Rodák z Prahy, spevák, skladateľ a gitarista Janek Ledecký (*27. júla 1962) sa hre na gitaru učil na Ľudovej škole umenia.
Autor TASR
Bratislava 30. novembra (TASR) – Rodák z Prahy, spevák, skladateľ a gitarista Janek Ledecký (*27. júla 1962) sa hre na gitaru učil na Ľudovej škole umenia. Maturoval na gymnáziu, vyštudoval právnickú fakultu. Paragrafom sa však nevenoval ani chvíľu, vymenil ich za gitarové akordy. Od roku 1982 bol členom skupiny Žentour, v roku 1986 vydali LP platňu s názvom Žentour 001. V roku 1991 vyšiel album Žentour 005 so známou piesňou Proklínám a rok nato odišiel Janek Ledecký na sólovú dráhu.
Už v roku 1992 vydal prvý sólový album Na ptáky jsme krátký. Po roku pridal druhý Právě teď, ďalší rok tretí Jenom tak. Z roku 1995 je album Některý věci jsou jen jednou. V druhom tisícročí vydal albumy Na chvíli měj mě rád (2001), Ikaros (2005). Dnes ich má na svojom konte deväť, najnovším z novembra tohto roku je Všichni dobří andělé. Aj o ňom bude reč.
Známy je aj ako autor úspešných muzikálov. V roku 1999 zložil muzikál Hamlet, ktorý mal premiéru 1. novembra 1999. Ten sa hral v Soule aj v Tokiu. Povzbudený úspechom Hamleta zložil Ledecký ďalší muzikál Galileo, ten mal premiéru v pražskom divadle Kalich 15. februára 2003. V Divadle Broadway mal 30. novembra 2011 premiéru vianočný muzikál Vánoční zázrak aneb Sliby se maj plnit o Vánocích.
Sympaťák Janek Ledecký žije hudbou. Potvrdil to aj v exkluzívnom rozhovore pre TASR pri nedávnom účinkovaní v Bratislave.
-Ste rodákom z Prahy, v ktorej štvrti ste vyrástli?-
Som Žižkovák. Keď ma v 19-tich jeden kamarát priviedol do „malé hospůdky“ na Hanspaulku (Praha 6), pri jednom stole tam sedeli Ivan Hlas, Ondřej Hejma, bratia Tesařikovci. Tam som počul prvýkrát, že existuje aj iná pesničkárska kultúra, než sme vtedy počúvali na stanici Hvězda. A tam som si povedal, že to je presne ono, čo chcem robiť. Musím povedať, že dodnes Ivana Hlasa označujem za svojho najväčšieho učiteľa, ako sa správne česky píšu texty.
-Aký ste boli žiak a študent?-
Dosť nesústredený, aby som to tak kulantne naznačil. Ale nakoniec som to dotiahol až k titulu doktora práv. Ale úprimne povedané, až tak veľkú námahu to nedalo. Po maturite som nechcel ísť na vojnu, tak vysoká škola, a právo bolo v tej dobe predsa len trocha ľahšie prístupné než filozofia. Skúsil som právo a vyšlo to. V tej dobe som však netušil, že nakoniec budem schopný sa muzikou uživiť. Vyštudoval som právo, ale ani na sekundu som po absolutóriu nenastúpil do žiadnej právnickej kancelárie, či súdu alebo prokuratúry. Jednoducho to tak vyšlo.
-Ale autorské zmluvy si zrejme robíte sám?-
Nie, mám nato veľa šikovných spolužiakov (smiech).
-Aké boli vaše prvé hudobné kroky?-
Prvé kroky – také pesničky ako Bedna od whisky – to ma na naučila hrať na gitare moja maminka. Potom som sa učil klasickú gitaru. Ale v pätnástich som s klasikou sekol, pretože som zistil, že na večierkoch, ktoré už v tej dobe začínali, s klasikou tú pozornosť dlho neudržím. Navyše, klasiku bolo potrebné denne viac hodín cvičiť. Tak som sa naučil pesničky Beatles, Rolling Stones či Boba Dylana a s tým som začal zbierať prvé ovocie.
-Pamätáte si na svoju prvú gitaru?-
Tá prvá bola za 240 korún, ktorú mi kúpila maminka v Kotve. Musím povedať, že nebola dobrá. Asi po dvoch rokoch, keď som cvičil a už začal hrať, tak ju vystriedala gitara Cremona luby, španielka, ktorá už bola za 380 korún a hrala lepšie. Prvá poriadna elektrická gitara, to bola japonská kópia Fender Stratocaster, a tú si dodnes považujem.
-Prvé muzikantské kroky?-
Na gymnáziu sme mali rôzne kapely, ako to tak chodí. Mal som práve také kapely, kde sme hrali cover verzie Dylana či Rolling Stones. To všetko ešte skôr, než som prišiel na konkurz do Žentouru - a bol som prijatý.
-Aký bol váš prvý honorár?-
Keď som nastúpil do Žentouru, všetci ostatní v kapele boli konzervatoristi a prehrávky urobili automaticky, ich vyhodiť komisia nemohla. Ale mňa vyhodili, až na príhovor riaditeľa Pražského kultúrneho strediska mi vtedy prepožičali najnižšiu triedu, čo znamenalo 140 korún brutto za koncert.
-Pomer či nepomer k dnešným cenám?-
V súvislosti s mojimi prvými zárobkami je dobré podotknúť, že málo komodít si udržalo svoju nominálnu hodnotu v korunách viac než 30 rokov. Jednou z nich sú gitarové struny, ktoré vtedy stáli asi 130 korún. Aj dnes stoja približne toľko, akurát dnes mám našťastie za koncerty úplne iný honorár (úsmev).
-Prvé vystúpenie v televízii však nebolo so Žentourom.-
V televízii to bolo vo formácii so speváčkou Janou Koubkovou. Dala inzerát, že zháňa členov na vokálny septet. Bol to iba spev a tamburína, čo bolo v rámci rytmiky všetko. Hneď po troch skúškach sme účinkovali v Štúdiu M v Českej televízii. Mal som vtedy pocit, že to ide tak rýchlo, tri skúšky - a si v televízii. Ale tak jednoduché to nebolo.
