Bratislava 30. novembra (Teraz.sk) - Je to skvelý pocit, keď slovenskí športovci žnú úspechy po svete. Národ ich miluje, nevynechá jedinú príležitosť povzbudiť ich, zafandiť, držať palce a víťazstva "našich" poriadne osláviť. Zažili to naši hokejisti, futbalisti, vodní slalomári aj viacerí individuálni športovci - v ostatných rokoch asi najviac cyklista Peter Sagan. Trochu v tieni "veľkých" športov zostáva ženský reprezentačný tím Slovenska v raftingu - posádka Mistral Bratislava.

Foto: FB Zuzana Čunderlíková

Skvelé dievčatá, teda pardón, dnes už vlastne mamičky, roky robia radosť celej vodáckej komunite. Síce všetky začínali s inými druhmi športov, všetky sú od začiatku späté s vodou.


Tento rok ich sezóna vyvrcholila fantastickými výkonmi na majstrovstvách sveta v v brazílskom Foz du Iguaçu.


Prinášame vám rozhovor s členkou úspešného raftingového tímu Mistral Zuzanou Čunderlíkovou. O víťazstvách na divokej vode, adrenalíne, ale aj o živote ...



Tento rok je pre vás mimoriadne úspešný, dokázali ste zdolať súperky aj v rozbúrených vodách Brazílie a priniesť si na Slovensko cenné kovy. Zaspomínajme si trochu na cestu k vašim úspechom.

My jazdíme majstrovské preteky už pätnásty rok. Začali sme majstrovstvami Európy v Čechách v roku 1999, kde sme získali bronz a potom sme sa ďalej zúčastňovali Majstrovstiev Európy aj Majstrovstiev sveta - len sme nemali to šťastie prísť na zlaté a strieborné pozície. Začalo sa nám to dariť okolo roku 2008, 2009 a už potom na MS sme vedeli získať aj zlaté medaile. Tento rok sme na Majstrovstvách Európy v Čuňove získali štyri zlaté medaily. Majstrovstvá sveta boli tri mesiace po Európe tak sme verili, že niečo sa nám podarí získať aj v Brazílii.

Začínali ste rýchlostnou kanoistikou, ako ste sa dostali k raftingu?

Dve členky našej štvorky sme začínali s rýchlostnou kanoistikou. S Hankou Švarcovou som jazdila debla. Julka Pavelková robila vodný slalom a vodný zjazd a Veronika Kvetáková robila veslovanie. V podstate sme neboli všetky z jednej lodenice, ale stretávali sme sa v Karloveskej zátoke. Navzájom sme sa oslovili a povedali si, že to vyskúšame v jednej lodi a že rafting môže byť zaujímavý, pretože sa jazdí na divokej vode. Nám, čo sme robili rýchlostnú kanoistiku sa to zapáčilo.

Za tým všetkým samozrejme musia byť hodiny driny a potu. Kde zväčša trénujete? V Čuňove, na rieke Belá, alebo aj v zahraničí?

Trénujeme zväčša v Čuňove, tam sa trénujú šprinty a slalomy. Nemáme ho však k dispozícií tak často, ako by sme potrebovali. Trénujeme samozrejme aj na Karloveskej zátoke - na tichej vode. Maratóny trénujeme na Dunaji, buď ideme trasu z Devína, alebo z Heinburgu. Chodíme aj do Rakúska na rieku Salzach, ktorá je veľmi dobrá na trénovanie. Je tam veľmi ťažká voda na pádlovanie. Je tam veľa skál a sme nútené hľadať cestu ako ju splaviť, čiže rieka je výborná najmä na precvičenie stopy.

Foto: FB Mistral Bratislava

Predpokladám že tréningy na vode dopĺňate cvičením v posilňovni...

Chodíme do posilňovní 1-2 krát týždenne. Každý individuálne behá, pláva, bicykluje. V zime sú na rade bežky a skialpinizmus. Keďže nemáme spoločnú posilňovňu, každý musí vedieť, či na vode vládze. Ak si niekto potrebuje vylepšiť kondičku, ide behať bez toho, aby ho ktokoľvek z posádky poháňal, či dohováral mu.

Máte k dispozícií aj kondičného trénera?

Kondične nás kedysi pripravoval môj otec, Štefan Lukačovič, ale potom sme pokračovali v kondičnej príprave individuálne. Pred majstrovskými pretekmi sa nám venujú tréneri Rado Rokocký a Milan Petrovič, ktorí nás trénujú aj na divokej vode, špeciálne nás pripravujú na slalom.

V člne sedíte s tromi ďalšími pretekárkami z tímu Mistral. Vychádzate spolu dobre?

