejšie miesto v ich domove na Trnávke kuchyňu a špajzku, ktorú mala prerobenú na pracovňu. Tu vznikali popri starostlivosti o tri deti a manžela jej prvé básne, ktoré prvotne končili založené v šuplíku.
Prvé verše začala uverejňovať v Mladej tvorbe a Slovenských pohľadoch. Motív smrti jej otca a matky sa objavuje v celej básnickej tvorbe autorky spolu s krajom a jeho starými symbolmi vinohradníckeho života, zvykmi a tradíciami. Všetky uvedené motívy rezonujú vnútorným dynamizmom, v ktorom spája ženskú senzitívnosť s intelektuálnou reflexiou života.
Ako redaktorka časopisu Revue svetovej literatúry pracovala v rokoch 1978 až 1986, z toho šesť rokov ako zástupkyňa šéfredaktora.
Lýdia Vadkerti-Gavorníková vydala básnické zbierky Pohromnice (1966), Totožnosť (1970), Kolovrátok (1972), Kameň a džbán (1973), Piesočná pieseň (1977), Trvanie (1979), Víno (1982) a Hra na pár - nepár (1992). Známe sú aj jej preklady z nemčiny, francúzštiny, ruštiny a češtiny. Pozoruhodne pretlmočila i básnické texty ruského básnika, herca a pesničkára Vladimira Vysockého.
Výnimočná slovenská poetka Lýdia Vadkerti-Gavorníková, milovníčka džezu, Michaela Jacksona a balkánskej kuchyne, zomrela na rakovinu 22. mája 1999 v Bratislave. Dodnes je označovaná za prvú dámu slovenskej poézie.
Lýdia Vadkerti-Gavorníková sa narodila 30. marca 1932 v Modre. Aj keď väčšinu svojho života prežila v bratislavskej Trnávke, považovala sa za Modranku. Život prežila v harmonickej rodine, ktorý jej však priniesol aj veľa bolesti. Keď bola malé dieťa, zomrel jej otec a sestra. Po smrti otca sa jej matka opäť vydala.
Základnú školu navštevovala v Kopčanoch, po nej najskôr študovala na gymnáziu v Skalici, ale zmaturovala na pedagogickom gymnáziu v Bratislave. Okrem poézie sa venovala ľahkej atletike a výtvarnému umeniu. Od roku 1951 pôsobila ako učiteľka v Bratislave, kde sa aj na začiatku svojej pedagogickej kariéry zoznámila so svojim budúcim manželom.
Popri zamestnaní diaľkovo pokračovala v štúdiu na bratislavskej Vysokej škole pedagogickej v odbore slovenčina a ruština, ale po siedmich semestroch školu ukončila a uprednostnila rodinu. Poetka sa v roku 1954 vydala za výtvarníka Štefana Vadkertiho. V učiteľskej kariére pokračovala až do roku 1962, kedy po vážnom úraze odišla do invalidného dôchodku.
Práve tu začína jej kariéra redaktorky, prekladateľky a poetky. Vadkerti-Gavorníková mala za svoje najobľúbenejšie miesto v ich domove na Trnávke kuchyňu a špajzku, ktorú mala prerobenú na pracovňu. Tu vznikali popri starostlivosti o tri deti a manžela jej prvé básne, ktoré prvotne končili založené v šuplíku.
Prvé verše začala uverejňovať v Mladej tvorbe a Slovenských pohľadoch. Motív smrti jej otca a matky sa objavuje v celej básnickej tvorbe autorky spolu s krajom a jeho starými symbolmi vinohradníckeho života, zvykmi a tradíciami. Všetky uvedené motívy rezonujú vnútorným dynamizmom, v ktorom spája ženskú senzitívnosť s intelektuálnou reflexiou života.
Ako redaktorka časopisu Revue svetovej literatúry pracovala v rokoch 1978 až 1986, z toho šesť rokov ako zástupkyňa šéfredaktora.
Lýdia Vadkerti-Gavorníková vydala básnické zbierky Pohromnice (1966), Totožnosť (1970), Kolovrátok (1972), Kameň a džbán (1973), Piesočná pieseň (1977), Trvanie (1979), Víno (1982) a Hra na pár - nepár (1992). Známe sú aj jej preklady z nemčiny, francúzštiny, ruštiny a češtiny. Pozoruhodne pretlmočila i básnické texty ruského básnika, herca a pesničkára Vladimira Vysockého.
Výnimočná slovenská poetka Lýdia Vadkerti-Gavorníková, milovníčka džezu, Michaela Jacksona a balkánskej kuchyne, zomrela na rakovinu 22. mája 1999 v Bratislave. Dodnes je označovaná za prvú dámu slovenskej poézie.
