Bratislava 10. mája (TASR) – Keď mal len 24 rokov, začal robiť spravodajstvo z vojny vo Vietname. Odvtedy priniesol informácie z vojen a konfliktov z viac ako 30 krajín sveta a spovedal Nelsona Mandelu či Jásira Arafáta. Skôr ako rozhovory s generálmi ho však vždy najviac zaujímali miestni obyvatelia, ktorých zúfalé osudy ukazovali stupídnosť vojen.

Ocenený fínsky novinár Rauli Virtanen pracoval pre mnohé veľké noviny a elektronické médiá vo Fínsku. Jeho články však prebrali napríklad aj britský The Independent či nemecký De Telegraaf a konflikty z rôznych častí sveta počas posledných desaťročí zachytila aj jeho dokumentárna tvorba. V rozhovore pre TASR v rámci projektu Osobnosti: tváre, myšlienky Virtanen porozprával, čo je ťažké na práci novinára vo vojnových zónach a kedy sa skutočne bál o svoj život.

-Ako ste sa dostali k novinárskemu povolaniu a prečo vás zaujali práve takéto témy?-
Všetko sa to začalo už v škole, kde ma ovplyvnili dve učiteľky. Jedna vyučovala geografiu a biológiu a druhá fínsky jazyk. Najprv som predpokladal, že sa stanem učiteľom geografie a biológie. No neskôr za mnou prišla učiteľka fínčiny s tým, že píšem veľmi dobre. Povedala mi, že by som mal zavolať do nejakých miestnych novín a skúsiť novinárčinu. Keď sa na to pozerám dnes, vidím, že som spojil môj záujem o svet a geografiu a písanie. Lebo som chcel, samozrejme, písať o zahraničných krajinách a aj tam cestovať. Už ako dieťa som bol mimoriadne zvedavý.

Začínal som v provinčných novinách. Vtedy, na konci 60. rokov, sme mali dokonca aj v takýchto novinách zahraničné oddelenie. Starší kolegovia sa zaujímali o ZSSR, Spojené štáty či Nemecko a mne povedali, že sa mám špecializovať na problémy v Južnej Amerike. A ja som to zobral veľmi vážne. Začal som sa učiť po španielsky a šiel na univerzitu v Tampere, aby som študoval politiku Latinskej Ameriky a podobne. A skôr či neskôr, keď stále iba sedíte v redakcii a píšete o vzdialených miestach, pocítite, že jednoducho musíte aj na vlastné oči vidieť, o čo v tej-ktorej krajine vlastne ide. Tak som zobral svoj ruksak, nasadol na nákladnú loď a tri týždne sa plavil do Brazílie.

Písal som z celej Južnej Ameriky, neskôr aj zo Severnej Ameriky, ktorú som až po Aljašku precestoval stopom. Táto moja cesta trvala desať mesiacov, počas ktorých som domov cez leteckú poštu a v obálkach posielal príbehy z tamojších miest. Nemal som veľa peňazí, no prežil som, a to bol môj začiatok, keď som zistil, že milujem svet, ľudí z rôznych krajín a kultúr a že toto je to, čo chcem robiť. A ďalšia moja zastávka bola v roku 1970 Vietnam.

-No vtedy ste mali len 24 rokov a v krajine zúrila vojna. Nebolo to ťažké pre takého mladého novinára?-
Myslím si, že som to vtedy ako mladý chalan vnímal skôr viac dobrodružne. Rozmýšľal som nad tým, že budem lietať helikoptérou s Američanmi a strieľať ponad džungľu. No výstrižky z novín, ktoré som si odložil, mi dnes ukazujú, že to nebolo úplne tak, že som nebol len kovboj, ktorý išiel do krajiny zažiť dobrodružstvo. Už v tom čase som mal nejaké sociálne vedomie upozorňovať na obete vojny a bol som hrdý na niektoré svoje reportáže. Dával som napríklad správy o utečencoch či pohreboch obetí vojny. Niekedy ma ovládli emócie a nedokázal som fotografovať, napríklad, keď som videl deti, ktoré pri bombardovaní prišli o nohy. Musel som sa ísť nadýchať vzduchu.

Nezameriaval som sa vtedy len na vojenskú stránku tohto konfliktu a tieto moje postoje sa stali postupne silnejšími. Nevedel som nikdy veľa o vojenských taktikách, dokonca som ani nerobil rozhovory s generálmi, viac ma zaujímalo civilné obyvateľstvo. Príbehy vždy ukazovali na stupídnosť vojny.

