Bratislava 15. októbra (TASR) – Počas Nežnej revolúcie bol jedným z vodcov študentského hnutia. Hoci pričuchol aj k politike, ovplyvnil ho najmä prezident Václav Havel svojou filozofiu, že so slobodou prišla aj naša zodpovednosť za dianie vo svete. Preto začal pomáhať na miestach, kde to ľudia najviac potrebovali. Spoločne s ďalšími založil súčasnú českú mimovládnu organizáciu Člověk v tísni a hoci pôvodne sa chcel tejto práci venovať maximálne rok, jej riaditeľom zostal až doteraz. Šimon Pánek v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky hovorí aj o tom, či mu bolo smutno za Československom, prečo Česi a Slováci odmietajú utečencov a kedy sa môže skončiť kríza na východe Ukrajiny.


-Pred 25 rokmi o takomto čase už bolo prakticky rozhodnuté, že spoločný štát Čechov a Slovákov sa rozpadne. Ako ste vnímali tento vývoj?-

Priznám sa, že už na jar v roku 1990 som vo vedení študentského hnutia pociťoval prvé národnostné napätie medzi českými a slovenskými lídrami. Aby sme vtedy zachovali vyváženosť, riešením bolo, že sme začali striedať miesta našich rokovaní. Raz boli v Česku, inokedy na Slovensku. Vtedy som ale nechápal, o čo vlastne ide a kde je problém. No dnes už, samozrejme, viem, prečo spomínané napätie existovalo. Vývoj v roku 1992 som už potom vnímal s pocitom smútku a straty a hovoril som si, že je to nešťastná záležitosť. Na druhej strane som bol ale rád, že sa rozdelenie uskutočnilo veľmi racionálne a pokojne.

-Prekvapilo vás rozdelenie? Nežná revolúcia sa uskutočnila len necelé tri roky predtým a bolo to skôr obdobie veľkej eufórie a spoločenskej jednoty...-

Vtedy som mal pocit, že väčšina obyvateľov Slovenska sa chce odtrhnúť od spoločného štátu. Aj som si hovoril: Dobre, nech idú, veď je to lepšie, ako by mali nasilu zostávať v Československu. Smerujeme do Európy a dôležité je, aby vzťahy ostali dobré. Až neskôr som zistil, že to vôbec nebolo také jednoduché. Dokonca, keby sa niekto vtedy opýtal Slovákov, akú budúcnosť si predstavujú, možno by väčšina z nich chcela zachovať spoločný štát.

-Napokon, pred parlamentnými voľbami v roku 1992 ho neskorší hlavní aktéri Václav Klaus a Vladimír Mečiar vôbec nemali v pláne...-

Áno. Hovoril som si, že je to smutné, no lepšie ako za každú cenu zotrvať v spoločnom štáte, je udržať dobré vzájomné vzťahy. Vtedy som už vedel, čo sa deje na Balkáne a videl som, čo môže spôsobiť násilná snaha udržať pohromade štát, pozostávajúci z piatich republík a aké škody môže napáchať propaganda. Preto som bol veľmi rád, že rozchod bol pokojný a nenásilný. S priateľmi sme o tom debatovali a hovoril som im, čo by sa stalo, keby sa u nás rozbehla propagandistická mašinéria. Keby sa v médiách objavovali správy, že desať Čechov znásilnilo Slovenku a naopak, že Slováci prešli cez hranice a vypálili českú obec. Ak by toto novinári a politici živili, tak by sme možno skončili ako na Balkáne.

-A váš pohľad po štvrťstoročí? Ako to hodnotíte?-

Nuž, možno sme až tak o veľa neprišli. Prišli sme však o časť vlastnej identity, minimálne v Česku to je cítiť. Predsa len teraz sme dva malé štáty. Ak by sme zostali spolu, boli by sme väčšia krajina. Česko sa však momentálne nachádza v bode, keď si nevie odpovedať na otázku, prečo vlastne existuje. Nevieme, aká je naša česká vízia do budúcnosti, ktorú kedysi predostrel Havel a ktorú postupne politici demontovali. Možno keby sme zostali spolu, bolo by to dynamickejšie a zaujímavejšie. Na druhej strane vidím, koľko Slovákov študuje v Prahe, hranice neexistujú a vzťahy sú srdečné. Preto si vravím, že je to vlastne dobre.

