Bratislava 16. júna (TASR) - Patrik Vrbovský, alias Rytmus (35) je enfant terrible slovenského i českého šoubiznisu.

V minulých mesiacoch sa verejnosti predstavil ako jeden zo štvorice koučov v speváckej súťaži Hlas Česko Slovenska. Hovorí sa o ňom všeličo a jeho povesť sprevádzajú rôzne chýry. Že je náladový, odmieta komunikáciu s novinármi a médiami, arogantný, málo zhovorčivý, ale v tom, čo robí v šoubiznise, aj výnimočný až geniálny.

Ako inak si potom vysvetliť megaúspechy pred vypredanými sálami a klubmi. Pozornosť strhol na seba aj svojím vzťahom so speváčkou Darou Rolins. O hudbe, jeho pohľade na svet, vrátane medziľudských vzťahov, a jeho láske sme sa s Patrikom Vrbovským porozprávali pred koncertom v Poprade.

Veľmi často ste v hodnotení súťažiacich spomínali srdce a emócie. Je problémové pre interpreta s drsným profilom udržať si v podobných masových súťažiach svoju tvár?
Mediálne boomy mám už dávno za sebou, nech už to bola Superstar, Hlas a mnohé akcie predtým. Veď ja stále dávam von nejaké nové klipy a videá o sebe samotnom. Prehnaná pozornosť ma skutočne nerozhodí. Beriem to iba ako šou. A to je celé. V šoubiznise sa snažím predviesť to najlepšie, čo vo mne je a byť tak úspešným. Nech sa to niekomu páči alebo nie, ale svoju popularitu som založil výhradne na tom, aký som. Ľudia sledujú moju cestu, ako sa mením, ako dozrievam, skrátka všetko, čo sa okolo mňa deje.

Speváčka Tina (Rytmus stál za jej úspechom - pozn. TASR) o vás nedávno vyhlásila, že ste schopný predať úplne všetko. Ako tomu máme rozumieť?
No, neviem, či úplne všetko... Rozumiem tomu asi tak, že keď sa niečoho chytím, verím tomu, idem do projektu naplno a dosahujem v ňom i dobré výsledky. Že album, ktorý vydám, patrí k najpredávanejším, videá k najsledovanejším, skrátka všetko dohromady. Myslím, že Tina si iba sčítala desať rokov mojej práce a povedala si – ten Rytmus je na scéne desať rokov a, pozri sa, čo už má za sebou. Ale že by som bol schopný predať úplne všetko, tak to iste nie. Predvádzam šou a tá sa predsa robí pre ľudí. Takže iba dopredu študujem a pozorujem poslucháčov, divákov a možno mám čuch na to, čo sa im páči a potom im to naservírujem. Predovšetkým ma však hudba teší.

V súťaži Hlas sa objavil mimoriadny talent, Slovenka Simona Fehérová, ktorá s vami viedla ostrú polemiku. Kritizovala vás, zaznelo tam jej – Rytmus si King! - a mal som pocit, že z vás pri jej hodnotení do určitej miery hovorila urazená samoľúbosť.
Ale to nie je pravda, kritika Fehérovej sa ma nedotkla ani v najhoršom sne. Ani neviem, že existuje. To si iba ľudia vytvorili svoje vlastné "schízy". Vyhodil som ju preto, lebo bola konfliktná a namyslená, bez vnútornej logiky nadávala na súťaž, pritom sa do nej prihlásila. Vybrala si mňa a môj tím, s ktorým vlastne nechcela spolupracovať. Ja som sa k celej situácii postavil jednoducho… Nechceš spolupracovať - dovidenia.

Foto: TASR/Martin Baumann

Vašou obľúbenkyňou bola nakoniec druhá, Anička. Pomôžete jej v kariére skúsenosťami a radami? Budem sa o teba Anička starať, tak nejako ste to povedali, či nie?
Kdeže, každý s musí starať iba sám o seba. Keby som jej dláždil cestičku, tak by jej raz určite niekto vmietol do tváre, že by bez Rytmusa nič nedokázala. A to nechcem. Myslel som to inak. Anička vydala album, takže sa rád pozriem na zmluvu, keď bude chcieť odporučiť šikovného fotografa kvôli obalu, dám jej dobrý kontakt, alebo jej poradím zo scenárom pri videoklipe. Môžem jej poradiť nejaké "zlepšováky", ale to je asi tak všetko. A pokiaľ si budeme i naďalej ľudsky rozumieť, potom nám v ceste nič stáť nebude. Zmyslom súťaže Hlas predsa nebola dobročinnosť. Ako koučovia sme svojim zverencom odporučili pesničky, ktoré by im sedeli a dbali na to, aby okolo nich všetko fungovalo. Ale v budúcnosti si už každý z nich musí vyšliapať svoju cestu sám.

