Berlín/Bratislava 27. februára (TASR) - Požiar budovy Ríšskeho snemu (Reichstagu) sa stal jednou z najvýznamnejších udalostí éry nástupu nacistického režimu v Nemecku. Hitler využil požiar ako zámienku na masívne obmedzovanie občianskych slobôd a brutálne prenasledovanie oponentov, ako zámienku na boj proti červenému teroru. V pondelok 27. februára uplynie 90 rokov odvtedy, kedy budovu nemeckého parlamentu zachvátili plamene.

Ríšsky prezident Paul von Hindenburg dvakrát odmietol menovať Adolfa Hitlera za ríšskeho kancelára. Bezvýchodisková ústavná kríza, neutešená hospodárska a sociálna situácia a zákulisné dohody ho však napokon primali k tomu, aby tak urobil 30. januára 1933. V čase vypuknutia požiaru bol Hitler ríšskym kancelárom štyri týždne.

Požiarny poplach v budove Ríšskeho snemu bol nahlásený krátko po 21-ej hodine 27. februára 1933. Hasičom sa podarilo dostať oheň pod kontrolu až približne jednu hodinu po polnoci.

Budova parlamentu bola ešte v plameňoch, keď k nej dorazili najvyšší predstavitelia moci. Medzi prvými predseda Ríšskeho snemu a najbližší Hitlerov spojenec Hermann Göring. Krátko po ňom aj vodca samotný, ktorému bolo už vtedy jasné, kto požiar založil: "Každý jeden komunistický funkcionár bude na mieste zastrelený. Poslanci komunistov odvisnú ešte v noci," vyhlásil Hitler. V tlačovej správe, zverejnenej krátko potom, nazval Göring požiar "najohavnejším boľševickým teroristickým útokom v celej histórii Nemecka."

Následná vlna zatýkania postihla najmä komunistov. Len v Berlíne zatkli bezprostredne po požiari, ešte v noci 1500 členov Komunistickej strany Nemecka (KPD), medzi nimi takmer celú poslaneckú frakciu komunistov v Ríšskom sneme. Vláda ale masovo zatýkala všetkých, ktorých považovala za nepriateľov nacistov.

Na mieste činu bol zadržaný, do pol pása vyzlečený, 24-ročný pomocný murár z holandského Leidenu, komunista Marinus van der Lubbe. K požiaru sa priznal, pričom vyšetrovateľom tvrdil, že konal sám.

Spolu s ním sa postavili pred súd v Lipsku aj ďalší štyria muži ako údajní iniciátori - nemecký komunista Ernst Torgler a traja bulharskí komunisti, medzi ktorými bol aj najznámejší bulharský revolucionár Georgi Dimitrov. Súdny proces s päticou obžalovaných trval od 21. septembra do 23. decembra 1933. Štyria, údajní podnecovatelia, si vypočuli, aj vďaka brilantnej obhajobe Georgi Dimitrova, oslobodzujúci verdikt.

Ako jediný bol uznaný za vinného a odsúdený na trest smrti mladý Holanďan. Nacisti ho popravili gilotínou 10. januára 1934. Po skončení druhej svetovej vojny sa rodina a príbuzní van der Lubbeho usilovali o jeho rehabilitáciu, ale až o 73 rokov neskôr, v roku 2007 spolkový generálny prokurátor v Karlsruhe tento rozsudok definitívne zrušil.

Bolo podpálenie Ríšskeho snemu znamením komunistického odporu alebo išlo o cielenú provokáciou nacistov či čin jednotlivca 24-ročného Holanďana?

Polemika o tom, kto skutočne stál za podpálením Ríšskeho snemu neutíchla dodnes, trvá desaťročia. Historici sa ale zhodnú na tom, že po požiari budovy parlamentu nastolili nacisti totálnu diktatúru. Nariadením na "ochranu ľudu a štátu", ktoré bolo prijaté hneď na nasledujúci deň po požiari, získali národní socialisti prostriedok na zosilnenie prenasledovania politických protivníkov a rozbitie opozície. "Je pondelok 27. februára 1933, Weimarská republika a nemecká demokracia zažívajú svoju poslednú noc," napísal v knihe Ako umiera demokracia americký spisovateľ a profesor histórie Benjamin Carter Hett.



Zdroj: https://www.bundesarchiv.de, https://www.bundestag.de/dokumente/textarchiv, B. C. Hett: Ako umiera demokracia (2021)