Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Michal Miloslav Hodža zomrel 26. marca 1870 v Tešíne. V roku 1922 boli jeho pozostatky prevezené do Liptovského Mikuláša, pochovaný je na cintoríne Vrbica.
Autor TASR
Rakša/Bratislava 5. júla (TASR) - TASR prináša v rámci spravodajského seriálu krátke profily osobností, ktoré sa významnou mierou zaslúžili o pozdvihnutie, rozvoj a kodifikáciu spisovného jazyka Slovákov. K najvýznamnejším sa radí aj evanjelický kňaz, básnik, jazykovedec a organizátor slovenského národného hnutia Michal Miloslav Hodža.
Michal Hodža sa narodil 22. septembra 1811 v Rakši. Študoval teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove a na evanjelickom lýceu v Bratislave a štúdiá dokončil na teologickej fakulte vo Viedni v roku 1837, kedy ho vysvätili za kňaza.
Bol spolutvorcom Prosbopisu liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Z jeho iniciatívy sa začali vydávať časopisy Krasomil, Vedomil tatranský, Slovenské noviny, Slovenská včela.
Patril k najbližším spolupracovníkom Ľudovíta Štúra a Jozefa Miloslava Hurbana v snahe o novú spoločenskú angažovanosť a organizovanosť slovenského národného hnutia. V roku 1843 sa podieľal na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka, v roku 1844 spoluzakladal kultúrno-vzdelávací spolok Tatrín a stal sa jeho prvým predsedom.
V revolučných rokoch 1848 - 1849 mal Hodža zásluhu na stretnutí národovcov v Liptovskom Mikuláši (máj 1848), na ktorom bolo prijatých 14 bodov Žiadostí slovenského národa (návrhy na riešenie postavenia slovenského národa v rámci Uhorska). Po vyhlásení stanného práva sa rozhodol odísť do Prahy, aby sa vyhol policajnému stíhaniu.
Aktívne sa zúčastnil na rokovaniach Slovanského zjazdu a zapojil sa do príprav na letné ozbrojené slovenské povstanie. Stal sa členom prvej Slovenskej národnej rady (SNR) i aktívnym účastníkom slovenských dobrovoľníckych výprav meruôsmych rokov. Podieľal sa na založení Matice slovenskej.
V roku 1867 Hodžu na nátlak maďarských kruhov definitívne penzionovali a donútili odísť do exilu. Odišiel do Tešína, kde sa venoval iba literárnej činnosti. K jeho najvýznamnejší dielam parí epická báseň Matora, esej Slavomiersky, cyklická báseň Vieroslavín. Je autorom Šlabikára, Prvej čítanky pre slovenské evanjelické a. v. školy a i. Ako spolukodifikátor spisovnej slovenčiny napísal obranný spis Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo.
Michal Miloslav Hodža zomrel 26. marca 1870 v Tešíne. V roku 1922 boli jeho pozostatky prevezené do Liptovského Mikuláša, pochovaný je na cintoríne Vrbica.
Michal Hodža sa narodil 22. septembra 1811 v Rakši. Študoval teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove a na evanjelickom lýceu v Bratislave a štúdiá dokončil na teologickej fakulte vo Viedni v roku 1837, kedy ho vysvätili za kňaza.
Bol spolutvorcom Prosbopisu liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Z jeho iniciatívy sa začali vydávať časopisy Krasomil, Vedomil tatranský, Slovenské noviny, Slovenská včela.
Patril k najbližším spolupracovníkom Ľudovíta Štúra a Jozefa Miloslava Hurbana v snahe o novú spoločenskú angažovanosť a organizovanosť slovenského národného hnutia. V roku 1843 sa podieľal na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka, v roku 1844 spoluzakladal kultúrno-vzdelávací spolok Tatrín a stal sa jeho prvým predsedom.
V revolučných rokoch 1848 - 1849 mal Hodža zásluhu na stretnutí národovcov v Liptovskom Mikuláši (máj 1848), na ktorom bolo prijatých 14 bodov Žiadostí slovenského národa (návrhy na riešenie postavenia slovenského národa v rámci Uhorska). Po vyhlásení stanného práva sa rozhodol odísť do Prahy, aby sa vyhol policajnému stíhaniu.
Aktívne sa zúčastnil na rokovaniach Slovanského zjazdu a zapojil sa do príprav na letné ozbrojené slovenské povstanie. Stal sa členom prvej Slovenskej národnej rady (SNR) i aktívnym účastníkom slovenských dobrovoľníckych výprav meruôsmych rokov. Podieľal sa na založení Matice slovenskej.
V roku 1867 Hodžu na nátlak maďarských kruhov definitívne penzionovali a donútili odísť do exilu. Odišiel do Tešína, kde sa venoval iba literárnej činnosti. K jeho najvýznamnejší dielam parí epická báseň Matora, esej Slavomiersky, cyklická báseň Vieroslavín. Je autorom Šlabikára, Prvej čítanky pre slovenské evanjelické a. v. školy a i. Ako spolukodifikátor spisovnej slovenčiny napísal obranný spis Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo.
Michal Miloslav Hodža zomrel 26. marca 1870 v Tešíne. V roku 1922 boli jeho pozostatky prevezené do Liptovského Mikuláša, pochovaný je na cintoríne Vrbica.
