Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Stratiť domov sa dá rýchlo, ale návrat do bežného života môže byť ťažký a dlhý.
Autor TASR
Bratislava 1. apríla (TASR) – Dianu Arpášovú aj s dieťaťom prenajímateľ zo dňa na deň vyhodil z bytu. Strávila tri dni na ulici a rok a pol v nocľahárni, kde prespávala s ďalšími dvadsiatimi ženami v jednej miestnosti. Jej príbeh je súčasťou výstavy Všetko sa začína doma, zameranej na ženy z celého sveta a ich problémy s bývaním. Tá je momentálne inštalovaná na dvoch miestach v Bratislave.
„Som z Nových Zámkov a v roku 1999 som prišla do Bratislavy. Prežila som tu dobré aj zlé, vydala som sa a neskôr aj rozviedla,“ porozprávala pre TASR Diana. Po rozvode bývala v podnájme, odkiaľ ju majiteľ bytu zo dňa na deň vysťahoval spolu s jej sedemročným synom. Ten šiel bývať k otcovi a Diana strávila tri dni na ulici len s kabelkou. „Cez deň som bola na vlakovej stanici a v noci som sa vozila nočnými spojmi,“ spomína žena. Z toho obdobia si spomína predovšetkým na hanbu a strach.
Potom sa dostala do nocľahárne, kde strávila rok a pol, kým sa jej podarilo našetriť si peniaze a osamostatniť sa. V tom čase bola nezamestnaná, no po príchode do nocľahárne začala chodiť do denného centra. „Chodila som tam dva týždne a potom som si našla prácu,“ hovorí Diana. Na nocľaháreň má pekné aj nepekné spomienky. „Dnes už viem, prečo jej pracovníci boli na mňa zlí. Lebo človek, ktorý pracuje, tam nemá čo robiť,“ tvrdí. Myslí si, že je dôležité mať okolo seba ľudí, ktorí človeka podporujú, motivujú a možno aj podpichujú. „V nocľahárni to nie je život nastálo, treba sa posunúť ďalej,“ zhodnotila.
„Dá sa ľahko zvyknúť na život bez roboty, bez starostí a bez ranného vstávania. Ale podľa mňa každý človek chce mať svoje bývanie a svoj život,“ hovorí Diana. „Ráno chce vstať, urobiť si kávičku, v pokoji sa naraňajkovať. Cez víkend byť doma a navariť si, načo má chuť. Na ulici to nejde,“ dopĺňa. Teraz chodí do práce a tvrdí o sebe, že potrebuje pracovať a byť medzi ľuďmi. Vďaka práci sa jej podarilo našetriť peniaze a momentálne už takmer rok býva v prenajatom byte spolu s priateľom, ktorého si našla práve v nocľahárni.
Stratiť domov sa dá rýchlo, ale návrat do bežného života môže byť ťažký a dlhý. „Keď som stratila a potom znova získala domov, naučila som sa byť vďačná za isté veci, hospodáriť a vážiť si každú chvíľku,“ priblížila Diana. S priateľom v prenajatom byte sa jej aj jednoduchšie sníva o budúcnosti. Chcela by vlastný byt a ísť raz do roka na dovolenku. Keď pôjde po ulici, chcela by si kúpiť to, čo uvidí vo výklade, a už sa nechce hanbiť.
„Ženy bez domova majú menšiu šancu nájsť si dočasné bývanie ako muži,“ informuje panel na výstave s Dianiným príbehom. Ako dôvod uvádza napríklad to, že existuje viac typicky mužských povolaní, ku ktorým sa prideľujú služobné byty. U žien môže byť služobné bývanie problém. V nízkoprahovej nocľahárni sv. Vincenta de Paul v Bratislave ročne prespáva 200 žien.
„Som z Nových Zámkov a v roku 1999 som prišla do Bratislavy. Prežila som tu dobré aj zlé, vydala som sa a neskôr aj rozviedla,“ porozprávala pre TASR Diana. Po rozvode bývala v podnájme, odkiaľ ju majiteľ bytu zo dňa na deň vysťahoval spolu s jej sedemročným synom. Ten šiel bývať k otcovi a Diana strávila tri dni na ulici len s kabelkou. „Cez deň som bola na vlakovej stanici a v noci som sa vozila nočnými spojmi,“ spomína žena. Z toho obdobia si spomína predovšetkým na hanbu a strach.
Potom sa dostala do nocľahárne, kde strávila rok a pol, kým sa jej podarilo našetriť si peniaze a osamostatniť sa. V tom čase bola nezamestnaná, no po príchode do nocľahárne začala chodiť do denného centra. „Chodila som tam dva týždne a potom som si našla prácu,“ hovorí Diana. Na nocľaháreň má pekné aj nepekné spomienky. „Dnes už viem, prečo jej pracovníci boli na mňa zlí. Lebo človek, ktorý pracuje, tam nemá čo robiť,“ tvrdí. Myslí si, že je dôležité mať okolo seba ľudí, ktorí človeka podporujú, motivujú a možno aj podpichujú. „V nocľahárni to nie je život nastálo, treba sa posunúť ďalej,“ zhodnotila.
„Dá sa ľahko zvyknúť na život bez roboty, bez starostí a bez ranného vstávania. Ale podľa mňa každý človek chce mať svoje bývanie a svoj život,“ hovorí Diana. „Ráno chce vstať, urobiť si kávičku, v pokoji sa naraňajkovať. Cez víkend byť doma a navariť si, načo má chuť. Na ulici to nejde,“ dopĺňa. Teraz chodí do práce a tvrdí o sebe, že potrebuje pracovať a byť medzi ľuďmi. Vďaka práci sa jej podarilo našetriť peniaze a momentálne už takmer rok býva v prenajatom byte spolu s priateľom, ktorého si našla práve v nocľahárni.
Stratiť domov sa dá rýchlo, ale návrat do bežného života môže byť ťažký a dlhý. „Keď som stratila a potom znova získala domov, naučila som sa byť vďačná za isté veci, hospodáriť a vážiť si každú chvíľku,“ priblížila Diana. S priateľom v prenajatom byte sa jej aj jednoduchšie sníva o budúcnosti. Chcela by vlastný byt a ísť raz do roka na dovolenku. Keď pôjde po ulici, chcela by si kúpiť to, čo uvidí vo výklade, a už sa nechce hanbiť.
„Ženy bez domova majú menšiu šancu nájsť si dočasné bývanie ako muži,“ informuje panel na výstave s Dianiným príbehom. Ako dôvod uvádza napríklad to, že existuje viac typicky mužských povolaní, ku ktorým sa prideľujú služobné byty. U žien môže byť služobné bývanie problém. V nízkoprahovej nocľahárni sv. Vincenta de Paul v Bratislave ročne prespáva 200 žien.