-Kedy ste sa počuli v rádiu?-
Pamätám si to celkom presne, bol to Čs. rozhlas, program Větrník - so Žentourom.
-Držať v ruke svoju prvú vinylovú platňu, aký to bol pocit?-
Jé, podobne ako s plagátom koncertu. Stojíte pri ňom a pozeráte sa, či si to ľudia všímajú. Mať v ruke prvé elpéčko bol zásadný krok. Vyšlo v Supraphone, volalo sa Žentour 001.
-Janek Ledecký a piesňová tvorba – pozrime sa na ňu cez niektoré vaše pesničky. Tri sú z éry Žentouru, tá prvá Utajený světadíl.-
Utajený světadíl bola presne tá pesnička, ktorá nás katapultovala z klubov na štadióny, ak to mám takto prirovnať. Vtedy bežal v televízii výborný hudobný program Triangel, ktorý mapoval našu domácu scénu. Nám sa s touto pesničkou podarilo vyhrať trikrát po sebe, a to sme do prvého kola šli proti Elánu a pesničke Ver mi, Daliborovi Jandovi a skupine Turbo. Hovorili sme si, že cez týchto nemôžeme prejsť, ale nejako sa to stalo.
-Všechno bude fajn.-
V lete 1989 sme dostali bronzovú Bratislavskú lýru za pesničku Promilujem celou noc a po nej vyšiel singel Všechno bude fajn. To boli úspešné piesne aj úspešné obdobie.
-Do tretice hit Proklínám.-
Proklínám je pesnička z poslednej platne Žentour 005, ktorá vyšla v roku 1991. Tú sme paradoxne už nemali čas zaradiť do koncertného repertoáru a pritom práve ona sa stala absolútnym hitom. Keď sa dnes pozriete na youtube, tak si ľudia na ňu vyrábajú vlastné videoklipy, ktorých je tam asi dvadsať. Ten prvý má cez dva milióny kliknutí, ďalšie cez milión. Stane sa niekedy báječný zázrak, že pesnička sa stane celonárodným majetkom.
-Ak to nie je tajomstvom, prečo sa rozišiel Žentour?-
To je jednoduché. Mal som napísaných veľa pesničiek, prišiel som s tým v roku 1992, aby sme urobili ďalšiu platňu a Honza Černý mal pocit, že by sme si mali dať aspoň rok odstup. Videl som, že Pavol Habera si odskočil od Teamu a vydal sólovku, tak som si povedal, že urobím sólovku a potom sa vrátim.
-Aj ste tak spravili.-
Áno, urobil som ju, bola to platňa Na ptáky jsme krátký, bol to veľmi úspešný album. Keď som bol v štúdiu a nahrával túto platňu, tak mi došlo, že to je presne ono, čo chcem robiť. Písal som si všetky texty aj hudbu, vedel som, že na každý projekt si vyberiem iných muzikantov. Tak som sa nevrátil do Žentouru.
-Na sólovej dráhe vám pribudli ďalšie hity. Opäť si môžeme povedať niečo o troch z nich. Ten prvý je Na ptáky jsme krátký.-
Na ptáky jsme krátký – pri tom som si aj zalietal. V rámci krstu singlu som bol prvý, kto skočil bungee jumping, čím som prvýkrát aj naposledy prenikol do prehľadu správ. Keď sme k tomu nakrúcali videoklip, tak som sa utrhol z padáku a zlomil som si na päťkrát zápästie. Trvalo mi trištvrte roka, kým som mohol opäť začať hrať na gitare. Proste – Na ptáky jsme krátký – o tom nepremýšľajte, tak to je!
-Laj Laj.-
Je to pesnička z platne Mít kliku z roku 1997. Mám ju rád, bola to taká pohodovka. Po nej prišla vianočná platňa.
-Aj pri nej sa zastavíme – Sliby se maj plnit o Vánocích.-
Nikdy som nemal ambíciu písať vianočné pesničky. Dlho ma prehovárali a stále som odolával. Nakoniec ma dokopali k tomu, že som zložil a nahral Sliby se maj plnit o Vánocích. Stal sa z toho megahit, a tak prišli za mnou, aby som dopísal ďalšie a urobil celý vianočný album. Hovoril som, že to nejde, urobiť ešte deväť pôvodných vianočných songov. Ale sadol som si a zistil, že mám aj akýsi symbolický šuplík s nápisom Vianoce plný emócií z detstva, že sa mi nakoniec písalo skoro samo a celkom ľahko.
-Tento hit doslova zľudovel. A pritom je to čosi úplne iné ako White Christmas a podobne.-
Áno, u nás v Čechách je táto platňa bežnou výbavou domácností, podobne ako stromček a podobne. Od tej doby, čo platňa vyšla (1996), tak hrám každý rok Vianočné turné so sláčikovým kvartetom, bude to aj teraz.
-Ďalšie otázky by sme možno zahrnuli do kapitolky Janek Ledecký a muzikál. Tým prvým bol Hamlet v roku 1999. Videli sme ho aj v Bratislave. Kedy ste sa rozhodli napísať muzikál?-
Martin Kumžák, ktorý produkoval práve vianočnú platňu aj album Mít kliku, prišiel za mnou a povedal – máš za sebou šesť albumov, každý rok jeden, na všetky si si napísal muziku aj texty, tak by si mohol skúsiť aj niečo iné. Vybral Hamleta a povedal – toto by si mal prerozprávať cez pesničky. Tak som to skúsil. Vôbec som pri tom nevedel, že mi to zásadným spôsobom prehodí životnú výhybku.
-Čo je vám teda bližšie – muzikál alebo pesničková tvorba?-
Je práve super, keď sa to strieda. Musím povedať na rovinu, že zo všetkých disciplín, ktorým sa venujem, tak najslobodnejšia - a tá, čo ma úplne najviac baví - je koncert.
