Na mieste nedávneho objavu pozostatkov anglického kráľa Richarda III. pochovali aj záhadnú ženu. Je to tajomná Emma alebo iná neznáma žena?
Autor Zdeněk Urban
Kráľova kostra je zatiaľ jediná mužská, ktorá sa našla v kostole zrušeného a zbúraného františkánskeho kláštora Greyfriars v Leicesteri (Veľká Británia). Richard III. padol v bitke na Bosworthskom poli 22. augusta 1485. Jeho telo sčasti zhanobili víťazi a náhlivo pochovali.
Teraz 22. marca 2015 ho majú slávnostne opätovne uložiť k odpočinku v leicesterskej katedrále. Po polemike a súdnom konaní: niektorí vzdialení potomkovia si želali pochovať ho v Yorku, sídelnom meste Yorkskej vetvy dynastie Plantagenetovcov. Čiže Bielej ruže vo Vojne ruží, ku ktorej patril aj Richard III. Porazil ho posledný zástupca Lancasterskej vetvy, Červenej ruže, Henrich Tudor. Ako Henrich VII. založil dynastiu Tudorovcov.
V auguste 2013, rok po objave kráľovej kostry, sa blízko miesta jeho posledného odpočinku našiel veľký vápencový sarkofág. Obsahoval olovenú rakvu s kostrou ženy.
Žena zomrela vo vyššom veku. Podľa spôsobu pohrebu patrila k nobilite. Vedci si myslia, že bola jednou z prvých donátoriek kláštora Greyfriars. Rádiouhlíkové datovanie kostí totiž naznačilo, že bola pochovaná krátko po dobudovaní kláštorného kostola v roku 1250. Mohla ale zomrieť podstatne neskôr, rozpätie možných dátumov siaha až do roku 1400.
V chóre kláštorného kostola Greyfriars sa podarilo lokalizovať celkove 10 hrobov, vrátane hrobu Richarda III. Päť ich archeológovia zatiaľ ponechali neporušených. Zvyšné štyri obsahovali ženské pozostatky. Aj „dámu z olova“.
„Hoci to azda vyzerá čudne, že Richard III. je jediná mužská kostra objavená v kostole Greyfriars, popri štyroch ženských, treba pamätať, že sme otvorili iba päť z desiatich hrobov v chóre a že inde v kostole, v ostatných budovách kláštora a vonku na cintoríne ich môžu byť stovky,“ povedal vedúci vykopávok archeológ Mathew Morris z University of Leicester.
„Na mestských kláštorných cintorínoch typicky ležalo viac žien ako na vidieckych lokalitách. V samotnom Leicesteri sa však pri vykopávkach ruín stredovekého farského kostola sv. Petra našiel pomer mužov a žien zhruba jedna k jednej,“ doplnil.
Richard III. určite nebol jediný muž pochovaný v Greyfriars. Historické pramene hovoria o najmenej troch ďalších. Nápadnejší je kontrast medzi starostlivo upravenými pohrebmi a hrobmi žien (úhľadne vykopané jamy, rakvy) a hrubosťou hrobu kráľa (kosti voľne uložené v zemi). Napokon: bol to porazený panovník a víťazi sa chceli rýchlo zbaviť tela a zabrániť, aby sa hrob nestal pútnickým miestom, hoci miesto pohrebu poukazuje na istý rešpekt.
Masívny sarkofág, olovená vnútorná rakva s vykladaným krucifixom, a najmä miesto hrobu v presbytériu, zrejme blízko hlavného oltára, to všetko zreteľne ukazuje, že mŕtva dáma bola pre františkánov zvlášť významnou osobou.
Sarkofág má lichobežníkový tvar, zaoblený na širšom konci. Veko nepriliehalo tesne, takže sa dovnútra dostala voda a kameň popraskal. Olovená rakva sa ale zachovala dobre. Okrem diery pri nohách, kde sa olovo rozložilo a zrútilo dovnútra. Odkrylo to dolnú časť nôh mŕtvej.
