Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Štvrtok 14. november 2024Meniny má Irma
< sekcia Magazín

SERIÁL: Školy, knižnice, volebné právo žien, aj to priniesla prvá ČSR

Na snímke historik Róbert Letz. Foto: TASR - Jakub Kotian

Rozhovor so slovenským historikom, vedúcim Katedry histórie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave Róbertom Letzom.

Bratislava 1. októbra (TASR) – Pred sto rokmi sa prvýkrát oficiálne na mapách sveta objavil nový štát – Československá republika (28. október 1918). Bol to zásadný medzník v dejinách Čechov i Slovákov. V strednej Európe sa vytvoril nový štátny útvar, z ktorého profitovali oba národy. Výhody i úskalia tohto spolužitia priblížil pre TASR slovenský historik, vedúci Katedry histórie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave Róbert Letz.

-Slováci žili dlhé stáročia v Uhorskom kráľovstve. V polovici 19. storočia začali silnieť hlasy o národnom uvedomení, o jarme, v ktorom sme museli ako národ fungovať. Zo vzniku prvej Československej republiky teda logicky vyplýva, že sme z toho museli iba profitovať?-

Tie výhody zo vzniku ČSR boli obojstranné. Slovensko mohlo čerpať zo vzniku tohto štátu vyššiu civilizačnú a kultúrnu úroveň Čiech. Na druhej strane však Česko nemohlo počítať s tým, že by ho víťazné mocnosti v roku 1918 uznali ako samostatný štát s takým obrovským počtom Nemcov, ktorí žili na ich území. Slovensko nevyhnutne potrebovali. Štát musel byť väčší, aby bol konkurencieschopný ostatným štátom, ktoré potom existovali v strednej Európe. Vo francúzskej zahraničnej politike mal plniť úlohu strážcu Nemecka z východu.

-Aké boli najväčšie pozitíva tohto spolužitia pre náš národ, ktoré boli viditeľné hneď?-

Prínos ČSR pre Slovensko bol predovšetkým kultúrny. Týkalo sa to najmä slovenského školstva. V roku 1918 sa skončila maďarizácia. Začala vznikať sieť slovenských škôl, kde sa vyučovalo po slovensky. Na Slovensko prišlo 1400 českých pedagógov, ktorí pôsobili na všetkých typoch a stupňoch škôl. Títo ľudia si väčšinou osvojili slovenský jazyk, našu kultúru, aby tak trochu splynuli s novým prostredím. Jednoznačne bol s tým spojený progres, snažili sa povzniesť miestnych ľudí. Učiteľ bol popri farárovi a notárovi stále miestnou autoritou. Samozrejme, aj tu vznikali trecie plochy, pretože mnohí českí učitelia sa cítili ako misionári pokroku na Slovensku a chceli zmeniť toto prostredie podľa svojho obrazu. Stávalo sa, že urážali náboženské cítenie obyvateľstva, nerešpektovali zvyklosti, šírili myšlienku československej národnej jednoty a potom z toho vznikali veľké aféry a trenice. Niektorí českí učitelia boli preložení späť do Čiech.

Príchod českých pedagógov sa však jednoznačne odzrkadlil nielen v nových základných školách. Vznikla sieť gymnázií, aj keď v roku 1918 boli poštátnené cirkevné gymnázia, čo bola, podľa mňa, škoda. Až neskôr mohli fungovať iba tri katolícke, predtým ich bolo za Uhorska 20. Na druhej strane sa na Slovensku postavilo takmer 900 nových budov škôl. Úplnou novotou bola univerzita. Vieme, že v roku 1912 uhorský snem schválil zákon o vzniku Alžbetinej univerzity v Bratislave. Začala pôsobiť v roku 1914, ale nebola dobudovaná. Na území Slovenska univerzita s viacerými fakultami prakticky neexistovala. Bola iba Banská a lesnícka vysoká škola v Banskej Štiavnici. Československý štát pretrhol kontinuitu. V roku 1919 vyšiel nový zákon o Univerzite Komenského. Takže vznikla úplne nová univerzita, ktorá mala lekársku, filozofickú, právnickú fakultu. V zákone sa hovorilo aj o prírodovednej, ale tá počas ČSR nevznikla.