-S Hamletom ste sa dostali aj do Kórei a Japonska. Hamlet uvádzali od októbra 2007 v juhokórejskom Soule, od februára 2012 v Tokiu. Ako sa vám páčilo v juhovýchodnej Ázii?-
Ja som tam strávil dokopy asi dva mesiace, pretože tam chodím stále ako supervízor. V Soule už mali štyri rôzne naštudovania, odohrali 480 repríz. Spieva sa to v kórejčine, ktorá - musím povedať - je báječne spevný jazyk. Soul je najväčší muzikálový trh v rámci svetového meradla. Keď tam bola v roku 2007 premiéra prvého uvedenia Hamleta, v ten večer sa hralo v Soule ďalších 66 muzikálov. A na poslednú verziu Hamleta prišlo na kasting viac ako tisíc záujemcov. Sú tam skvelé muzikálové školy, ľudia sú skvele vedení. Poviem na rovinu, prial by som si mať u nás tú úroveň interpretov ako tam.
-Ako vám išlo jedenie s paličkami?-
Ja som to už trocha vedel, ryžu či rezance, to sa naučíte rýchlo. Ale môžem vám povedať, ísť do reštaurácie a dostať polievku z morských plodov, ktorá je ešte navyše zahustená červeným paradajkovým vývarom, sú v nej tie dlhé rezance – a vy máte oblečenú bielu košeľu, v ktorej idete večer do divadla - to je výzva a previerka zároveň.
-Aké to bolo v Tokiu?-
V Tokiu to bolo iné. Kórejci prevzali v rámci muzikálu režijnú koncepciu, mali rovnakú scénu, tak vizuálny princíp bol rovnaký. V Tokiu režíroval Tamyo Kuryama, ktorý bol 15 rokov umeleckým riaditeľom Japonského národného divadla a ten ma požiadal, že by to chcel urobiť so svojím tímom ako verziu blízku japonskému naturelu. Našiel som si na internete tých ľudí a keď som videl, čo sú to za machri a čo majú za sebou, tak som mu odpísal, že áno, že sa budem tešiť, a že ma zaujíma, ako to bude vyzerať. Bolo to úplne fantastické, bolo to iné, ostala tam moja hudba, aranžmány a text - pokiaľ som to vedel posúdiť - preložili celkom verne. Úžasné predstavenie, malo jasnú pevnú linku, ktorú poznáme z japonského výtvarného umenia.
-V roku 2002 mal premiéru druhý úspešný muzikál Galileo.-
To som mal už nejaké skúsenosti. Viac-menej musím povedať, že keď mám napísať pesničky na album a napísať muzikál, ktorý má minimálne dvojnásobnú stopáž, tak paradoxne, keď trafíte na dobrú tému, jednoduchšie sa píše muzikál, texty aj hudba. A ja som mal zatiaľ šťastie, že som trafil vždy na dobrú tému. Galileo sa hádam písal sám. Veľmi rád na to spomínam, pracujem na tom, aby sa Galileo ešte vrátil do Prahy a aspoň na pár predstavení aj na Slovensko. A pracujem aj na tom, aby sa objavil aj v iných krajinách.
Váš tretí muzikál Vánoční zázrak mal premiéru v roku 2011.-
To je rodinný muzikál, je to typ takzvaného hitmuzikálu, s čím začal muzikál Mamma Mia skupiny ABBA. Do tohto muzikálu som dopísal dve pesničky, celý je postavený na piesňach z vianočného albumu. Je o malom chlapcovi, ktorý žije sám s otcom a má veľký problém v tom, nie si je istý, či je to Ježiško alebo Santa Claus, alebo kto to je. Navyše, jeho otec má k Vianociam negatívny vzťah, čo je vysvetlené prečo. Malý Tomáš má narodeniny práve 24. decembra, takže to oslavujú ako narodeniny. Ale to iba na začiatku, na konci to dopadne úplne inak.
-Vieme, že ste sa pustili aj do štvrtého muzikálu Iago.-
Je to prepis Shakespearovho Othella, ku ktorému ma ukecal Robert Johnson, slávny americký režisér, ktorý je podpísaný pod svetovou verziou Hamleta, ktorá sa hrala v Kórei a vráti sa na pár predstavení do Prahy. On mal pocit, že mi to s tým Shakespearom báječne funguje. Priniesol mi rovno Othella. Ale pri Othellovi si ja vždy predstavím Placida Dominga alebo činoherca, ktorý sa v šatni pred predstavením natiera krémom na topánky a mám z toho trocha divný pocit. Tak mi povedal, aby sme to spolu vymysleli. Stalo sa. Posunuli sme ten príbeh do súčasnosti, doby, keď má Amerika prezidenta tmavej pleti. Takže tým, že veliteľom nejakých jednotiek bude černoch, tým by sme už dnes nikoho nešokovali. V tom našom rozprávaní je Othello americký dôstojník vo výslužbe, vyznamenaný vo vojne, ktorý si pri vojenskom dôchodku privyrába tak, že šéfuje zvláštnej jednotke na strednom východe.
-Javiskovú premiéru však ešte Iago nemal.-
Premiéra mala byť vo februári, ale producentovi vypadol generálny partner. Chvíľu ma presviedčali, že uberieme v kostýmoch a scéne, ale to som nechcel. Dosť sledujem tie veci v zahraničí, platiaceho diváka nesmie zaujímať, či nám vypadol sponzor. Pokiaľ viem, ako to urobiť a viem to urobiť, tak budem vždy trvať na tom, že chcem odovzdať to najlepšie, čo vieme. Takže sme premiéru posunuli. Našli sme aj peniaze a investora, ktorý má však jednu podmienku - že to bude česko-slovenský projekt. Veľmi ma tým potešil.
-Vaši fanúšikovia sa dočkali, v novembri ste vydali nový album Všichni dobří andělé. To čakanie trvalo deväť rokov, veď album Ikaros vyšiel v roku 2005.-
Už ste to povedali, volá sa Všichni dobří andělé a jeho výnimočnosť je v tom, že na ňom nespievam ani jednu pesničku sám. Na každej mám jedného alebo aj viac hostí. Ten album mapuje posledných dvadsať rokov mojich hudobných stretnutí s ľuďmi, ktorých mám rád. Tá najstaršia pesnička je s Ivanom Hlasom a Janom Kalouskom, volá sa Za všechny z nás. Najnovšia je od Mareka Ztraceného, tú sme začali nahrávať tri dni potom, čo už bola platňa oficiálne vo výrobe. Takže to bol adrenalín, ktorý je vždy potrebný. Ale je tam.
