Ten ako želatínová láva prenikol cez jej oblečenie a jednotlivé vrstvy jej pokožky, ktorú doživotne poznačil.
Autor TASR
Hanoj 1. júna (TASR) - To dievčatko na fotografii urobenej 8. júna 1972 má deväť rokov a uteká spolu s ďalšími deťmi z horiacej vietnamskej dediny, zasiahnutej napalmom. Ten ako želatínová láva prenikol cez jej oblečenie a jednotlivé vrstvy jej pokožky, ktorú doživotne poznačil.
Nahé popálené dievčatko na čiernobielej fotografii spred 40 rokov sa stalo symbolom hrôz vietnamskej vojny a prispelo k ukončeniu jednej z rozhodujúcim vojen v amerických dejinách. Jej autorom bol vtedy 21-ročný fotoreportér agentúry Associated Press (AP) Nick Ut, ktorý dievčatku zachránil život.
Zobral malú Kim Phuc do miestnej nemocnice, kde mu lekári povedali, že má príliš rozsiahle popáleniny, aby jej mohli pomôcť. Využil novinársku akreditáciu a presadil, aby sa jej venovali.
Keď v Saigone vyvolal svoj film, všetci sa obávali, že agentúra snímku nezverejní vzhľadom na prísne pravidlá týkajúce sa nahoty. Zverejnila - a snímka šokovala svet. Jej autor za ňu dostal Pulitzerovu cenu.
Dievčatko medzičasom na zásah iného žurnalistu previezli do americkej nemocnice v Saigone, špecializovanej na popáleniny. Strávila tam 13 mesiacov a absolvovala viacero transplantácií kože. Na 30 percentách tela mala popáleniny tretieho stupňa, tvár jej však oheň ušetril.
Keď ju prepustili z nemocnice, fotografia bola slávna, ale Phuc poznali len ľudia v jej dedine pri hraniciach s Kambodžou. Nick Ut a zopár ďalších novinárov ju tam zopárkrát navštívili, kým severovietnamské komunistické sily obsadili 30. apríla 1975 Južný Vietnam a ukončili vojnu.
Život Phuc za nového režimu nebol ľahký. Lekárske ošetrenia a lieky proti bolesti stáli veľa peňazí a pre tínedžerku, ktorá stále trpela silnými bolesťami, boli takmer nedostupné. Tvrdo pracovala a dostala sa na vysokú školu; chcela sa stať lekárkou.
Komunisti jej to však prekazili. Prikázali jej opustiť fakultu a vrátiť sa do dediny, kde ju predvádzali zahraničným médiám. Návštevy boli prísne sledované, mala napísané, čo má hovoriť. Usmievala sa a hrala svoju úlohu, ale vnútri jej narastal hnev.
"Chcela som uniknúť tej snímke... Spálil ma napalm a stala som sa obeťou vojny.... ale potom, ako som vyrastala, som sa stala iným druhom obete."
V roku 1982 odcestovala - vďaka slávnej snímke - s pomocou zahraničia na lekárske ošetrenie do Západného Nemecka. A vietnamský premiér jej umožnil študovať na Kube.
Konečne unikla všadeprítomným reportérom. Vždy si myslela, že ju žiaden muž nebude ľúbiť, pretože má množstvo jaziev na tele. Na škole sa však zoznámila s mladým Vietnamcom a v roku 1992 sa zosobášili.
Pri návrate z medových týždňov v Moskve na Kubu, počas medzipristátia v Kanade, emigrovali. Phuc kontaktovala Nicka Uta a on ju povzbudil, aby svoj životný príbeh vyrozprávala svetu. Phuc už však mala dosť poskytovania rozhovorov a pózovania pre fotografie.
"Mám manžela a nový život a chcem žiť normálne ako každý iný," povedala. Médiá vypátrali, že je matkou dvoch synov a žije neďaleko Toronta.