Taktiež, keď je človek ešte mladý a začína s takouto prácou, má, samozrejme, stres. Stále rozmýšľa, čo sa mu môže stať, keď sa dostane do tej či onej situácie, keď ochorie či ho niekde prepadnú. Ale počas rokov sa naučí, ako si počínať, a pomôže mu, keď sa viac socializuje. Fíni sú vo všeobecnosti veľmi introvertní ľudia a ja som bol ako mladý tiež veľmi hanblivý. No táto práca ma zmenila a teraz nemám problém porozprávať sa s cudzincami.

V každom prípade, Vietnam bola pre mňa veľká skúsenosť, po ktorej som pokračoval na ďalšie miesta. Napríklad vojnový Cyprus v roku 1974, keď sa turecké vojská vylodili na ostrove, Kambodža v roku 1975, keď krvavým pučom získali Pol Potovi ľudia moc v krajine, potom Libanon. Bol som stále na cestách a už som si nevedel predstaviť, že by som robil inú profesiu. Chcel som z Fínska odísť tak veľmi, ako sa len dalo. Na každom mieste v zahraničí som sa už cítil ako doma.

Foto: Rauli Virtanen.

-Priniesli ste správy z vojen či konfliktov z viac ako 30 krajín. Báli ste sa niekedy o svoj život?-
O svoj život som sa veľmi bál raz v Afganistane a raz v Iraku. V oboch krajinách útočil fanatický dav ľudí. Môžete im povedať, že ste len reportér, ale oni si myslia, že ste niekto iný.

V Afganistane sme z diaľky fotili afganské ženy. Ale ľudia v dedine, ich manželia a ďalší príbuzní to zbadali a začali po nás hádzať kamene. Bolo to veľmi blízko, neboli sme schopní pred týmto davom utiecť. Som si istý, že nás mohli všetkých zabiť, pretože ďalší deň v tejto oblasti zomreli štyria zahraničí novinári z Talianska, Španielska a Austrálie. To bolo v roku 2001.

V Iraku som bol zase jediný zahraničný novinár v meste Karbalá, keď samovražedný atentátnik odpálil bombu a pozabíjal mnoho ľudí. A ja som mal pri sebe vo vrecku kameru a vyzeral som preto mohutnejší ako zvyčajne. Niekto si to všimol a ľudia ma napadli. Ale prišla ma ochrániť ďalšia skupina so zbraňami. Bál som sa ich, pretože nemali žiadne uniformy. Bola to miestna ochranka mešity.

-A čo Sýria?-
V Sýrii som bol naposledy v lete roku 2013. Z Turecka ma tam vtedy cez hranice prepašovala Slobodná sýrska armáda. Zbadal som tam zaujímavú skupinu ľudí, všetci vyzerali ako Sýrčania, mali dlhé brady, chcel som sa s nimi porozprávať. Pozdravil som Salam Alejkum, ako sa máte. Oni sa na mňa podozrievavo pozerali, či som moslim. A ja som vysvetľoval, že nie, ale že islam ma veľmi zaujíma. Môžem s vami urobiť rozhovor? Odpovedali: V žiadnom prípade! A môžeme sa aspoň odfotografovať? Tak jeden z mužov vzal čiernu zástavu, rovnakú akú používa Islamský štát a al Kájda, aby bola na fotke. Moji priatelia, umiernení moslimovia, ma upozornili, aby sme odtiaľ rýchlo odišli, ak nechcem prísť o hlavu. Fotografiu ale mám.

Potom som sa dozvedel o kolegoch, ktorých v rovnakej oblasti zabili. Ale, samozrejme, tam je vždy takéto riziko. No do Sýrie už neplánujem ísť vôbec, sľúbil som to mojim blízkym. Pretože to nie je svet.

-Prečo je vôbec dôležité, aby novinári išli robiť spravodajstvo priamo do vojnových zón?-
Pretože verejnosť potrebuje spoľahlivých očitých svedkov, aby konfliktu uverila, aby ho pochopila, a tiež musí vidieť, aké ľudské utrpenie vojna prináša.