-Koho všetkého ste pozývali?-
Čo sa týka slovenskej scény, mám tam dvoch veľmi vzácnych hostí, s Petrom Nagyom spievame cover verziu Van Morrisonovej Sometimes We Cry, s textom Někdy je smích někdy je pláč, pritom text sme písali priamo v štúdiu pred nahrávaním. Potom je tam unikátna verzia piesne Aj tak sme stále frajeri, ktorú spievame s Petrom a Jožom Rážom.
-Pilotným singlom nového albumu je rovnomenná pieseň Všichni dobří andělé. Tú ste nahrali v duete s Ivanou Chýlkovou.-
Singel s Ivanou Chýlkovou je jedna z tých nových pesničiek na albume. Pri rozhovoroch k tejto platni som zaregistroval, koľko novinárov je prekvapených, že Ivana spieva. My sme v 1985 so skupinou Žentour účinkovali v absolventskom predstavení DAMU, a to bol ročník, kde bola práve Ivana Chýlková, Karel Roden, Eva Holubová, Vilma Cibulková, Veronika Žilková, veľmi silný ročník. Bol to rockový muzikál, ešte sme boli aj do deja zasadení. Už vtedy sa Ivana ukázala ako mimoriadna herecká osobnosť, ktorá aj výborne spievala. Mal som ju potom v muzikáli Galileo, to sme si báječne užili. Keď som premýšľal o tom, kto by mal so mnou zaspievať text Všichni dobří andělé, tak Ivana bola na prvom mieste. Chcel som, aby ten text interpretoval niekto, čo už má niečo za sebou, čo Ivana bezpochyby má, navyše, sme veľmi dobrí kamaráti. Mám radosť z toho, ako to vyšlo.
-Keď už spomínate Petra Nagya, Peter si vás pozval na slovenské koncerty k 30. výročiu účinkovania kapely Indigo. Ako vychádzate s Petrom?-
Skvele. Keď sme začínali so Žentourom, Peter už bol vtedy vyprofilovaná osobnosť a veľká hviezda. Časom sa nám podarilo k nemu priblížiť a mne potom sólovo. Obaja sme pesničkári, Peter ma pozval na svoje výročné koncerty, čo ma veľmi potešilo.
-Ale hudbou predsa nežijete 24 hodín denne. Čo robíte, ak máte voľný čas?-
Pred Vianocami veľmi voľno mať nebudem. Ale urobil som si ho teraz. Pred troma týždňami som sa vrátil zo Spojených štátov. V prvom rade som bol pomôcť a podporiť svoju dcéru Ester, ktorá vo vlaňajšej sezóne skončila druhá v seriáli svetového pohára v paralelnom snowboarde, je druhá v ženskej alpskej lyžiarskej reprezentácii. Ak to tohto roku vyjde, a potvrdí to aj výsledkami na európskom pohári, išla by svetové súťaže nielen na snowboarde, ale aj na lyžiach, čo by bolo prvýkrát v histórii zimných športov. V Colorade bol veľký tréningový kemp, tak som to celému tímu pomáhal rozbehnúť. V New Jersey, kde Robert Johnson býva, sme pracovali ešte na niektorých úpravách muzikálu Iago.
-A čo vaše športové aktivity? Hráte vraj tenis.-
Tenis hrám rád, ale zle. Dávam prednosť squashu, na Starom meste, kde bývam, aj v Špindlerovom Mlyne, kde chodíme, máme kurty pár minút od nás. Squash má výhodu oproti tenisu, že sa dá hrať aj v zime a pre loptičky nemusíte chodiť veľmi ďaleko (úsmev). Za jednu hodinu sa tam dá riadne vybehať.
-O dcére Ester ste už hovorili, syn Jonáš však ide vo vašich muzikantských šľapajach.-
Jonášovi pred dvoma rokmi vyšlo prvé cédečko Blues Jeans s kapelou Ray Band. Všetky pesničky – hudbu aj texty – napísal Jonáš. Je to anglicky, hrá výborne na gitaru, je to báječný chalan. V súčasnosti sa však viac venuje výtvarnému umeniu, pretože je vyštudovaný výtvarník. V septembri bola otvorená v Starom meste jeho prvá súborná výstava. Nemal som predstavu, aký má široký záber, a ako budem na neho pyšný.
-Hudbe ste zasvätili život, čo vám teda hudba dala a naopak, čo vzala?-
Mám to šťastie, že hudba ma veľmi baví. K tomu mám obrovské šťastie, že výsledky mojej práce zaujímajú a bavia dostatočný počet ľudí na to, aby som ju nemal iba ako koníčka, ale sa ňou aj uživil. Takže hudba mi dala celý život. Zatiaľ mi nič nevzala. Ani tomu nič nenasvedčuje. Dúfam, že to ani nepríde.
-Máte nejaké porekadlo alebo životnú múdrosť, ktorou sa občas riadite?-
Je jeden krásny verš od Ivana Verniša – „Každá cesta vede k ráji, sledujeme li ji dostatečně dlouho“. To je ono. Potom samozrejme Nietzscheho - Čo ma nezabije, to ma posilní. Ale to už dnes hovorí každý.
-Aké je vaše želanie do ďalších dní?-
Vyhnúť sa všetkým virózam, pretože ma čakajú ešte skoro dve desiatky koncertov, čo je pekná porcia. Na to je dobré byť pri sile.