Dva hroby v chóre, kde ležal aj Richard III., obsahovali drevené rakvy. V oboch prípadoch išlo o pozostatky 40- až 50-ročných žien. Znovu podľa rádiouhlíkového datovania, s 95-percentnou pravdepodobnosťou zomreli medzi rokmi 1270 a1400.
Jedna z nich trpela dedičnou poruchou bedrového kĺbu, musela chodiť s barlou. Druhá celý život ťažko pracovala rukami, nohy svedčia o nosení ťažkých bremien.
Ťažko fyzicky pracovala aj tretia z ďalších žien pochovaných v Greyfriars. Zomrela však podstatne mladšia, v 20 až 25 rokoch. Jej pozostatky boli sčasti porušené.
Analýzy kostí doložili, že „dáma z olova“ i obe staršie pochované z drevených rakiev mali pestrú stravu s vysokým obsahom bielkovín. Jedli aj veľa morských rýb. To poukazuje na ich zámožnosť, hoci jedna z nich musela ťažko pracovať. Mohla pochádzať z kupeckej či remeselníckej rodiny, ktorá zbohatla a zaradila sa medzi donátorov kláštora.
Istý dokument hovorí o žene pochovanej v Greyfriars v predmetnej dobe, pred približne 700 rokmi. Volala sa Emma a bola manželkou Johna z Holtu. Biskup z Lincolnu vydal 20-dňové odpustky z utrpenia v Očistci pre všetkých, čo sa pomodlia za Emminu dušu.
„Vieme o nej málo, chýbajú základné informácie, ako jej vek pri úmrtí, čím sa živila, ako vyzerala a kde v kostole bola vlastne pochovaná. Tým pádom ani nepoznáme možných potomkov, ktorí by mohli poskytnúť vzorku DNA, tak ako sa podarilo potvrdiť identitu pozostatkov Richarda III. Zostáva teda záhadou, či niektorá z kostier patrila Emme. Je smutné, že zrejme navždy zostane v anonymite,“ uzavrel Mathew Morris.
Teraz 22. marca 2015 ho majú slávnostne opätovne uložiť k odpočinku v leicesterskej katedrále. Po polemike a súdnom konaní: niektorí vzdialení potomkovia si želali pochovať ho v Yorku, sídelnom meste Yorkskej vetvy dynastie Plantagenetovcov. Čiže Bielej ruže vo Vojne ruží, ku ktorej patril aj Richard III. Porazil ho posledný zástupca Lancasterskej vetvy, Červenej ruže, Henrich Tudor. Ako Henrich VII. založil dynastiu Tudorovcov.
V auguste 2013, rok po objave kráľovej kostry, sa blízko miesta jeho posledného odpočinku našiel veľký vápencový sarkofág. Obsahoval olovenú rakvu s kostrou ženy.
Neznáma dobrodinka
Žena zomrela vo vyššom veku. Podľa spôsobu pohrebu patrila k nobilite. Vedci si myslia, že bola jednou z prvých donátoriek kláštora Greyfriars. Rádiouhlíkové datovanie kostí totiž naznačilo, že bola pochovaná krátko po dobudovaní kláštorného kostola v roku 1250. Mohla ale zomrieť podstatne neskôr, rozpätie možných dátumov siaha až do roku 1400.
V chóre kláštorného kostola Greyfriars sa podarilo lokalizovať celkove 10 hrobov, vrátane hrobu Richarda III. Päť ich archeológovia zatiaľ ponechali neporušených. Zvyšné štyri obsahovali ženské pozostatky. Aj „dámu z olova“.
Muži verzus ženy
„Hoci to azda vyzerá čudne, že Richard III. je jediná mužská kostra objavená v kostole Greyfriars, popri štyroch ženských, treba pamätať, že sme otvorili iba päť z desiatich hrobov v chóre a že inde v kostole, v ostatných budovách kláštora a vonku na cintoríne ich môžu byť stovky,“ povedal vedúci vykopávok archeológ Mathew Morris z University of Leicester.