-No riskujú tam svoj život...-
Tu ma vždy hnevá, ak západné médiá publikujú správy s veľkými titulkami o tom, že ich novinári boli zabití alebo dokonca do nich len niekto strčil. Úplne sa pritom zabúda na miestnych novinárov, ktorí tam žijú, vystavujú svoj život nebezpečenstvu, pomáhajú nám s príbehmi. Na niektorých miestach, napríklad v Iraku, bolo niekedy nebezpečné vyjsť z hotela a oni riskovali svoje životy, aby nám dodali všetok materiál. Potom sa síce v reportáži povie, že títo a títo ľudia k príbehu prispeli, ale už nevenujeme pozornosť tomu, kedy boli títo novinári v ohrození a koľko z nich po celom svete každý rok zomrie. Je to asi 70 až 80 percent. Títo novinári písali o mafii, obchodoch s drogami a podobných citlivých veciach. Oni sú obete, na ktoré sa často zabúda a o ktorých zabúdame písať. Vo Fínsku tiež napríklad nepublikujeme mená všetkých novinárov z Filipín alebo Kolumbie.

Na druhej strane, nemyslím si, že je fér toľko verejnosť upozorňovať len na novinárov. Sú tam aj dobrovoľníci, lekári bez hraníc, pracovníci Červeného kríža, ďalšie organizácie – oni stratili oveľa viac ľudí ako médiá.

-Potrebuje Fínsko alebo Slovensko novinárov vo vojnových zónach, keď si správy môže kúpiť napríklad z BBC?-
To tvrdia editori. Že je drahé posielať ľudí do zahraničia a radšej si kúpia správy z BBC alebo New York Times. Ale nie je to isté. Vždy je lepšie, keď sa tie správy pripravujú s prihliadnutím na fínskych alebo slovenských čitateľov. Ich uhol pohľadu a vnímanie je iné ako v prípade anglosaskej žurnalistiky, ktorá sa globálne presadzuje.

-Ako reagujú ľudia, ktorí žijú vo vojnových zónach, na novinárov?-
Často počúvam obvinenia, že sme ako supy. Prídeme a snažíme sa zarobiť peniaze fotkami ľudí, ktorí zomierajú alebo sú veľmi chudobní. A ja to nemôžem poprieť. Mnoho novinárov skončilo, pretože zarábajú stále menej a menej. Ako novinár na voľnej nohe dostanete možno 20 eur za jednu fotografiu a ste v krajine možno celý mesiac. Začína to byť stále ťažšie a ťažšie.

V rozvojových krajinách sú však médiá často pod vplyvom vládnej moci a vládne tam cenzúra. Veľa ľudí, ktorí sa na mňa alebo kolegov obrátili, povedali, aké je dobré, že hovoríme svetu o ich zúfalej situácii. Pretože bez nás by ich nebolo počuť.

Samozrejme, musíte k tomu pristupovať veľmi citlivo, byť veľmi empatický, všímať si, ako ľudia reagujú na vaše požiadavky. Nenútiť ich. Ak niekto nechce s novinárom hovoriť, treba chápať, že možno len včera mu zomrelo dieťa alebo matka. Musíte byť aj dobrý psychológ pri komunikácii s týmito ľuďmi.

Foto: Rauli Virtanen

-Čo je pre novinára najťažšie, keď zobrazuje udalosti z vojnovej zóny? Dá sa iba prísť a napísať, čo vidí?-
Často je veľmi ťažké nájsť pravdu, napríklad ktorá zo strán strieľa a z ktorej strany sú zranení. Treba si dávať pozor na propagandu, cenzúru a dezinformácie, toho je dnes stále viac a viac. A robia to napríklad aj Spojené štáty, nechcú informovať o umieraní, utrpení alebo stratách v amerických vojskách. Ak porovnám Vietnam s vojnami a konfliktami v dnešnej dobe, informovať vtedy o udalostiach bolo jednoduché. Vo Vietname bola iba propaganda.

Nie som expert na Ukrajinu, ale myslím si, že Ukrajina je dnes pre novinárov veľkou výzvou, ako udalosti z krajiny zobraziť. Z oboch strán sú totiž sýtení rozličnými informáciami.

Je potom stále viac a viac dôležité ísť von a nájsť miestnych obyčajných ľudí, ktorí ešte nie sú ovplyvnení nejakými vyhradenými názormi. Musíte sa rozprávať s mnohými, aby ste videli dejovú líniu. Je to isté, ako keď niekto niečo tvrdí a zdá sa to byť neuveriteľné, netreba proste veriť prvému človeku, ale ísť a nájsť viac vyjadrení.

V rozvojových krajinách je to niekedy ťažké, pretože vzdelaných ľudí je tam málo. Ak niekto ovládal angličtinu, zväčša nám robil tlmočníka. A ak sme šli do slumu alebo na vidiek, niekedy som od neho počúval, že týchto alebo týchto chudobných ľudí na farme sa nemám nič pýtať, lebo sú nevzdelaní a nebudú mi vedieť nič povedať.