Súťaž bola aj príležitosťou, že ste sa zblížili so speváčkou Darou Rolins. Je to skutočne žena, ktorú ste si v živote vysnívali?
Táto otázka sa mi veľmi nepáči. Som s ňou, tak asi áno (pousmiatie).

Tak inak. Ste už skúsený muž a iste od vzťahu s Darou očakávate vo svojich 35 rokoch asi niečo iné, než od slečny, s ktorou ste chodili ako 20 ročný mladík?
Mám za sebou niekoľko vážnych dlhších vzťahov a keď už som s niekým bol, vždy som to bral tak, že s tým človekom zostanem až do konca života. Neviem síce, čo prinesú ďalšie roky a dni, ale momentálne som so ženou, ktorú milujem, obdivujem, spolu sa dopĺňame, páči sa mi jej pohľad na život, názory a fascinuje ma jej tempo. Nikto v tom vzťahu nie je viac alebo menej. Je absolútne vyrovnaný a ani jeden z nás sa na druhom nepriživuje. Milujem Darininu prítomnosť. Mám taký pocit, že sme sa našli, ale nikto predsa nemôže vedieť, ako sa život zmení? To som hovoril aj o svojej bývalej priateľke (jeho manažérka Andrea Práznovská, boli spolu šesť rokov – pozn. TASR), aj o žene, ktorá bola pred ňou... Keď niekoho milujem, tak naplno, celým srdcom.

S Andreou vás spájal dom v Piešťanoch, ktorý predávate, a teraz ste sa už usadili v novom dome – v Prahe s Darou. Zoznámili ste sa aj s jej dcérou Laurou, to je predsa už dosť vážne?
Presne tak, kúpili sme si dom a plánujeme spoločnú budúcnosť.

Foto: TASR/Martin Baumann

Vaša súčasná priateľka sa venuje rozličnému hudobnému žánru. Diskutujete spolu, rozoberáte spolu hudobné témy?
Už štyri roky nerobím iba rap. V mojom portfóliu je pop, r'n'b', elektro. Venujem sa vlastne všetkému. Od tej doby, čo sme sa spolu zblížili, však ani jeden z nás nič nové nevydal, takže nebolo čo vzájomne hodnotiť. Ale o hudbe sa, samozrejme, bavíme a ako som už pred chvíľou povedal, potrebujem počuť čo najviac názorov, aby som vedel, čo sa ľuďom páči.

Vo vašich textoch nechýbajú vulgarizmy. Nie je ich niekedy až priveľa?
Hovorová, normálna reč predsa do rapu patrí. Keby som sa mal vyjadrovať vznešene a administratívne, tak by to predsa nebol rap. A trošku tej "frajeriny" tam tiež byť musí. Viete, ja som iba vyplnil medzeru v textoch, ktoré tu boli odjakživa. Všade bolo počuť, polož dlaň na moju ruku a podobné ... Za ten sprostý výraz sa ospravedlňujem, ale nič trefnejšieho ma nenapadlo. Ja som iba pomenoval veci a dianie okolo, tak, ako to cítia normálni, obyčajní ľudia a keď mali možno mnohí z nich na začiatku nejaké predsudky a odsudzovali ma, že je to iba plytké, časom zmysel toho všetkého pochopili. Spievam normálne o normálnom živote, a preto to má takú silu. Keď spievam o "zlatokopkách" - prišla si z dediny, nič iného nevieš, než vysávať a vyspať sa s kdekým i fyzicky a ľudsky odporným - iba pre peniaze, musím to povedať natvrdo, po lopate. Nemôžem ten svrab popisovať nejako metaforicky.