-Rozchod teda vzájomným vzťahom pomohol?-

Myslím si, že áno. No istá pachuť, že to bolo možno celé zbytočné, ostala.

-Pred 25 rokmi ste založili aj Nadaci Lidových novin, z ktorej sa v roku 1999 stala súčasná nezisková organizácia Člověk v tísni. Čo bolo prvotným impulzom?-

Prvotným impulzom bola vtedajšia situácia v Náhornom Karabachu a neskôr v Chorvátsku a v Bosne. Vtedy sme nemali ani najmenšiu predstavu, čo sú to mimovládne organizácie. Nevedeli sme, že prvé z nich založili medzi svetovými vojnami vo Veľkej Británii v súvislosti s chudobou a neskôr aj v USA pri nástupe fašizmu a pre pomoc európskym utečencom. Mnohé vznikli aj po druhej svetovej vojne. Posledná vlna, skôr ľavicových mimovládnych organizácií, prišla po roku 1968 pre kritiku kapitalizmu. Toto všetko sme v roku 1992 ani netušili. Pôsobili sme skôr ako skupina dobrovoľníkov a ja som predpokladal, že to budem robiť tak maximálne rok. Ostal som pri tom aj preto, že sa stále objavovali nové a nové ohniská napätia, ako bolo Kosovo či prvá čečenská vojna, a tak som aj s mojimi kolegami pokračoval ďalej.

-Potom ste si ale pridali ďalšiu agendu a začali ste sa angažovať i v oblasti ľudských práv a nielen v zahraničí, ale aj doma.-

Áno, stále sme pomáhali len obetiam vojen alebo prírodných katastrof, až kým nás v roku 1997 neoslovil bieloruský študent, ktorého vyhodili z univerzity. Apeloval na nás, aby sme im ako progresívna organizácia pomohli, aby prišla demokratizácia spoločenských pomerov aj do Bieloruska. Vtedy sme si uvedomili, že problémom vo svete nie je len materiálna núdza, ale aj núdza slobodného myslenia a demokracie.

Presne v tom istom roku nás vyhľadal aj potomok kubánskych emigrantov. Vyzval nás, aby sme pomohli aj im, lebo máme skúsenosti s totalitnými režimami. Väčšinou k nim jazdili americké neziskové organizácie, no tie boli kubánskym úradom podozrivé. Preto si myslel, že Česi a Slováci by nemuseli byť pod takým drobnohľadom a mohli by účinne pomáhať rodinám disidentov.

Následne prišla mohutná povodňová vlna do Česka. Nikdy predtým nám nenapadlo, že budeme pracovať aj v domácich podmienkach. Na povodne v roku 1997 nebolo Česko vôbec pripravené, neexistoval integrovaný záchranný systém a nikto to nevedel zorganizovať. V priebehu troch dní zahynulo na severe Moravy 50 ľudí, čo je naozaj veľa. Začali sa nám ozývať ľudia s tým, že kam môžu poslať peniaze. Tak sme si povedali, že keď pomáhame Turecku, postihnutému zemetrasením, alebo v Čečensku obetiam vojny, musíme pomôcť aj doma. S celou organizáciou sme postupne rástli bez nejakého plánu alebo premyslenej stratégie.

-Čiže ste boli skôr vo vleku udalostí...-

Dá sa to tak povedať. Vždy za nami niekto prišiel a dostali sme impulz. Dobrým príkladom je aj naša práca v sociálne vylúčených lokalitách v Česku, kde máme celkovo deväť pobočiek. V našich programoch je zamestnaných 300 ľudí a dnes sme najväčším poskytovateľom tohto druhu práce so sociálne vylúčenými skupinami v krajine. Dokonca väčším ako samotný štát. Impulzom bol pre nás múr, ktorý začalo stavať mesto Ústí nad Labem medzi väčšinovým obyvateľstvom a Rómami. Vtedy sme poslali do mesta dvoch ľudí. Dnes pre nás pracujú tri stovky a podieľame sa aj na vytváraní sociálnych politík štátu a iniciatív na pomoc vylúčeným skupinám obyvateľstva.