Ďalšou dôležitou novotou bola spolková činnosť, ktorá sa tu po vzore českých krajín rozvinula. Na Slovensku vzniklo 15.000 spolkov profesijných, záujmových, národne a vlastenecky orientovaných. Ľudia sa začali viac občiansky a spoločensky angažovať. V roku 1919 sa obnovila činnosť Matice slovenskej, vzniklo Slovenské národné divadlo.

Bratislava sa stala hlavným mestom Slovenska, rozprúdil sa tu život, začali sem prichádzať ľudia a osobitne študenti zo všetkých regiónov Slovenska. Ale kultúrny život neustal ani na vidieku. Vytvorila sa sieť knižníc, zo zákona sa v každej obci musela vytvoriť miestna knižnica. Čo bolo veľmi dôležité, pretože Slovensko v roku 1918 trpelo analfabetizmom. Tento analfabetizmus sa podarilo za prvej ČSR – za 20 rokov takmer úplne zlikvidovať. Čítať ani písať nevedelo 15 percent obyvateľstva. Muži sa to naučili na vojenčine a pomohla aj školská dochádzka. V Uhorsku bola šesťročná, nový školský zákon z roku 1922 zaviedol v ČSR osemročnú školskú dochádzku. Bolo to veľké plus.

-Bol vznik prvej Československej republiky prínosom aj po ekonomickej stránke pre Slovensko?-

Na jednej strane sa uzákonil osemhodinový pracovný čas, čo dovtedy nebolo. Zaviedol sa systém podpory v nezamestnanosti, ktorú okolité štáty nepoznali. Vybudovala sa sieť moderných nemocníc, z ktorých niektoré slúžia dodnes. Boli tu však aj mínusy. Prvým bolo obrovské vysťahovalectvo. V 20. rokoch minulého storočia postihla Slovensko veľká vysťahovalecká vlna, ľudia odchádzali hlavne do Južnej Ameriky a Austrálie. Vyhnala ich v podstate bieda. Slovenský priemysel v Uhorsku mal podporu zaručenú zákonmi. ČSR ich neuznala, čím sa skončila vlna konjunktúry. Český priemysel nemal až taký záujem o podporu a podržanie slovenského priemyslu. Skôr ho bral ako konkurenciu, na ktorú sa veľmi nebral ohľad. Myslím si, že štát mohol nejakým spôsobom viac intervenovať, alebo pomôcť Slovensku - dostať sa hospodársky na nohy. Zaujímavé boli aktivity podnikateľa Tomáša Baťu, ale Slovensko potrebovalo komplexné riešenie. Slovensko tak zostalo agrárnym príveskom priemyselne vyspelých českých krajín. Až od polovice 30. rokov 20. storočia sa rozvíjal priemysel – zbrojársky.

-Dlhé stáročia sme žili v monarchii, vznikom Československej republiky sa zmenila štátna forma. Čo to prinieslo obyvateľstvu?-

V prvom rade sa už moc neodvádzala od najvyššej autority Boha, ale zdrojom moci v parlamentnej demokracii, ako to definovala aj Ústava ČSR, bol ľud. Vzniklo veľké množstvo politických strán. Za Uhorska boli politické strany len takými príležitostnými skupinami, ktoré sa grupovali tesne pred parlamentnými voľbami. V ČSR to bola systematická práca. Každá politická strana mala svoj sekretariát, svoje noviny, aparát, ktorý súťažil o dôveru obyvateľstva, ktoré chcel zastupovať. Dôležité bolo, že to veľké množstvo strán muselo rešpektovať demokratický pluralitný systém, ktorý vznikol. Obyvateľstvo si na to muselo zvyknúť. Politická kultúra nebola na začiatku vysoká, keď si pozrieme voľby, v roku 1920 sa konali prvé, tak ľudia si častokrát ubližovali aj fyzicky, zabíjali sa, kričali po sebe... Postupne sa to zmenilo. Bolo zavedené všeobecné volebné právo. Ženy dostali po prvý raz právo voliť. Volilo sa od 21 rokov. Nebolo už možné, aby sa niekto z titulu svojho pôvodu vyvyšoval. Všetky šľachtické tituly boli v roku 1918 zrušené.