Práve pieseň Zlatokopky si ako jeden z chorálov vybrali aj českí futbalisti do kabíny na majstrovstvá Európy. Potešilo vás to?
No, jasné, futbalisti majú s dievčatami podobného razenia svoje skúsenosti (smiech). Mám vo svojom repertoári veľa tém. Ani neviem, prečo som začal hovoriť práve o Zlatokopkách, keď je to skladba už tri roky stará. Počúvam ľudí a rapujem o nich, o živote. Keď bedákajú nad falošnosťou, zložím skladbu o klamstvách, ale keď napríklad počujem niekoho rozprávať o vysnenej láske muža k žene, napíšem pieseň o túžbe po harmonickom vzťahu. Celá moja tvorba je o živote. Kontroverzné témy, otrepané témy, alebo keď sa chcem, naopak, z niečoho vyventilovať ja sám. Ale skladám i motivačné, čisto "nakopávacie" skladby. Pokiaľ niekto vidí svoj život iba v problémoch, tak sa mu snažím i poradiť v zmysle – nie, tak to nie je, je to iba tvoj pohľad. Ale v živote je nutné mať sny i nádeje. Bez toho to nijako nejde. Ako sa dá urobiť akýkoľvek film, tak sa dá zložiť akákoľvek skladba.

Každý z nás občas potrebuje nakopnúť. Aj vy. Ako odpočívate, máte aj nejaké iné múzy, než je hudba?
Nemám, hudba je moje všetko. Keď si chcem oddýchnuť, nerobím vôbec nič. Odpočívam a pritom počúvam hudbu. Ale niekedy sú aj výnimky. To znamená, že sa venujem niekoľkým osvedčeným kardiocvikom, chodím do fitka, alebo robím kanoistiku. Učím sa hrať aj na rôzne hudobné nástroje a vnímať tak hudbu v iných rovinách. Ja sa chcem prosto stále zdokonaľovať.

Foto: TASR/Tomáš Halász

Mladí ľudia vás obdivujú, pred každým koncertom ste v ich strede záujmu. Neotravuje vás to niekedy?
Z osemdesiatich percent svojho času chcem mať pokoj. Som tiež iba človek, mávam svoje nálady, bývam i unavený. Ale on je to údel mediálne známeho interpreta. Pretože ľudia majú pocit, že dotyčného vlastnia. Keď za mnou niekto slušne príde a požiada ma o autogram, tak prečo by som mu nevyhovel? Ale keď ich príde naraz niekedy niekoľko desiatok, ba aj viac, a to sa ešte k tomu necítim práve dobre, tak čo mám robiť? Desať rokov sa ľuďom rozdávam, fotím sa s nimi a podpisujem sa. Niekedy sa mi stane, ako práve nedávno, že som telefonoval, oslovil ma podivný "týpek" a začal ma v jednom kuse otravovať. Absolútne nebral do úvahy, že som zamestnaný a nemám práve chuť sa vybavovať. A stále na mňa: Hej, Rytmus, hej... tak som ho poslal do ... Prepáčte, ale iný slovník som vtedy voči nemu zvoliť nemohol. Ono je to totiž niekedy nad hlavu. Často chodím do klubov zadným vchodom, iba aby som nikoho nestretol. Odspievam a radšej ihneď vypadnem. A inokedy zas, ako napríklad dnes v noci v Poprade, som pozitívne naladený, mám so sebou ochranku, v pokoji sa s fanúšikmi vyfotím a porozprávam. Záleží len a len na mojej nálade. Robím si prosto čo chcem a čo v danej chvíli cítim.

Dospievajúca mládež hľadá vzory a vy ním ste. Pre určitú časť určite. Kontrolujete sa aspoň v niečom?
Som síce samorast, ale taktiež "týpek", ktorý na sebe tvrdo maká a chce byť najlepší. V tom by si asi mohli zo mňa brať príklad. Nestaviam sa však do pozície mentora či spasiteľa, že to, čo povie Rytmus je to jediné, správne. Oni to však, bohužiaľ, niekedy až tak nezdravo berú. Predovšetkým sa ich snažím zabaviť a som hrozne rád, že žijú mojou hudbou. To je na jednej strane nesmierne potešujúce, ale na druhej strane je niekedy to kopírovanie mojich názorov naozaj odstrašujúce. Keď sa nad tým občas zamyslím, nemám dobrý pocit. Každý by mal byť predovšetkým sám sebou.

Váš otec žije v Rakúsku a vychovala vás iba mamička. Akú jej radu do života ste si najviac zobrali k srdcu?
Mamka je obyčajná žena, ktorá v živote nikdy nič významného nedosiahla. Vychovala ma, starala sa o mňa a za to jej nikdy neprestanem byť vďačný. Nedávala mi rady, mala plno iných starostí. Napríklad, aby som mal čo jesť. Mám k nej však veľký rešpekt. Ale ja som si vždy všímal úspešných ľudí a hľadal dôvody, prečo sa im tak darí. Bral som si z nich príklad.