„Na mestských kláštorných cintorínoch typicky ležalo viac žien ako na vidieckych lokalitách. V samotnom Leicesteri sa však pri vykopávkach ruín stredovekého farského kostola sv. Petra našiel pomer mužov a žien zhruba jedna k jednej,“ doplnil.
Video z otvárania kamenného sarkofágu z hrobu v Greyfriars:
Richard III. určite nebol jediný muž pochovaný v Greyfriars. Historické pramene hovoria o najmenej troch ďalších. Nápadnejší je kontrast medzi starostlivo upravenými pohrebmi a hrobmi žien (úhľadne vykopané jamy, rakvy) a hrubosťou hrobu kráľa (kosti voľne uložené v zemi). Napokon: bol to porazený panovník a víťazi sa chceli rýchlo zbaviť tela a zabrániť, aby sa hrob nestal pútnickým miestom, hoci miesto pohrebu poukazuje na istý rešpekt.
Výraz úcty
Masívny sarkofág, olovená vnútorná rakva s vykladaným krucifixom, a najmä miesto hrobu v presbytériu, zrejme blízko hlavného oltára, to všetko zreteľne ukazuje, že mŕtva dáma bola pre františkánov zvlášť významnou osobou.
Sarkofág má lichobežníkový tvar, zaoblený na širšom konci. Veko nepriliehalo tesne, takže sa dovnútra dostala voda a kameň popraskal. Olovená rakva sa ale zachovala dobre. Okrem diery pri nohách, kde sa olovo rozložilo a zrútilo dovnútra. Odkrylo to dolnú časť nôh mŕtvej.
Tri súputničky
Dva hroby v chóre, kde ležal aj Richard III., obsahovali drevené rakvy. V oboch prípadoch išlo o pozostatky 40- až 50-ročných žien. Znovu podľa rádiouhlíkového datovania, s 95-percentnou pravdepodobnosťou zomreli medzi rokmi 1270 a1400.
Jedna z nich trpela dedičnou poruchou bedrového kĺbu, musela chodiť s barlou. Druhá celý život ťažko pracovala rukami, nohy svedčia o nosení ťažkých bremien.
Ťažko fyzicky pracovala aj tretia z ďalších žien pochovaných v Greyfriars. Zomrela však podstatne mladšia, v 20 až 25 rokoch. Jej pozostatky boli sčasti porušené.
Druhé kolo vykopávok v Greyfriars v roku 2013:
Analýzy kostí doložili, že „dáma z olova“ i obe staršie pochované z drevených rakiev mali pestrú stravu s vysokým obsahom bielkovín. Jedli aj veľa morských rýb. To poukazuje na ich zámožnosť, hoci jedna z nich musela ťažko pracovať. Mohla pochádzať z kupeckej či remeselníckej rodiny, ktorá zbohatla a zaradila sa medzi donátorov kláštora.
Istý dokument hovorí o žene pochovanej v Greyfriars v predmetnej dobe, pred približne 700 rokmi. Volala sa Emma a bola manželkou Johna z Holtu. Biskup z Lincolnu vydal 20-dňové odpustky z utrpenia v Očistci pre všetkých, čo sa pomodlia za Emminu dušu.
„Vieme o nej málo, chýbajú základné informácie, ako jej vek pri úmrtí, čím sa živila, ako vyzerala a kde v kostole bola vlastne pochovaná. Tým pádom ani nepoznáme možných potomkov, ktorí by mohli poskytnúť vzorku DNA, tak ako sa podarilo potvrdiť identitu pozostatkov Richarda III. Zostáva teda záhadou, či niektorá z kostier patrila Emme. Je smutné, že zrejme navždy zostane v anonymite,“ uzavrel Mathew Morris.