-Pred pozdravom a poďakovaním za rozhovor vám chceme dať ešte jednu malú úlohu – Čo by ste napísali o Janekovi Ledeckom v krátkom texte do encyklopédie populárnej hudby?-
Textár, skladateľ, spevák, gitarista, líder skupiny Žentour, od roku 1992 na sólovej dráhe. Od 1998 aj autor muzikálov Hamlet, Galileo. S muzikálom Hamlet – čo si veľmi vážim – sa mu podarilo preraziť do sveta a dnes už Hamlet Rock Opera, ako sa oficiálne nazýva, videlo cez milión divákov.
Rozhovor so spevákom, skladateľom a hudobníkom Janekom Ledeckým je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.
Už v roku 1992 vydal prvý sólový album Na ptáky jsme krátký. Po roku pridal druhý Právě teď, ďalší rok tretí Jenom tak. Z roku 1995 je album Některý věci jsou jen jednou. V druhom tisícročí vydal albumy Na chvíli měj mě rád (2001), Ikaros (2005). Dnes ich má na svojom konte deväť, najnovším z novembra tohto roku je Všichni dobří andělé. Aj o ňom bude reč.
Známy je aj ako autor úspešných muzikálov. V roku 1999 zložil muzikál Hamlet, ktorý mal premiéru 1. novembra 1999. Ten sa hral v Soule aj v Tokiu. Povzbudený úspechom Hamleta zložil Ledecký ďalší muzikál Galileo, ten mal premiéru v pražskom divadle Kalich 15. februára 2003. V Divadle Broadway mal 30. novembra 2011 premiéru vianočný muzikál Vánoční zázrak aneb Sliby se maj plnit o Vánocích.
Sympaťák Janek Ledecký žije hudbou. Potvrdil to aj v exkluzívnom rozhovore pre TASR pri nedávnom účinkovaní v Bratislave.
-Ste rodákom z Prahy, v ktorej štvrti ste vyrástli?-
Som Žižkovák. Keď ma v 19-tich jeden kamarát priviedol do „malé hospůdky“ na Hanspaulku (Praha 6), pri jednom stole tam sedeli Ivan Hlas, Ondřej Hejma, bratia Tesařikovci. Tam som počul prvýkrát, že existuje aj iná pesničkárska kultúra, než sme vtedy počúvali na stanici Hvězda. A tam som si povedal, že to je presne ono, čo chcem robiť. Musím povedať, že dodnes Ivana Hlasa označujem za svojho najväčšieho učiteľa, ako sa správne česky píšu texty.
-Aký ste boli žiak a študent?-
Dosť nesústredený, aby som to tak kulantne naznačil. Ale nakoniec som to dotiahol až k titulu doktora práv. Ale úprimne povedané, až tak veľkú námahu to nedalo. Po maturite som nechcel ísť na vojnu, tak vysoká škola, a právo bolo v tej dobe predsa len trocha ľahšie prístupné než filozofia. Skúsil som právo a vyšlo to. V tej dobe som však netušil, že nakoniec budem schopný sa muzikou uživiť. Vyštudoval som právo, ale ani na sekundu som po absolutóriu nenastúpil do žiadnej právnickej kancelárie, či súdu alebo prokuratúry. Jednoducho to tak vyšlo.
-Ale autorské zmluvy si zrejme robíte sám?-
Nie, mám nato veľa šikovných spolužiakov (smiech).
-Aké boli vaše prvé hudobné kroky?-
Prvé kroky – také pesničky ako Bedna od whisky – to ma na naučila hrať na gitare moja maminka. Potom som sa učil klasickú gitaru. Ale v pätnástich som s klasikou sekol, pretože som zistil, že na večierkoch, ktoré už v tej dobe začínali, s klasikou tú pozornosť dlho neudržím. Navyše, klasiku bolo potrebné denne viac hodín cvičiť. Tak som sa naučil pesničky Beatles, Rolling Stones či Boba Dylana a s tým som začal zbierať prvé ovocie.
-Pamätáte si na svoju prvú gitaru?-
Tá prvá bola za 240 korún, ktorú mi kúpila maminka v Kotve. Musím povedať, že nebola dobrá. Asi po dvoch rokoch, keď som cvičil a už začal hrať, tak ju vystriedala gitara Cremona luby, španielka, ktorá už bola za 380 korún a hrala lepšie. Prvá poriadna elektrická gitara, to bola japonská kópia Fender Stratocaster, a tú si dodnes považujem.
-Prvé muzikantské kroky?-
Na gymnáziu sme mali rôzne kapely, ako to tak chodí. Mal som práve také kapely, kde sme hrali cover verzie Dylana či Rolling Stones. To všetko ešte skôr, než som prišiel na konkurz do Žentouru - a bol som prijatý.
-Aký bol váš prvý honorár?-
Keď som nastúpil do Žentouru, všetci ostatní v kapele boli konzervatoristi a prehrávky urobili automaticky, ich vyhodiť komisia nemohla. Ale mňa vyhodili, až na príhovor riaditeľa Pražského kultúrneho strediska mi vtedy prepožičali najnižšiu triedu, čo znamenalo 140 korún brutto za koncert.
-Pomer či nepomer k dnešným cenám?-
V súvislosti s mojimi prvými zárobkami je dobré podotknúť, že málo komodít si udržalo svoju nominálnu hodnotu v korunách viac než 30 rokov. Jednou z nich sú gitarové struny, ktoré vtedy stáli asi 130 korún. Aj dnes stoja približne toľko, akurát dnes mám našťastie za koncerty úplne iný honorár (úsmev).
-Prvé vystúpenie v televízii však nebolo so Žentourom.-
V televízii to bolo vo formácii so speváčkou Janou Koubkovou. Dala inzerát, že zháňa členov na vokálny septet. Bol to iba spev a tamburína, čo bolo v rámci rytmiky všetko. Hneď po troch skúškach sme účinkovali v Štúdiu M v Českej televízii. Mal som vtedy pocit, že to ide tak rýchlo, tri skúšky - a si v televízii. Ale tak jednoduché to nebolo.
-Kedy ste sa počuli v rádiu?-
Pamätám si to celkom presne, bol to Čs. rozhlas, program Větrník - so Žentourom.