Niekedy je tiež ťažké čitateľom ukázať skutočné korene konfliktov, najmä keď siahajú hlboko do minulosti, kde napríklad križiacke výpravy boli spúšťačom vzájomnej nenávisti kresťanov a moslimov.

-Kde dnes robia novinári najviac chýb?-
Dnes je najväčší problém ten, že novinári nemajú čas dosť sa rozprávať s ľuďmi. Všetko potrebujú mať spracované veľmi rýchlo. Pracujú pre rádiá, televízie, web, fotia, niekedy dokonca editujú, každé tri či štyri hodiny majú deadline. Na hoteli strávia prácou veľa času a nemajú kedy zistiť, o čo vlastne ide, čo je zlé.

Doba je rýchlejšia. Na začiatku 70. rokov som vo Vietname či Kambodži posielal svoje články cez ďalekopis. Niekedy to trvalo hodiny alebo dokonca takmer deň, kým správa vyšla. Dnes môžete posielať príbehy hneď, ako viete, kedykoľvek počas dňa a odkiaľkoľvek vďaka satelitnej technike.

Ak ste mladým novinárom, treba si veci naštudovať, nájsť dobré miestne kontakty, hovoriť s mimovládnymi organizáciami alebo s organizáciami, ktoré pomáhajú, ak je v krajine katastrofa, či organizáciami pre ľudské práva. Treba tiež v krajine nájsť relevantné médiá, hovoriť s miestnymi novinármi i so všetkými stranami, ktoré sú v konflikte. Poradiť sa s inými zahraničnými novinármi, ktorí sú tam už roky. Základnou vecou je nájsť si dobrého sprostredkovateľa.

-Ak už aj novinár urobí dobrý príspevok, čitatelia oň často nemajú záujem. Nezaujímajú sa o udalosti, ktoré sa dejú ďaleko od ich krajiny a bezprostredne sa ich nedotýkajú. Ako sa to dá zmeniť?-
Táto zodpovednosť je na editoroch, vydavateľoch, majiteľoch médií a podobne. Oni rozmýšľajú, ako zarobiť viac peňazí a ako zvýšiť to, aby si ľudia na článok častejšie klikli a reklama sa predávala. Áno, ak píšete o živote v jednej z dedín Rwandy, o tom, ako sa zotavili z genocídy, veľa ľudí povie, že ich to nezaujíma, lebo je to ďaleko, niekde v Afrike, stalo sa to dávno a na články si neklikne. Ale stále tu sú ešte ľudia, ktorí sa o to zaujímajú. Na nich nemožno zabúdať a povedať im, nech si idú čítať nejaké iné noviny alebo akademické publikácie.

Ak chceme čitateľov zaujať, treba nájsť nejaké prepojenie rozvojovej krajiny s Fínskom či so Slovenskom. Napríklad napísať o osude lekára, ktorý tam išiel pomáhať, a na pozadí jeho príbehu poukázať na situáciu v krajine. Toto je pre novinárov taká neustála výzva.

-Cítili ste niekedy, že už nechcete robiť túto novinárčinu a zobrazovať vojnové udalosti?-
Nikdy som neuvažoval o tom, že by som novinárčinu zavesil na klinec. Nesúhlasil som s cynickými názormi a cynickými článkami, že nechajme Afgancov alebo Balkáncov na pokoji, nech si to sami vyriešia, nech sa sami zabíjajú, čo nás je po nich. Nenávidím tieto názory. Za mnohé konflikty sme totiž spoluzodpovední aj my, Američania a Európania. Sovieti zaútočili na Afganistan a Američania vyzbrojili mudžahedínov, aby im dopriali podobnú skúsenosť, ako mali oni vo Vietname. Tí sa potom obrátili proti nim. Európsky kolonializmus spôsobil mnohé konflikty v Afrike i to, že mnohí lídri krajín čierneho kontinentu sú skorumpovaní. Navyše, európske štáty len drancovali svoje kolónie a úplne zanedbali ich ekonomický rozvoj.

-Áno, ale nie je občas už pre novinára frustrujúce stále sa pozerať na rôzne dôsledky vojen?-
Je frustrujúce vidieť, koľko zlého prinášajú dlhodobé konflikty, no médiá pred nimi nemôžu privierať oči. Musia prispieť k tomu, aby sa vo svete pohlo svedomie a aby sa začali iniciatívy s cieľom pomáhať obetiam. Navštívil som aj utečenecké tábory v Sýrii a je hanbou medzinárodného spoločenstva, že nedokáže dostatočne pomôcť tamojším utečencom. Aj preto som nikdy neuvažoval nad tým, že by som robil niečo iné. Mojím poslaním je informovať ľudí, písať správy, hoci aj o smutných osudoch a zavesiť ich aj na sociálne siete, aby sa o nich dozvedela čo najširšia komunita. Európa je spoluzodpovedná za to, čo sa deje v Sýrii alebo Líbyi, a preto je potrebné o tom písať, aby bola verejnosť informovaná. Občas je však pre mňa frustrujúce, keď vidím, že sa takmer nič nemení a konflikty vznikajú z tých istých dôvodov ako v minulosti.