-Česi sú známi tým, že radi pomáhajú. Potvrdzuje sa vám to?-

Áno a spája sa to s tým, že radi jazdia po svete. Pred dvomi rokmi bolo zemetrasenie v Nepále a my sme vo verejnej zbierke vybrali 40 miliónov českých korún, čo je dosť veľa. Myslím si, že je to aj zásluha prezidenta Havla, ktorý hovoril, že so slobodou prichádza aj zodpovednosť. A tú máme aj za to, čo sa deje v oblastiach, ktoré presahujú náš životný priestor.

-Ktorú misiu z minulosti považujete za najťažšiu?-

Asi Afganistan, kde pôsobíme už 16 rokov. Je to naša najstaršia misia a neustále sa mení, čo je pre našich ľudí náročné. Ak tam ešte pred desiatimi rokmi mohli chodiť na túry po horách, dnes to už nie je možné. Žijú v podstate v uzavretom priestore jedného komplexu domov, kde majú ubytovanie a kancelárie. V Kábule ani nemôžu nikam chodiť, čo je psychicky veľmi ťažké. Napriek tomu však tvrdím, že situácia v krajine sa zmenila k lepšiemu. Pribudla nová infraštruktúra, nové školy.

-A to je priamy dôsledok rozvojovej pomoci, ktorá prúdi do krajiny?-

Väčšina z toho je financovaná z peňazí, ktoré prišli do krajiny ako pomoc.

-Je to udržateľné?-

Veľká časť áno. Infraštruktúru však nerealizujú neziskové organizácie. Tú financujú priamo vlády, ktoré si najímajú dodávateľov. Nové cesty na severe Afganistanu zafinancovala nemecká vláda, no postavili ich čínske a turecké firmy. Poslednou ťažkou misiou pre nás bola východná Ukrajina.

-Odtiaľ vás napokon aj vyhostili...-

Z Donecka, ale nechali nás v Luhansku, kde celý čas pracujeme v oblastiach pod kontrolou ukrajinskej vlády.

-Prečo?-

Neviem, no prekvapilo ma, že nás nechali v Donecku tak dlho pracovať. Až tri roky. Spomínam si, ako sme si v auguste 2014 hovorili, že sa blíži zima a na východe Ukrajiny nikto nepomáha. Nefungovali tam dodávky energií a mnoho domov bolo zničených. Vyšlo nám z toho, že tam musíme ísť. No a neskôr nás vyhostili, ale to zrejme súviselo aj s tým, že som všade otvorene hovoril svoj názor na situáciu na Ukrajine. Stále si myslím, že hlavná zodpovednosť za konflikt padá na hlavu ruského prezidenta Vladimira Putina. Skôr ma prekvapilo, že nás tam nechali až tri roky.

-Ako vidíte situáciu na východe Ukrajiny teraz? Je nádej, že sa všetko vráti do normálnych koľají?-

Pravdupovediac, to nepredpokladám. Zrejme sa to skončí klasickým zamrznutým konfliktom. Občas som počul na Ukrajine aj krajné riešenia v zmysle: Zbavme sa toho a spravme hranicu, za ktorou bude Doneck a Luhansk, lebo nás to stojí veľa peňazí a ľudských životov. Nahlas sa o tom politici boja hovoriť, pretože to spoločnosť vníma ako dôležitý symbol. Rovnako nepovažujem za možné, že by sa východnej Ukrajiny Putin vzdal. Preto z toho bude zamrznutý konflikt, ktorý sa možno začne riešiť, keď v Rusku Putin a jeho partia skončia.

-Ktorá bola, naopak, vaša najúspešnejšia misia?-

Povedal by som, že niektorá z našich rozvojových misií. Napríklad už desať rokov pracujeme v Gruzínsku. O tom sa málo vie, no podarilo sa nám trochu prispieť k celkovo veľkému pokroku krajiny. Pre Gruzínsko je stred Európy veľkým príkladom a raz by chceli byť ako my. Určite sme im bližší ako napríklad mimovládne organizácie zo západnej Európy. S nami vidia veľa podobností.

Ak je však meradlom úspech, že napriek ťažkej situácii vieme pomôcť veľkému množstvu ľudí, potom musím spomenúť aj Sýriu. Pracujeme tam od roku 2012 a pôsobíme v okolí Aleppa, v Idlíbe, na kurdských územiach a sme aj v Iraku spoločne s našou sesterskou organizáciou Človek v ohrození. V Sýrii pomáhame mesačne 150- až 200.000 ľuďom a dokážeme im zabezpečiť základné životné potreby.