Časom však prekonala nechuť k médiám. V roku 1999 napísala knihu a jej príbeh vyrozprával aj dokumentárny film.
Nick Ut, ktorý ešte stále pracuje pre agentúru Associated Press, hovorí, že "ju nazýva svojou dcérou" a "je veľmi rád, že jej pomohol".
Nahé popálené dievčatko na čiernobielej fotografii spred 40 rokov sa stalo symbolom hrôz vietnamskej vojny a prispelo k ukončeniu jednej z rozhodujúcim vojen v amerických dejinách. Jej autorom bol vtedy 21-ročný fotoreportér agentúry Associated Press (AP) Nick Ut, ktorý dievčatku zachránil život.
Zobral malú Kim Phuc do miestnej nemocnice, kde mu lekári povedali, že má príliš rozsiahle popáleniny, aby jej mohli pomôcť. Využil novinársku akreditáciu a presadil, aby sa jej venovali.
Keď v Saigone vyvolal svoj film, všetci sa obávali, že agentúra snímku nezverejní vzhľadom na prísne pravidlá týkajúce sa nahoty. Zverejnila - a snímka šokovala svet. Jej autor za ňu dostal Pulitzerovu cenu.
Dievčatko medzičasom na zásah iného žurnalistu previezli do americkej nemocnice v Saigone, špecializovanej na popáleniny. Strávila tam 13 mesiacov a absolvovala viacero transplantácií kože. Na 30 percentách tela mala popáleniny tretieho stupňa, tvár jej však oheň ušetril.
Keď ju prepustili z nemocnice, fotografia bola slávna, ale Phuc poznali len ľudia v jej dedine pri hraniciach s Kambodžou. Nick Ut a zopár ďalších novinárov ju tam zopárkrát navštívili, kým severovietnamské komunistické sily obsadili 30. apríla 1975 Južný Vietnam a ukončili vojnu.
Život Phuc za nového režimu nebol ľahký. Lekárske ošetrenia a lieky proti bolesti stáli veľa peňazí a pre tínedžerku, ktorá stále trpela silnými bolesťami, boli takmer nedostupné. Tvrdo pracovala a dostala sa na vysokú školu; chcela sa stať lekárkou.
Komunisti jej to však prekazili. Prikázali jej opustiť fakultu a vrátiť sa do dediny, kde ju predvádzali zahraničným médiám. Návštevy boli prísne sledované, mala napísané, čo má hovoriť. Usmievala sa a hrala svoju úlohu, ale vnútri jej narastal hnev.
"Chcela som uniknúť tej snímke... Spálil ma napalm a stala som sa obeťou vojny.... ale potom, ako som vyrastala, som sa stala iným druhom obete."
V roku 1982 odcestovala - vďaka slávnej snímke - s pomocou zahraničia na lekárske ošetrenie do Západného Nemecka. A vietnamský premiér jej umožnil študovať na Kube.
Konečne unikla všadeprítomným reportérom. Vždy si myslela, že ju žiaden muž nebude ľúbiť, pretože má množstvo jaziev na tele. Na škole sa však zoznámila s mladým Vietnamcom a v roku 1992 sa zosobášili.
Pri návrate z medových týždňov v Moskve na Kubu, počas medzipristátia v Kanade, emigrovali. Phuc kontaktovala Nicka Uta a on ju povzbudil, aby svoj životný príbeh vyrozprávala svetu. Phuc už však mala dosť poskytovania rozhovorov a pózovania pre fotografie.
"Mám manžela a nový život a chcem žiť normálne ako každý iný," povedala. Médiá vypátrali, že je matkou dvoch synov a žije neďaleko Toronta.
Časom však prekonala nechuť k médiám. V roku 1999 napísala knihu a jej príbeh vyrozprával aj dokumentárny film.
Nick Ut, ktorý ešte stále pracuje pre agentúru Associated Press, hovorí, že "ju nazýva svojou dcérou" a "je veľmi rád, že jej pomohol".