-Držať v ruke svoju prvú vinylovú platňu, aký to bol pocit?-
Jé, podobne ako s plagátom koncertu. Stojíte pri ňom a pozeráte sa, či si to ľudia všímajú. Mať v ruke prvé elpéčko bol zásadný krok. Vyšlo v Supraphone, volalo sa Žentour 001.
-Janek Ledecký a piesňová tvorba – pozrime sa na ňu cez niektoré vaše pesničky. Tri sú z éry Žentouru, tá prvá Utajený světadíl.-
Utajený světadíl bola presne tá pesnička, ktorá nás katapultovala z klubov na štadióny, ak to mám takto prirovnať. Vtedy bežal v televízii výborný hudobný program Triangel, ktorý mapoval našu domácu scénu. Nám sa s touto pesničkou podarilo vyhrať trikrát po sebe, a to sme do prvého kola šli proti Elánu a pesničke Ver mi, Daliborovi Jandovi a skupine Turbo. Hovorili sme si, že cez týchto nemôžeme prejsť, ale nejako sa to stalo.
-Všechno bude fajn.-
V lete 1989 sme dostali bronzovú Bratislavskú lýru za pesničku Promilujem celou noc a po nej vyšiel singel Všechno bude fajn. To boli úspešné piesne aj úspešné obdobie.
-Do tretice hit Proklínám.-
Proklínám je pesnička z poslednej platne Žentour 005, ktorá vyšla v roku 1991. Tú sme paradoxne už nemali čas zaradiť do koncertného repertoáru a pritom práve ona sa stala absolútnym hitom. Keď sa dnes pozriete na youtube, tak si ľudia na ňu vyrábajú vlastné videoklipy, ktorých je tam asi dvadsať. Ten prvý má cez dva milióny kliknutí, ďalšie cez milión. Stane sa niekedy báječný zázrak, že pesnička sa stane celonárodným majetkom.
-Ak to nie je tajomstvom, prečo sa rozišiel Žentour?-
To je jednoduché. Mal som napísaných veľa pesničiek, prišiel som s tým v roku 1992, aby sme urobili ďalšiu platňu a Honza Černý mal pocit, že by sme si mali dať aspoň rok odstup. Videl som, že Pavol Habera si odskočil od Teamu a vydal sólovku, tak som si povedal, že urobím sólovku a potom sa vrátim.
-Aj ste tak spravili.-
Áno, urobil som ju, bola to platňa Na ptáky jsme krátký, bol to veľmi úspešný album. Keď som bol v štúdiu a nahrával túto platňu, tak mi došlo, že to je presne ono, čo chcem robiť. Písal som si všetky texty aj hudbu, vedel som, že na každý projekt si vyberiem iných muzikantov. Tak som sa nevrátil do Žentouru.
-Na sólovej dráhe vám pribudli ďalšie hity. Opäť si môžeme povedať niečo o troch z nich. Ten prvý je Na ptáky jsme krátký.-
Na ptáky jsme krátký – pri tom som si aj zalietal. V rámci krstu singlu som bol prvý, kto skočil bungee jumping, čím som prvýkrát aj naposledy prenikol do prehľadu správ. Keď sme k tomu nakrúcali videoklip, tak som sa utrhol z padáku a zlomil som si na päťkrát zápästie. Trvalo mi trištvrte roka, kým som mohol opäť začať hrať na gitare. Proste – Na ptáky jsme krátký – o tom nepremýšľajte, tak to je!
-Laj Laj.-
Je to pesnička z platne Mít kliku z roku 1997. Mám ju rád, bola to taká pohodovka. Po nej prišla vianočná platňa.
-Aj pri nej sa zastavíme – Sliby se maj plnit o Vánocích.-
Nikdy som nemal ambíciu písať vianočné pesničky. Dlho ma prehovárali a stále som odolával. Nakoniec ma dokopali k tomu, že som zložil a nahral Sliby se maj plnit o Vánocích. Stal sa z toho megahit, a tak prišli za mnou, aby som dopísal ďalšie a urobil celý vianočný album. Hovoril som, že to nejde, urobiť ešte deväť pôvodných vianočných songov. Ale sadol som si a zistil, že mám aj akýsi symbolický šuplík s nápisom Vianoce plný emócií z detstva, že sa mi nakoniec písalo skoro samo a celkom ľahko.
-Tento hit doslova zľudovel. A pritom je to čosi úplne iné ako White Christmas a podobne.-
Áno, u nás v Čechách je táto platňa bežnou výbavou domácností, podobne ako stromček a podobne. Od tej doby, čo platňa vyšla (1996), tak hrám každý rok Vianočné turné so sláčikovým kvartetom, bude to aj teraz.
-Ďalšie otázky by sme možno zahrnuli do kapitolky Janek Ledecký a muzikál. Tým prvým bol Hamlet v roku 1999. Videli sme ho aj v Bratislave. Kedy ste sa rozhodli napísať muzikál?-
Martin Kumžák, ktorý produkoval práve vianočnú platňu aj album Mít kliku, prišiel za mnou a povedal – máš za sebou šesť albumov, každý rok jeden, na všetky si si napísal muziku aj texty, tak by si mohol skúsiť aj niečo iné. Vybral Hamleta a povedal – toto by si mal prerozprávať cez pesničky. Tak som to skúsil. Vôbec som pri tom nevedel, že mi to zásadným spôsobom prehodí životnú výhybku.
-Čo je vám teda bližšie – muzikál alebo pesničková tvorba?-
Je práve super, keď sa to strieda. Musím povedať na rovinu, že zo všetkých disciplín, ktorým sa venujem, tak najslobodnejšia - a tá, čo ma úplne najviac baví - je koncert.
-S Hamletom ste sa dostali aj do Kórei a Japonska. Hamlet uvádzali od októbra 2007 v juhokórejskom Soule, od februára 2012 v Tokiu. Ako sa vám páčilo v juhovýchodnej Ázii?-
Ja som tam strávil dokopy asi dva mesiace, pretože tam chodím stále ako supervízor. V Soule už mali štyri rôzne naštudovania, odohrali 480 repríz. Spieva sa to v kórejčine, ktorá - musím povedať - je báječne spevný jazyk. Soul je najväčší muzikálový trh v rámci svetového meradla. Keď tam bola v roku 2007 premiéra prvého uvedenia Hamleta, v ten večer sa hralo v Soule ďalších 66 muzikálov. A na poslednú verziu Hamleta prišlo na kasting viac ako tisíc záujemcov. Sú tam skvelé muzikálové školy, ľudia sú skvele vedení. Poviem na rovinu, prial by som si mať u nás tú úroveň interpretov ako tam.
