New York 15. marca (TASR) - Hoci Nathaniel Hawthorne žil v 19. storočí (1804-1864) a radí sa teda do obdobia literárneho romantizmu, je to jeho riadne temná forma. A vo svojej najslávnejšej knihe demaskuje najsilnejšiu temnotu novoanglického puritánstva 17. storočia. Pred 175 rokmi (16. marca 1850) vyšlo Šarlátové písmeno, román, ktorý inšpiroval kinematografickú sféru od nemého filmu, cez Wendersa až po tv-minisériu.

Je zrejmé, že témou si americký spisovateľ získal väčšiu priazeň už po smrti, ale už za jeho života román mimoriadne ocenili ešte slávnejší súčasníci, najmä Hermann Melville nešetril superlatívmi. Šarlátové písmeno vyšlo zhruba poldruha roka pred Moby-Dickom a Melville deklaroval, že sa ním pri písaní slávnej Bielej veľryby v mnohom inšpiroval.

Dej príbehu "The Scarlet Letter" sa odohráva na puritánskom vidieku. Hester Prynneová tam prišla vydatá za staršieho muža, ktorý ju mal neskôr nasledovať, ale falošná správa ju presvedčila, že ovdovela. Neskôr porodila nemanželské dieťa a jej manžel, ktorý na "inkriminované" miesta prichádza, sa pod skrytou identitou snaží vypátrať milenca. Jeho manželka musí podľa zákonov komunity nosiť na šatách šarlátové písmeno A ako trest za cudzoložstvo. Otec jej dieťaťa je miestny kazateľ. Hrdá a na tú epochu nezávislá mladá žena však vinu necíti, svoj "bočný" vzťah považuje za posvätený hlbokou láskou. Postupne si dôstojným správaním a samostatnosťou získa úctu mnohých ľudí.

Lenže nie manželovej, ten medzitým psychicky terorizuje kazateľa a zhoršuje mu zdravotný stav. Otec nemanželského dieťaťa prizná svoje "cudzoložstvo" a zomrie v náručí milovanej ženy. Hester však ani to nezlomí, statočne čelí osudu a presťahuje sa s dcérou do Európy. O niekoľko rokov sa vracia do Nového Anglicka, naďalej nosí šarlátové písmeno, naďalej sa správa hrdo, ale s láskavosťou a porozumením aj voči tým, ktorí ju odsudzujú.

Román sa o desaťročia neskôr stal lákavým námetom vo svete kinematografie. V roku 1908 natočil nemý krátky film s týmto názvom Američan Sidney Olcott, ale pás sa neskôr stratil. Najstaršia zachovaná snímka je tak z roku 2011, má 15 minút a dvoch režisérov (Joseph W. Smiley a George Loane Tucker). Nasledovali ďalšie štyri filmy bez štandardného zvuku (jeden britský) a klasická snímka prišla na svet v roku 1934 (Robert G. Vignola).

V roku 1973 sa Šarlátové písmeno dostalo na plátna vďaka nemeckej produkcii. Dnes už kultový režisér Wim Wenders vtedy natočil svoje tretie celovečerné dielo. Najznámejšia adaptácia je z roku 1995. Režisér Roland Joffé obsadil do hlavných rolí Demi Mooreovú, Garyho Oldmana a Robert Duvalla, hudbu robil John Barry, ale ani to k úspechu neviedlo, film bol prepadák. Trochu lepšie dopadla v roku 1979 miniséria štyroch hodinových epizód Ricka Hausera, druhá z nich získala jednu z menších cien Emmy. S odstupom času sa prenesenie námetu uznávanej historickej drámy temného romantizmu do filmových kamier javí náročnejšie, ako by sa mohlo zdať.