Áno, tie vzťahy sú výborné, inak by sme neboli toľké roky spolu v tej istej zostave (úsmev). Keď nie sú tréningy, voláme si aj trikrát denne. Keďže máme všetky deti, plánujeme si spoločné aktivity aj s deťmi. Sme jediná posádka, ktorá jazdí v tej istej zostave už pätnásť rokov.




Pamätáte si na najemotívnejší zážitok z pretekov, kedy rozhodovali stotiny o vašom víťazstve?

Stalo sa nám na dvoch majstrovstvách, že sme mali úplne rovnaký čas s jednou loďou, čiže boli kvázi dve prvé miesta. Stalo sa nám to aj na ME v Čuňove s tým, že sme si druhú jazdu vtedy zlepšili asi o 15 sekúnd, následne sme boli jednoznačne prvé. Ale na niektorých závodoch sme neočakávali umiestnenie na medailových pozíciách, neboli sme si úplne isté v stope, alebo sa nám voda zdala príliš ťažká, no napriek tomu sme dosiahli skvelé umiestnenie.

Súťaží sa v zjazde, šprinte, slalome a Head 2 Head. Ktorá z disciplín vám najviac vyhovuje?

Všetky baby z Mistralu preferujú vodný slalom. Ja osobne mám najradšej Head 2 Head, čo je paralelný šprint, kde idú dve lode vedľa seba. Je to niekedy ozajstná bitka. Reálne môžem vidieť, či som pred tou loďou, alebo zaostávam. Áno, v slalome viem, kedy prejdem čisto tú dráhu, alebo akou rýchlosťou idem, ale stále neviem, či tie ostatné lode išli lepšie, alebo horšie...

To musí byť obrovský adrenalín.

Určite áno. Najmä tie nervy pred pretekom. Nejde tam len o to, že viem akú mám výkonnosť a pôjdem čo najrýchlejšie, ale najmä, nesmiem spraviť chybu. Urobím jeden zlý záber, zlý príťah, jeden zlý náklon a je to všetko preč...

Video z pretekov v šprinte na ME v Čunove:

Vysvetlime ľuďom, ktorí rafting tak podorbne nesledujú, ako to vlastne v posádke funguje. V člne zaberáte všetky rovnako, alebo máte rozdelené jednotlivé úlohy?

Háčici sú vpredu. Tí udávajú tempo a pomáhajú zadákom, ktorí sú kormidelníci. Prednostne odzadu sa kormidluje loď, čiže je pravý a ľavý kormidelník. Tiež to nemôže zvládať ten kormidelník úplne sám, takže háčici mu pomáhajú. Keď je šesť členná posádka, tak tí čo sedia v strede plnia úlohu motorov, ale vo vyhrotených situáciách musia pomáhať celej lodi - buď s príťahmi alebo s kontrami. Čiže pomáhajú buď háčikom, alebo zadákom.

Ocitli ste sa niekedy v prekérnej situácií? Keď sa vám napríklad prevrátil čln?

Na Majstrovstvách sveta v Kórei sme sa prevrátili na slalome. Na Majstrovstvách sveta v Holandsku, kedy sme na maratóne mali pol minútový náskok pred súperkami, nás na jednej vlne vyhodilo z člna a tri baby sa ocitli vo vode. Cez to všetko sme vedeli prísť siedme z pätnástich lodí do cieľa.

Pritrafilo sa vám niekedy aj vážnejšie zranenie, kedy ste priamo na pretekoch museli využiť náhradníka?

Vážne zranenie bolo minulý rok na Novom Zélande. Dva dni pred štartom som si vykĺbilo rameno a nastúpila náhradníčka. Baby vtedy skončili piate. Nehovorím, že pre to, že som neštartovala, no keď je tá posádka zohratá, trénuje spolu celý rok, tak následná zmena v zostave je citeľná. Na ďaľší deň už som nastúpila a odjazdila som všetky ostatné disciplíny, v ktorých sme získali medaily.


Pamätáte sa na najrozbúrenejšiu vodu, kedy ste boli vďačné za príchod do cieľa?

Tak takúto vodu sme zažili v Kórei, kde sme išli tréning maratónu a vedeli sme, že ten pretek bude ťažký... No pred pretekom samotného maratónu voda stúpla asi o meter, alebo o dva. Ráz rieky sa zmenil, na rieke boli obrovské vlny, valce, rieka bola hnedá od blata, čiže nebolo nič vidieť. Vtedy sme sa naozaj modlili aby sme prišli zdravé do cieľa. Ťažká voda, ktorá sa jazdí je ešte Lipno v Čechách, tam nám tiež nie je všetko jedno.