-Dnes je problémom zabezpečiť mierové spolunažívanie viacerých náboženstiev v rámci jednej krajiny. Vidíte tu nejaké východisko?-
Žijeme v ťažkej dobe. V mnohých islamských krajinách sú konflikty medzi šiitmi a sunnitmi. Na Strednom východe vidíme prehlbujúcu sa konfrontáciu medzi Saudskou Arábiou a Iránom. Musíme počítať aj s tým, že organizácia Islamský štát bude realitou ešte dlhý čas, najmä, keď bude získavať podporu od hnutí ako Boko Haram alebo od radikálov z Líbye. Na druhej strane však máme ľudí, ako je fínsky teológ Antti Pentikainen, ktorý kandiduje v rámci OSN na pozíciu mediátora medzi zástupcami rôznych náboženstiev. Jeho misia v Somálsku bola veľmi úspešná, keď dokázal dostať za jeden rokovací stôl starešinov znepriatelených kmeňov. To je to, čo je potrebné vykonať aj inde.

V každom náboženstve sa totiž nájdu radikálne sily. A to sa snažia často zneužívať nacionalistickí politici. Zažil som to na vlastnej koži, keď som pokrýval konflikt v Bosne a Kosove. Srbský vodca Slobodan Miloševič takto zneužíval podporu ortodoxnej cirkvi, ktorá podnecovala u veriacich nenávisť voči moslimom. Takisto som videl tajne nakrútený súkromný videozáznam, na ktorom budhisti upaľujú moslimských veriacich. Keby som to nevidel na vlastné oči, neveril by som, pretože budhizmus považujem za veľmi mierumilovné vierovyznanie.

V súčasnosti ľudia podliehajú mnohým stereotypom, v Európe napríklad považujú moslimov za teroristov. Skutočnosť je, samozrejme, iná, a preto je dôležité poznať situáciu v islamských krajinách a ukázať, že väčšina moslimov je mierumilovná a odsudzujúca terorizmus.

-Má novinár právo na niektoré náboženstvo vyjadriť svoj názor napríklad tým, že ho zosmiešni?-
Ako novinár podporujem slobodu prejavu, ale myslím si, že jej použitie by malo byť maximálne zodpovedné a nemali by sa prekročiť isté hranice. Témy, citlivé pre nejakú komunitu, najmä tie religiózne, a postavy, ako je Ježiš Kristus alebo prorok Mohamed, by sa zosmiešňovať nemali. Všetky vierovyznania by sa mali rešpektovať. Náboženstvo je totiž dôležité pre mnoho ľudí a pre konfliktné oblasti to platí dvojnásobne.

-Aký je Váš ďalší cieľ?-
Mám rozrobených viacero aktivít. Pracujem napríklad na knihe a v auguste začínam učiť na univerzite v Tampere predmet humanitárne spravodajstvo. Chcem mojim študentom ukázať, aké rôzne druhy pomoci existujú, či už je to prostredníctvom Červeného kríža, cirkevných charít alebo iných organizácií. A aj to, ako pristupovať k informovaniu a písaniu správ o tragických udalostiach a konfliktoch. Verím, že sa mi tiež podarí budúci rok zohnať financie na workshop pre študentov priamo v Afrike, v Južnom Sudáne, aby mali možnosť vidieť situáciu na vlastné oči a robiť rozhovory s jej aktérmi, či už so zástupcami OSN, UNHCR alebo tamojšími orgánmi. Je to dôležité pre pochopenie celej situácie.

V mojej práci ma vždy poháňali pozitívne odozvy od čitateľov mojich článkov a kníh či povzbudzovali ocenenia, napríklad od Červeného kríža, ktoré som získal. Som hrdý na svoju dokumentárnu tvorbu z rôznych konfliktov na celom svete počas posledných desaťročí. Bez tohto všetkého by som si nevedel predstaviť zmysel môjho života. A preto pokiaľ budem schopný cestovať, písať a fotografovať, na novinárčinu nezanevriem.