Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Ján Tužinský je nositeľom Ceny Lea Danihelsa (1995), Radu Ľudovíta Štúra II. triedy (1999) a Ceny Spolku slovenských spisovateľov (2005) za prózu Mimikri.
Autor TASR
Zlaté Moravce/Bratislava 29. marca (TASR) – Spisovateľ Ján Tužinský, ktorý knižne debutoval v roku 1983 zbierkou poviedok Bičovanie koní, patrí k slovenským prozaikom strednej generácie. Vo svojich prózach skúma človeka a pokúša sa pochopiť jeho niekedy zdanlivo protirečivé či nelogické konanie. Ján Tužinský prozaik, autor literatúry pre deti a esejista, bude mať v pondelok 29. marca 70 rokov.
Ján Tužinský sa narodil 29. marca 1951 v Zlatých Moravciach. Po maturite na gymnáziu v rodnom meste študoval v rokoch 1969-1972 na Prírodovedeckej fakulte a v 1972-1977 teóriu kultúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Pracoval ako tlačový redaktor vo vydavateľstve Tatran (1978–1982), od roku 1983 ako redaktor a neskôr dramaturg literárnej redakcie Slovenského rozhlasu v Bratislave. V roku 1993 ho zvolili za predsedu Spolku slovenských spisovateľov. Od roku 1994 do roku 1997 bol riaditeľom Slovenského rozhlasu a v rokoch 1999-2002 zastával opäť post predsedu Spolku slovenských spisovateľov.
Do literatúry vstúpil Ján Tužinský zbierkou poviedok Bičovanie koní (1983), v ktorej rozvíjal myšlienku ľudskej spolupatričnosti preklenujúcej brehy života a smrti, lásky a nenávisti, dobra a zla. V novele Straka nekradne (1985) určenej mladým čitateľom, zobrazil duševný svet dieťaťa pripútaného na invalidný vozík. K základným otázkam bytia človeka sa vrátil v zbierke poviedok Čakanie (na šarhu) z roku 1987.
V široko koncipovanom románe Kto hodí kameňom (1989) riešil prelomové historické udalosti 20. storočia v živote malého slovenského mestečka, do ktorého sa po štyridsiatich rokoch vracia hlavný hrdina – židovský emigrant. Otázkam ľudského bytia na pozadí politického zlomu z roku 1968 a následnej normalizácie sa venoval v románe Biliard na streche (1992).
Do súčasnej i starej Bratislavy situoval poviedkovú knižku Krypta (1992). V novele Bastard v daždi (1994) sa snažil o kritickú analýzu životného štýlu súčasnej slovenskej inteligencie, prezentovanú cez drámu o nepochopení a nepoznaní.
Odosobnená atmosféra bratislavskej Petržalky bola zasa hlavnou témou poviedkovej knihy Jeremiášov plač (1997). Ďalšími variáciami témy človečenstva či ľudskosti boli prózy Sklené oko (2001), Niečo ako sen (2003) a Mimikri (2005).
V oblasti esejisticky polemizoval s teóriou postmoderny. Dôkazom sú tituly Bledomodrý svet (1998) a Postmoderna – Smrť literatúry (2002). Esejisticky prispel aj do kníh Víchor globalizácie. Slovensko-Európa-svet (2002) či Rozjímanie o Veľkom inkvizítorovi (2005).
Vydal aj knihu politických glos Motiviáda (1993). Pre rozhlas napísal viacero pôvodných textov, ako aj dramatizácií diel zo svetovej literatúry.
Ján Tužinský je nositeľom Ceny Lea Danihelsa (1995), Radu Ľudovíta Štúra II. triedy (1999) a Ceny Spolku slovenských spisovateľov (2005) za prózu Mimikri.
Ján Tužinský sa narodil 29. marca 1951 v Zlatých Moravciach. Po maturite na gymnáziu v rodnom meste študoval v rokoch 1969-1972 na Prírodovedeckej fakulte a v 1972-1977 teóriu kultúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Pracoval ako tlačový redaktor vo vydavateľstve Tatran (1978–1982), od roku 1983 ako redaktor a neskôr dramaturg literárnej redakcie Slovenského rozhlasu v Bratislave. V roku 1993 ho zvolili za predsedu Spolku slovenských spisovateľov. Od roku 1994 do roku 1997 bol riaditeľom Slovenského rozhlasu a v rokoch 1999-2002 zastával opäť post predsedu Spolku slovenských spisovateľov.
Do literatúry vstúpil Ján Tužinský zbierkou poviedok Bičovanie koní (1983), v ktorej rozvíjal myšlienku ľudskej spolupatričnosti preklenujúcej brehy života a smrti, lásky a nenávisti, dobra a zla. V novele Straka nekradne (1985) určenej mladým čitateľom, zobrazil duševný svet dieťaťa pripútaného na invalidný vozík. K základným otázkam bytia človeka sa vrátil v zbierke poviedok Čakanie (na šarhu) z roku 1987.
V široko koncipovanom románe Kto hodí kameňom (1989) riešil prelomové historické udalosti 20. storočia v živote malého slovenského mestečka, do ktorého sa po štyridsiatich rokoch vracia hlavný hrdina – židovský emigrant. Otázkam ľudského bytia na pozadí politického zlomu z roku 1968 a následnej normalizácie sa venoval v románe Biliard na streche (1992).
Do súčasnej i starej Bratislavy situoval poviedkovú knižku Krypta (1992). V novele Bastard v daždi (1994) sa snažil o kritickú analýzu životného štýlu súčasnej slovenskej inteligencie, prezentovanú cez drámu o nepochopení a nepoznaní.
Odosobnená atmosféra bratislavskej Petržalky bola zasa hlavnou témou poviedkovej knihy Jeremiášov plač (1997). Ďalšími variáciami témy človečenstva či ľudskosti boli prózy Sklené oko (2001), Niečo ako sen (2003) a Mimikri (2005).
V oblasti esejisticky polemizoval s teóriou postmoderny. Dôkazom sú tituly Bledomodrý svet (1998) a Postmoderna – Smrť literatúry (2002). Esejisticky prispel aj do kníh Víchor globalizácie. Slovensko-Európa-svet (2002) či Rozjímanie o Veľkom inkvizítorovi (2005).
Vydal aj knihu politických glos Motiviáda (1993). Pre rozhlas napísal viacero pôvodných textov, ako aj dramatizácií diel zo svetovej literatúry.
Ján Tužinský je nositeľom Ceny Lea Danihelsa (1995), Radu Ľudovíta Štúra II. triedy (1999) a Ceny Spolku slovenských spisovateľov (2005) za prózu Mimikri.
