Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Revolučné národné zhromaždenie ukončilo svoju činnosť v apríli 1920, teda po približne 17-tich mesiacoch. Počas tohto obdobia schválilo takmer 400 zákonov.
Autor TASR
Praha/Bratislava 14. novembra (TASR) - Najvyšší zastupiteľský a zákonodarný orgán novovzniknutej Československej republiky (ČSR) sa zišiel na svojom prvom zasadaní krátko po vyhlásení republiky. V utorok 14. novembra uplynie 105 rokov odvtedy, kedy v Prahe zasadalo Revolučné (dočasné) národné zhromaždenie - prvý parlament novej republiky.
Revolučné národné zhromaždenie vzišlo z 38-členného Národného výboru československého, ktorý vznikol 13. júla 1918 ako vrcholný orgán domáceho československého odboja. Jeho úlohou bola koordinácia postupu strán v rodiacom sa štáte a príprava na prevzatie moci.
"Slávne Národné zhromaždenie! Z príkazu Národného výboru začínam Národné zhromaždenie. Nám všetkým sa dmú prsia radosťou, hrdosťou a pýchou nad všetkým, čo v strašnej vojne náš národ dokázal. Od prvej chvíle, keď sa rozpútala vojnová zbesilosť, veril a dúfal, že teraz konečne musí získať svoju slobodu a samostatnosť," týmito slovami otvoril Karel Kramář 14. novembra 1918 v pražskom Rudolfine prvé zasadanie československého Revolučného národného zhromaždenia.
Parlament tvorilo 216 českých poslancov kooptovaných podľa takzvaného Švehlovho kľúča na základe výsledkov volieb do Ríšskej rady v roku 1911. K nim priamo menovali na odporúčanie Vavra Šrobára 40 slovenských poslancov. Revolučné národné zhromaždenie malo teda na začiatku 256 členov. Do marca 1919 sa ich počet rozšíril na 269. Nemecká a maďarská menšina v parlamente zastúpená nebola, podobne ako ani Podkarpatská Rus.
Medzi poslancami bolo šesť žien, vrátane najmladšej členky parlamentu robotníčky Ireny Káňovej, rodáčky z Banskej Štiavnice, ktorá mala 26 rokov, keď v roku 1919 zasadala v Revolučnom národnom zhromaždení. Prvá slovenská poslankyňa zastupovala sociálnych demokratov, po vzniku Komunistickej strany Československa v roku 1921 sa stala členkou tejto strany a aktívne pôsobila v ženskom komunistickom hnutí.
Na prvom zasadaní zvolili poslanci vedenie Revolučného národného zhromaždenia. Jeho predsedom sa stal český sociálny demokrat František Tomášek. Medzi šiestimi podpredsedami boli dvaja Slováci Matej Metod (Methoděj) Bella a Matúš Dula.
Poslanci súčasne zvolili za prezidenta Československej republiky Tomáša Garrigua Masaryka a menovali novú dočasnú vládu "Všenárodnej koalície" na čele s Karlom Kramářom. Slovákov v nej zastupoval Vavro Šrobár ako minister zdravotníctva a správy Slovenska a Milan Rastislav Štefánik ako minister vojny. Po komunálnych voľbách (konali sa 15. júna 1919) ju začiatkom júla 1919 vystriedala vláda Vlastimila Tusara.
Revolučné národné zhromaždenie ukončilo svoju činnosť v apríli 1920, teda po približne 17-tich mesiacoch. Počas tohto obdobia schválilo takmer 400 zákonov.
Krátko pred zavŕšením svojej činnosti prijalo Revolučné národné zhromaždenie 29. februára 1920 Ústavu ČSR. Na jej základe sa Národné zhromaždenie ČSR, ktoré už vzišlo z parlamentných volieb, skladalo z dvoch komôr - z Poslaneckej snemovne a Senátu. Prvé voľby do 300-člennej Poslaneckej snemovne po vzniku ČSR sa konali 18. apríla 1920. O týždeň neskôr sa uskutočnili voľby do Senátu, ktorý mal 150 volených zástupcov z ľudu.
Revolučné národné zhromaždenie vzišlo z 38-členného Národného výboru československého, ktorý vznikol 13. júla 1918 ako vrcholný orgán domáceho československého odboja. Jeho úlohou bola koordinácia postupu strán v rodiacom sa štáte a príprava na prevzatie moci.
"Slávne Národné zhromaždenie! Z príkazu Národného výboru začínam Národné zhromaždenie. Nám všetkým sa dmú prsia radosťou, hrdosťou a pýchou nad všetkým, čo v strašnej vojne náš národ dokázal. Od prvej chvíle, keď sa rozpútala vojnová zbesilosť, veril a dúfal, že teraz konečne musí získať svoju slobodu a samostatnosť," týmito slovami otvoril Karel Kramář 14. novembra 1918 v pražskom Rudolfine prvé zasadanie československého Revolučného národného zhromaždenia.
Parlament tvorilo 216 českých poslancov kooptovaných podľa takzvaného Švehlovho kľúča na základe výsledkov volieb do Ríšskej rady v roku 1911. K nim priamo menovali na odporúčanie Vavra Šrobára 40 slovenských poslancov. Revolučné národné zhromaždenie malo teda na začiatku 256 členov. Do marca 1919 sa ich počet rozšíril na 269. Nemecká a maďarská menšina v parlamente zastúpená nebola, podobne ako ani Podkarpatská Rus.
Medzi poslancami bolo šesť žien, vrátane najmladšej členky parlamentu robotníčky Ireny Káňovej, rodáčky z Banskej Štiavnice, ktorá mala 26 rokov, keď v roku 1919 zasadala v Revolučnom národnom zhromaždení. Prvá slovenská poslankyňa zastupovala sociálnych demokratov, po vzniku Komunistickej strany Československa v roku 1921 sa stala členkou tejto strany a aktívne pôsobila v ženskom komunistickom hnutí.
Na prvom zasadaní zvolili poslanci vedenie Revolučného národného zhromaždenia. Jeho predsedom sa stal český sociálny demokrat František Tomášek. Medzi šiestimi podpredsedami boli dvaja Slováci Matej Metod (Methoděj) Bella a Matúš Dula.
Poslanci súčasne zvolili za prezidenta Československej republiky Tomáša Garrigua Masaryka a menovali novú dočasnú vládu "Všenárodnej koalície" na čele s Karlom Kramářom. Slovákov v nej zastupoval Vavro Šrobár ako minister zdravotníctva a správy Slovenska a Milan Rastislav Štefánik ako minister vojny. Po komunálnych voľbách (konali sa 15. júna 1919) ju začiatkom júla 1919 vystriedala vláda Vlastimila Tusara.
Revolučné národné zhromaždenie ukončilo svoju činnosť v apríli 1920, teda po približne 17-tich mesiacoch. Počas tohto obdobia schválilo takmer 400 zákonov.
Krátko pred zavŕšením svojej činnosti prijalo Revolučné národné zhromaždenie 29. februára 1920 Ústavu ČSR. Na jej základe sa Národné zhromaždenie ČSR, ktoré už vzišlo z parlamentných volieb, skladalo z dvoch komôr - z Poslaneckej snemovne a Senátu. Prvé voľby do 300-člennej Poslaneckej snemovne po vzniku ČSR sa konali 18. apríla 1920. O týždeň neskôr sa uskutočnili voľby do Senátu, ktorý mal 150 volených zástupcov z ľudu.