-Ako vám išlo jedenie s paličkami?-
Ja som to už trocha vedel, ryžu či rezance, to sa naučíte rýchlo. Ale môžem vám povedať, ísť do reštaurácie a dostať polievku z morských plodov, ktorá je ešte navyše zahustená červeným paradajkovým vývarom, sú v nej tie dlhé rezance – a vy máte oblečenú bielu košeľu, v ktorej idete večer do divadla - to je výzva a previerka zároveň.
-Aké to bolo v Tokiu?-
V Tokiu to bolo iné. Kórejci prevzali v rámci muzikálu režijnú koncepciu, mali rovnakú scénu, tak vizuálny princíp bol rovnaký. V Tokiu režíroval Tamyo Kuryama, ktorý bol 15 rokov umeleckým riaditeľom Japonského národného divadla a ten ma požiadal, že by to chcel urobiť so svojím tímom ako verziu blízku japonskému naturelu. Našiel som si na internete tých ľudí a keď som videl, čo sú to za machri a čo majú za sebou, tak som mu odpísal, že áno, že sa budem tešiť, a že ma zaujíma, ako to bude vyzerať. Bolo to úplne fantastické, bolo to iné, ostala tam moja hudba, aranžmány a text - pokiaľ som to vedel posúdiť - preložili celkom verne. Úžasné predstavenie, malo jasnú pevnú linku, ktorú poznáme z japonského výtvarného umenia.
-V roku 2002 mal premiéru druhý úspešný muzikál Galileo.-
To som mal už nejaké skúsenosti. Viac-menej musím povedať, že keď mám napísať pesničky na album a napísať muzikál, ktorý má minimálne dvojnásobnú stopáž, tak paradoxne, keď trafíte na dobrú tému, jednoduchšie sa píše muzikál, texty aj hudba. A ja som mal zatiaľ šťastie, že som trafil vždy na dobrú tému. Galileo sa hádam písal sám. Veľmi rád na to spomínam, pracujem na tom, aby sa Galileo ešte vrátil do Prahy a aspoň na pár predstavení aj na Slovensko. A pracujem aj na tom, aby sa objavil aj v iných krajinách.
Váš tretí muzikál Vánoční zázrak mal premiéru v roku 2011.-
To je rodinný muzikál, je to typ takzvaného hitmuzikálu, s čím začal muzikál Mamma Mia skupiny ABBA. Do tohto muzikálu som dopísal dve pesničky, celý je postavený na piesňach z vianočného albumu. Je o malom chlapcovi, ktorý žije sám s otcom a má veľký problém v tom, nie si je istý, či je to Ježiško alebo Santa Claus, alebo kto to je. Navyše, jeho otec má k Vianociam negatívny vzťah, čo je vysvetlené prečo. Malý Tomáš má narodeniny práve 24. decembra, takže to oslavujú ako narodeniny. Ale to iba na začiatku, na konci to dopadne úplne inak.
-Vieme, že ste sa pustili aj do štvrtého muzikálu Iago.-
Je to prepis Shakespearovho Othella, ku ktorému ma ukecal Robert Johnson, slávny americký režisér, ktorý je podpísaný pod svetovou verziou Hamleta, ktorá sa hrala v Kórei a vráti sa na pár predstavení do Prahy. On mal pocit, že mi to s tým Shakespearom báječne funguje. Priniesol mi rovno Othella. Ale pri Othellovi si ja vždy predstavím Placida Dominga alebo činoherca, ktorý sa v šatni pred predstavením natiera krémom na topánky a mám z toho trocha divný pocit. Tak mi povedal, aby sme to spolu vymysleli. Stalo sa. Posunuli sme ten príbeh do súčasnosti, doby, keď má Amerika prezidenta tmavej pleti. Takže tým, že veliteľom nejakých jednotiek bude černoch, tým by sme už dnes nikoho nešokovali. V tom našom rozprávaní je Othello americký dôstojník vo výslužbe, vyznamenaný vo vojne, ktorý si pri vojenskom dôchodku privyrába tak, že šéfuje zvláštnej jednotke na strednom východe.
-Javiskovú premiéru však ešte Iago nemal.-
Premiéra mala byť vo februári, ale producentovi vypadol generálny partner. Chvíľu ma presviedčali, že uberieme v kostýmoch a scéne, ale to som nechcel. Dosť sledujem tie veci v zahraničí, platiaceho diváka nesmie zaujímať, či nám vypadol sponzor. Pokiaľ viem, ako to urobiť a viem to urobiť, tak budem vždy trvať na tom, že chcem odovzdať to najlepšie, čo vieme. Takže sme premiéru posunuli. Našli sme aj peniaze a investora, ktorý má však jednu podmienku - že to bude česko-slovenský projekt. Veľmi ma tým potešil.
-Vaši fanúšikovia sa dočkali, v novembri ste vydali nový album Všichni dobří andělé. To čakanie trvalo deväť rokov, veď album Ikaros vyšiel v roku 2005.-
Už ste to povedali, volá sa Všichni dobří andělé a jeho výnimočnosť je v tom, že na ňom nespievam ani jednu pesničku sám. Na každej mám jedného alebo aj viac hostí. Ten album mapuje posledných dvadsať rokov mojich hudobných stretnutí s ľuďmi, ktorých mám rád. Tá najstaršia pesnička je s Ivanom Hlasom a Janom Kalouskom, volá sa Za všechny z nás. Najnovšia je od Mareka Ztraceného, tú sme začali nahrávať tri dni potom, čo už bola platňa oficiálne vo výrobe. Takže to bol adrenalín, ktorý je vždy potrebný. Ale je tam.