Foto: FB Mistral Bratislava

Vás raftárov má pod ochrannými krídlami zväz vodáctva a raftingu, financujete si preteky samy, alebo máte určité dotácie?

Zväzom sú financované veľké preteky. Hradia nám letenky a štartovné. Všetko ostatné si musíme platiť samy, čiže peniaze si zháňame prostredníctvom sponzorov. Teraz je to o poznanie ľahšie, keďže sme majsterky, ale keď sme začínali boli sme všetci študenti na vysokých školách. Na každý tréning som si musela od mamy pýtať nejakých sto korún (smiech). Jazdilo sa vtedy v bavlnených tričkách, nemali sme peniaze na neoprény...

Plánujete štartovať na Majstrovstvách sveta v Indonézií v roku 2015?

V prvom rade plánujeme štartovať na Európskych pohároch aj na Majstrovstvách Európy, ktoré budú v Bosne a Hercegovine. Ale ak sa nás nazbiera všetkých šesť, určite budeme štartovať aj v Indonézii.

Závisí to asi aj od kondície v akej budete...

Určite. A najmä, je to dosť náročné v tom, že všetky máme rodiny, deti. Tréningy musíme mať 3 až 4 krát do týždňa. Nemôžeme štartovať majstrovský pretek bez trénovania. Keď nevládzeme na rieke, loď sa stáva neovládateľnou a je to hazard s vlastným životom. Potom nezáleží na tom, či sa umiestnime prvé, alebo posledné...

Foto: TASR/Štefan Puškáš

Je náročné zladiť rodinu a tréningy?

Všetky pracujeme, takže tréningy sú vždy po práci. V podstate tie tréningy zaberú zhruba polovicu času z týždňa. Teraz je napríklad voľno, pretože je tesne po Majstrovstvách, čiže všetci oddychujú. Bolo to náročné nielen fyzicky, ale aj psychicky. Momentálne každá z nás trénuje v posilňovni. Ja veľa bicyklujem, ostatné členky tímu behajú, plávajú... A raz do týždňa sa stretávame v saune, v národnom športovom centre.

Nastalo u vás niekedy kritické obdobie, kedy ste chceli ukončiť raftingovú kariéru?

No jasné každý rok. A každý rok je to niekto iný. Potom si povieme že okej, toto už sme spracovali a príde nová sezóna a čakáme, kto s tým opäť vyrukuje (smiech). Mne sa to stalo tento rok na jar, pretože som mala zdravotné problémy s ramenom a s krížami. Avšak tá sila toho zoskupenia, to kamarátstvo a jednota tímu ma presvedčili, že mám pokračovať. Bola to jednoznačne práca celého zoskupenia, že ten tím funguje naďalej.

Čo je podľa vás za tými vydarenými sezónami?

To sú roky skúseností. Jazdíme pätnásty rok divoké rieky. Je to aj pre to, že jazdíme jeden kolektív, nemeníme ho. Stačí, keď sa jeden člen posádky vymení a tá loď nejde tak ako obvykle.

V porovnaní s mužským raftingovým tímom na Slovensku dosahujete neporovnateľne lepšie výsledky...

Dosahujeme, ale je to najmä pre to, že každá jedna z nás športovala na vrcholovej úrovni. Každá z nás robila vodáctvo, ja som hrávala aj basketbal, lyžovala som. Mužské lode, to sú chalani, ktorí sa dali dokopy v osemnástich rokoch, kedy začali s raftom. Keď chce niekto dosahovať výborné výsledky v danom športe, je potrebné začať trošku skôr. My veľmi veľa čerpáme z juniorského veku.

Má tím Mistral nejaké potenciálne nasledovníčky?

Áno, mladé dievčatá, volajú sa ,,Vopičky". Štartovali aj teraz v Brazílii v kategórií do 23 rokov a boli štyri krát štvrté. Je to také smutné miesto, ale osobne si myslím, že na začínajúci tím je to tiež veľký úspech. Ja pevne verím, že budú pokračovať v našich šľapajach.

Čo vám dal rafting do života, našli ste sa v ňom?

Vyrastali sme v lodenici. Naši rodičia sa venovali taktiež vodáctvu. Ani sme nemali potrebu skúšať niečo iné. Myslím si, že ten šport každému jednému prinesie do bežného života sebavedomie a odvahu, najmä v dospelosti, keď si človek musí hľadať zamestnanie. V škole som väčšinou mávala oveľa menší stres v porovnaní s ostatnými spolužiakmi. Vedela som sa lepšie vysporiadať so skúškami. Pretože my tie stresy mávame pred každým pretekom. Potia sa nám ruky a bojíme sa, či zajazdíme dostatočne dobre. Ale je to veľmi dobré, odporúčam to každému (úsmev).