Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Sergej Vladimirovič Iľjušin sa narodil 30. marca 1894 v mestečku Diljalevo. Tvrdé detstvo na ruskom vidieku ho prinútilo odmalička pracovať na rodičovskej roličke aj na stavbách.
Autor TASR
Diljalevo/Bratislava 30. marca (TASR) - Sergej Vladimirovič Iľjušin bol konštruktérom sovietskych dopravných a vojenských lietadiel. Od jeho narodenia uplynie v nedeľu 30. marca 120 rokov.
Sergej Vladimirovič Iľjušin sa narodil 30. marca 1894 v mestečku Diljalevo neďaleko dnešného Volgogradu. Tvrdé detstvo na ruskom vidieku ho prinútilo odmalička pracovať na rodičovskej roličke aj na stavbách. Z driny ho paradoxne vyslobodil až nástup do armády v roku 1916 a pridelenie k novej zbrani - letectvu. Po ročnom výcviku pilota sa zúčastnil prvých bojových letov. V roku 1919 sa Iľjušin stal príslušníkom Červenej armády a mechanikom na vojenskej leteckej základni.
Do teórie letectva a konštrukcie nových strojov začal Iľjušin prenikať štúdiom v leteckom inštitúte v Moskve, ktorý bol neskôr premenovaný na Vojenskú leteckú akadémiu maršala Žukovského. Vojenskú školu absolvoval v roku 1926, pričom ešte ako jej poslucháč skonštruoval dva nové klzáky a vetroň s názvom Moskva. Tento úspech mu otvoril dvere do Vedecko-technickej komisie sovietskych vzdušných síl. Tu pracoval do roku 1931.
Po prvý raz si Iľjušin presadil svoju koncepciu nových lietadiel ako šéf konštrukčného ateliéru v roku 1936. Nové dvojmotorové lietadlo dostalo označenie CKB-26 a prelomilo viacero výškových rekordov. Vojenská verzia lietadla nasadeného v prvých mesiacoch Veľkej vlasteneckej vojny dostala typové označenie IL-4 a bola zaradená medzi diaľkové bombardovacie stroje. Boli to prvé sovietske lietadlá, ktoré už v auguste 1941 bombardovali nemecký Berlín. V roku 1939 opustil jeho konštrukčný ateliér opancierovaný stíhací bombardér s označením IL-2, ktorý bol určený na likvidáciu pozemných cieľov z nízkej výšky letu. Do konca vojny bolo vyrobených vyše 32.000 kusov tohto lietadla.
Vývoju vojenských strojov sa Iľjušin venoval aj po skončení druhej svetovej vojny. Jeho konštrukčnú kanceláriu však začali opúšťať aj nové návrhy civilných dopravných lietadiel. Najznámejšími sa stali na svoje roky moderné a spoľahlivé verzie IL-14 a IL-18. Prielom v jeho práci znamenal stroj IL-62, ktorý zobral na palubu 162 cestujúcich, pričom mal cestovnú rýchlosť presahujúcu 900 km za hodinu a dolet viac než 9000 kilometrov. Prúdové lietadlo IL-76 predstavil Iľjušin na aerosalóne vo francúzskom Paríži v roku 1971, pričom jeho výhodou bola schopnosť uviesť náklad o hmotnosti 40 až 70 ton.
Posledným dielom Iľjušina bolo lietadlo IL-86 s kapacitou až 350 cestujúcich. Jeho uvedenia do prevádzky sa už nedožil.
Sergej Vladimirovič Iľjušin zomrel 9. februára 1977 v sovietskej Moskve krátko pred 83. narodeninami. Niekoľkonásobný Hrdina Sovietskeho zväzu je pochovaný na moskovskom Novodevičskom cintoríne.
Sergej Vladimirovič Iľjušin sa narodil 30. marca 1894 v mestečku Diljalevo neďaleko dnešného Volgogradu. Tvrdé detstvo na ruskom vidieku ho prinútilo odmalička pracovať na rodičovskej roličke aj na stavbách. Z driny ho paradoxne vyslobodil až nástup do armády v roku 1916 a pridelenie k novej zbrani - letectvu. Po ročnom výcviku pilota sa zúčastnil prvých bojových letov. V roku 1919 sa Iľjušin stal príslušníkom Červenej armády a mechanikom na vojenskej leteckej základni.
Do teórie letectva a konštrukcie nových strojov začal Iľjušin prenikať štúdiom v leteckom inštitúte v Moskve, ktorý bol neskôr premenovaný na Vojenskú leteckú akadémiu maršala Žukovského. Vojenskú školu absolvoval v roku 1926, pričom ešte ako jej poslucháč skonštruoval dva nové klzáky a vetroň s názvom Moskva. Tento úspech mu otvoril dvere do Vedecko-technickej komisie sovietskych vzdušných síl. Tu pracoval do roku 1931.
Po prvý raz si Iľjušin presadil svoju koncepciu nových lietadiel ako šéf konštrukčného ateliéru v roku 1936. Nové dvojmotorové lietadlo dostalo označenie CKB-26 a prelomilo viacero výškových rekordov. Vojenská verzia lietadla nasadeného v prvých mesiacoch Veľkej vlasteneckej vojny dostala typové označenie IL-4 a bola zaradená medzi diaľkové bombardovacie stroje. Boli to prvé sovietske lietadlá, ktoré už v auguste 1941 bombardovali nemecký Berlín. V roku 1939 opustil jeho konštrukčný ateliér opancierovaný stíhací bombardér s označením IL-2, ktorý bol určený na likvidáciu pozemných cieľov z nízkej výšky letu. Do konca vojny bolo vyrobených vyše 32.000 kusov tohto lietadla.
Vývoju vojenských strojov sa Iľjušin venoval aj po skončení druhej svetovej vojny. Jeho konštrukčnú kanceláriu však začali opúšťať aj nové návrhy civilných dopravných lietadiel. Najznámejšími sa stali na svoje roky moderné a spoľahlivé verzie IL-14 a IL-18. Prielom v jeho práci znamenal stroj IL-62, ktorý zobral na palubu 162 cestujúcich, pričom mal cestovnú rýchlosť presahujúcu 900 km za hodinu a dolet viac než 9000 kilometrov. Prúdové lietadlo IL-76 predstavil Iľjušin na aerosalóne vo francúzskom Paríži v roku 1971, pričom jeho výhodou bola schopnosť uviesť náklad o hmotnosti 40 až 70 ton.
Posledným dielom Iľjušina bolo lietadlo IL-86 s kapacitou až 350 cestujúcich. Jeho uvedenia do prevádzky sa už nedožil.
Sergej Vladimirovič Iľjušin zomrel 9. februára 1977 v sovietskej Moskve krátko pred 83. narodeninami. Niekoľkonásobný Hrdina Sovietskeho zväzu je pochovaný na moskovskom Novodevičskom cintoríne.