-Koho všetkého ste pozývali?-
Čo sa týka slovenskej scény, mám tam dvoch veľmi vzácnych hostí, s Petrom Nagyom spievame cover verziu Van Morrisonovej Sometimes We Cry, s textom Někdy je smích někdy je pláč, pritom text sme písali priamo v štúdiu pred nahrávaním. Potom je tam unikátna verzia piesne Aj tak sme stále frajeri, ktorú spievame s Petrom a Jožom Rážom.
-Pilotným singlom nového albumu je rovnomenná pieseň Všichni dobří andělé. Tú ste nahrali v duete s Ivanou Chýlkovou.-
Singel s Ivanou Chýlkovou je jedna z tých nových pesničiek na albume. Pri rozhovoroch k tejto platni som zaregistroval, koľko novinárov je prekvapených, že Ivana spieva. My sme v 1985 so skupinou Žentour účinkovali v absolventskom predstavení DAMU, a to bol ročník, kde bola práve Ivana Chýlková, Karel Roden, Eva Holubová, Vilma Cibulková, Veronika Žilková, veľmi silný ročník. Bol to rockový muzikál, ešte sme boli aj do deja zasadení. Už vtedy sa Ivana ukázala ako mimoriadna herecká osobnosť, ktorá aj výborne spievala. Mal som ju potom v muzikáli Galileo, to sme si báječne užili. Keď som premýšľal o tom, kto by mal so mnou zaspievať text Všichni dobří andělé, tak Ivana bola na prvom mieste. Chcel som, aby ten text interpretoval niekto, čo už má niečo za sebou, čo Ivana bezpochyby má, navyše, sme veľmi dobrí kamaráti. Mám radosť z toho, ako to vyšlo.
-Keď už spomínate Petra Nagya, Peter si vás pozval na slovenské koncerty k 30. výročiu účinkovania kapely Indigo. Ako vychádzate s Petrom?-
Skvele. Keď sme začínali so Žentourom, Peter už bol vtedy vyprofilovaná osobnosť a veľká hviezda. Časom sa nám podarilo k nemu priblížiť a mne potom sólovo. Obaja sme pesničkári, Peter ma pozval na svoje výročné koncerty, čo ma veľmi potešilo.
-Ale hudbou predsa nežijete 24 hodín denne. Čo robíte, ak máte voľný čas?-
Pred Vianocami veľmi voľno mať nebudem. Ale urobil som si ho teraz. Pred troma týždňami som sa vrátil zo Spojených štátov. V prvom rade som bol pomôcť a podporiť svoju dcéru Ester, ktorá vo vlaňajšej sezóne skončila druhá v seriáli svetového pohára v paralelnom snowboarde, je druhá v ženskej alpskej lyžiarskej reprezentácii. Ak to tohto roku vyjde, a potvrdí to aj výsledkami na európskom pohári, išla by svetové súťaže nielen na snowboarde, ale aj na lyžiach, čo by bolo prvýkrát v histórii zimných športov. V Colorade bol veľký tréningový kemp, tak som to celému tímu pomáhal rozbehnúť. V New Jersey, kde Robert Johnson býva, sme pracovali ešte na niektorých úpravách muzikálu Iago.
-A čo vaše športové aktivity? Hráte vraj tenis.-
Tenis hrám rád, ale zle. Dávam prednosť squashu, na Starom meste, kde bývam, aj v Špindlerovom Mlyne, kde chodíme, máme kurty pár minút od nás. Squash má výhodu oproti tenisu, že sa dá hrať aj v zime a pre loptičky nemusíte chodiť veľmi ďaleko (úsmev). Za jednu hodinu sa tam dá riadne vybehať.
-O dcére Ester ste už hovorili, syn Jonáš však ide vo vašich muzikantských šľapajach.-
Jonášovi pred dvoma rokmi vyšlo prvé cédečko Blues Jeans s kapelou Ray Band. Všetky pesničky – hudbu aj texty – napísal Jonáš. Je to anglicky, hrá výborne na gitaru, je to báječný chalan. V súčasnosti sa však viac venuje výtvarnému umeniu, pretože je vyštudovaný výtvarník. V septembri bola otvorená v Starom meste jeho prvá súborná výstava. Nemal som predstavu, aký má široký záber, a ako budem na neho pyšný.
-Hudbe ste zasvätili život, čo vám teda hudba dala a naopak, čo vzala?-
Mám to šťastie, že hudba ma veľmi baví. K tomu mám obrovské šťastie, že výsledky mojej práce zaujímajú a bavia dostatočný počet ľudí na to, aby som ju nemal iba ako koníčka, ale sa ňou aj uživil. Takže hudba mi dala celý život. Zatiaľ mi nič nevzala. Ani tomu nič nenasvedčuje. Dúfam, že to ani nepríde.
-Máte nejaké porekadlo alebo životnú múdrosť, ktorou sa občas riadite?-
Je jeden krásny verš od Ivana Verniša – „Každá cesta vede k ráji, sledujeme li ji dostatečně dlouho“. To je ono. Potom samozrejme Nietzscheho - Čo ma nezabije, to ma posilní. Ale to už dnes hovorí každý.
-Aké je vaše želanie do ďalších dní?-
Vyhnúť sa všetkým virózam, pretože ma čakajú ešte skoro dve desiatky koncertov, čo je pekná porcia. Na to je dobré byť pri sile.
-Pred pozdravom a poďakovaním za rozhovor vám chceme dať ešte jednu malú úlohu – Čo by ste napísali o Janekovi Ledeckom v krátkom texte do encyklopédie populárnej hudby?-
Textár, skladateľ, spevák, gitarista, líder skupiny Žentour, od roku 1992 na sólovej dráhe. Od 1998 aj autor muzikálov Hamlet, Galileo. S muzikálom Hamlet – čo si veľmi vážim – sa mu podarilo preraziť do sveta a dnes už Hamlet Rock Opera, ako sa oficiálne nazýva, videlo cez milión divákov.
Rozhovor so spevákom, skladateľom a hudobníkom Janekom Ledeckým je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.