-Paradoxné je, že na jednej strane Česi radi pomáhajú a cestujú, no na strane druhej odmietajú príchod migrantov do krajiny...-

Nemyslím si, že je to až taký veľký paradox. Pri utečencoch zvíťazil strach živený politikmi. U vás takisto, no v Česku ešte viac. Nečudo, keď nimi napríklad náš prezident Zeman straší už celé tri roky a posilňuje v ľuďoch pocit, že utečenci sú zlo a nebezpečenstvo. Strach je silná emócia. Keď sa raz objaví, ťažko sa potom odstraňuje. Veľa ľudí sa bojí utečencov. Možno nie konkrétnej rodiny, ktorú keby stretli a vypočuli si, že prečo utiekla, tak by im bez váhania pomohli. Boja sa skôr utečencov, ktorých si predstavujú ako masu ľudí.

Strach z utečencov je nielen u nás, ale napríklad aj vo východnej časti Nemecka a myslím si, že súvisí s ešte stále nízkym sebavedomím spoločnosti. Nemáme s nimi skúsenosti, tak sa bojíme, že nám vezmú prácu a skomplikujú život. Západoeurópske krajiny sú vystavené prílevu rôznych vĺn utečencov už od druhej svetovej vojny a spoločnosť si na to zvykla. Väčšina ľudí u nás neprišla zrejme vôbec do kontaktu s ľuďmi z exotických krajín, z Afriky, z Arabského polostrova či z Ázie. No a strach z neznámeho sa omnoho ľahšie živí.

-Poznáme však aj v západnej Európe negatívne príklady z príchodu migrantov...-

Určite áno, nad tým netreba privierať oči. Existujú však nejaké pravidlá solidarity. Mnoho ľudí uteká pred vojnou, alebo sú obeťami medzinárodných zločineckých prevádzačských sietí, voči ktorým je potrebné zasahovať a bojovať. Nerobím si ilúzie a je jasné, že medzi miliónom ľudí sú aj šialenci, zločinci alebo jednotlivci, ktorí sa nechajú najať zločineckou skupinou.

-Zvláda EÚ prílev utečencov po roku 2015?-

Chvíľu trvalo, kým EÚ zareagovala na túto situáciu, no myslím si, že ju potom zvládla skvele. Podarilo sa jej zastaviť mohutný prílev utečencov, hoci niekedy aj za cenu porušovania ľudských práv, čo nie je vôbec pekné, ale na druhej strane EÚ musí byť schopná aspoň čiastočne riadiť prílev ľudí, ktorých môže prijať. Nie je to však problém imaginárnej EÚ, je to problém nás všetkých. Je to problém slovenský, český i nemecký. Náš postoj voči západoeurópskym členom EÚ bol taký, že - vy to za nás vyriešte. Tento alibizmus sa musí zmeniť, pretože my všetci sme EÚ, a to nielen, keď sa darí, ale aj keď sú problémy.

-Hovorili sme na úvod o výročí rozpadu Československa. Existujú však spoločné aktivity, kde sa opäť darí zjednocovať národné tímy Čechov s Slovákov. U vás je to spolupráca so slovenskou mimovládnou organizáciou Človek v ohrození. Je prínosné obnovovať takto vzájomnú spoluprácu?-

Desať rokov sme mali na Slovensku svoju pobočku, kde sme sa venovali sociálne vylúčeným. Zároveň tam od roku 1999 pôsobila organizácia Človek v ohrození, ktorá mala s Člověkom v tísni spoločnú agendu i podobný názov. Preto som rád, že vlani došlo k dohode o spoločnom pôsobení oboch organizácií a Človek v ohrození zároveň plne prebral naše projekty vo vylúčených rómskych lokalitách.

S Človekom v ohrození máme dnes spoločné projekty najmä v zahraničí, kde si dokážeme vzájomne pomáhať i zdieľať administratívne náklady, ako autá, kancelárie či podporný personál. Spolupracovali sme napríklad v Grécku, momentálne spoločne pôsobíme v Iraku a pripravujeme spolu projekty aj v Etiópii či Keni. Vidíme v tom mnoho synergií a možností vzájomného obohatenia sa.

Vybudovať medzinárodnú sieť pobočiek je tiež súčasť našej stratégie. Ďalšiu chceme na prelome rokov otvoriť v Poľsku a tým budeme mať takmer pokryté územie V4.