-Súžitie oboch národov prerušili vojnové udalosti. Bol ľahký návrat po 2. svetovej vojne k spoločnému spolužitiu v rámci Československa?-

Vojnová skúsenosť bola pre oba národy dramatická. Politický režim v Protektoráte Čechy a Morava bol oveľa tvrdší. Bola tam nemecká armáda a polícia, platili tam nemecké peniaze, hospodárstvo bolo viac vyciciavané. Na Slovensku bola obmedzená suverenita. V každom prípade však frontové udalosti zasiahli Slovensko veľmi tvrdo. Najmä východné Slovensko. Vojnové operácie u nás trvali viac ako pol roka, od augusta 1944 do mája 1945 sa tu bojovalo. Slovensko bolo oveľa viac zničené ako české krajiny. Napriek tomu sme hospodársky na tom po skončení vojny neboli až tak zle. Pozícia slovenskej koruny a českej protektorátnej koruny bola nerovnovážna. Slovenská koruna bola viac cenená. Menová reforma, ktorá sa zaviedla a dala výmenu 1:1 bola v náš neprospech. Nastal obrovský pohyb Slovákov do českých krajín. Nemecká menšina bola vysídlená (3,5 milióna ľudí). Bolo potrebné toto územie po vojne veľmi rýchlo zaplniť niekým, a ten niekto boli väčšinou Slováci. Z Čiech prichádzali na Slovensko náborcovia na pracovné sily, sľubovali ľuďom dobré ubytovanie, lepšie mzdy... Do českého pohraničia sa v tom čase presťahovalo okolo 200.000 Slovákov, hlavne z východného Slovenska. Ďalší Slováci prichádzali z iných krajín - Maďarska, Juhoslávie, Rumunska. Vyvstala otázka zachovania si svojej identity. Na začiatku sa o týchto Slovákov starala Matica slovenská, jednotlivé cirkvi, ktoré tam vysielali svojich kňazov. Dokonca v niektorých enklávach mali aj svoj rozhlas, tlač a podobne. Táto relatívne priaznivá situácia pre prisťahovalcov trvala v pohraničí do roku 1948-49, keď to vedenie Komunistickej strany Československa likvidovalo.

-Bol nejaký dôvod, aby sa začalo s postupnou asimiláciou?-

Bola teória razená KSČ pod vedením 1. tajomníka Antonína Novotného o socialistickom národe, že v socializme a potom v komunizme mali národy postupne splývať. To vyhlásil ešte Chruščov v ZSSR. Aj Slováci a Česi mali byť takým príkladom splynutia, podobne ako Ukrajinci a Rusi v ZSSR. Až umelo sa forsírovalo toto zblíženie oboch národov. Zaviedlo sa zmiešané československé vysielanie v televízii, rozhlase, propagovalo sa, aby vznikali spoločné československé rodiny s víziou, že niekedy to teda splynie. Postupne sa Slováci asimilovali. Slováci si často nedokázali sami udržiavať vlastnú identitu. Čo je zaujímavé, tento trend nastal po 2. svetovej vojne. Kým v 30. rokoch 20. storočia žilo v Čechách asi 30.000 Slovákov a na Slovensku 120.000 Čechov, po vojne sa to zmenilo. Čoraz viac Slovákov si svoje nové živobytie hľadalo v českých krajinách a menej Čechov na Slovensku. Tak to v podstate zostalo do roku 1989. Dnes žije v ČR takmer 500.000 Slovákov.

-Ak by sme to teda mohli zhrnúť, aké pozitíva prinieslo spoločné spolužitie v jednom štáte Čechom a potom Slovákom?-

Vzájomné spolužitie bolo cennou historickou skúsenosťou, z ktorej dodnes čerpáme. Československo vytvorilo priestor, v ktorom sa mohli Slováci cez všetky ťažkosti rozvíjať. Česi mohli realizovať svoju historickú štátnosť, ktorá sa stotožnila s Československom, na rozdiel od veľkej časti Slovákov. Tí Československo chápali skôr ako etapu vo vývoji k vlastnej štátnosti. Pozitívne pôsobilo vzájomné kultúrne obohacovanie, ktoré, ako vidíme aj dnes, pokračuje ako dialóg aj v čase dvoch samostatných štátov.