Hlboké/Bratislava 11. júla (TASR) - Jozef Miloslav Hurban na fare v Hlbokom privítal v dňoch 11. - 16. júla 1843 svojich najbližších spolupracovníkov Ľudovíta Štúra a Michala Miloslava Hodžu. Na stretnutí rokovali o podobe spisovnej slovenčiny na báze stredoslovenského nárečia. V utorok 11. júla uplynie 180 rokov, ako sa začalo stretnutie Štúra, Hurbana a Hodžu.

Pri snahe o novú kodifikáciu spisovnej slovenčiny nadviazali na katolíckych bernolákovcov, ktorí uzákonili na základe kultúrnej západoslovenčiny prvýkrát spisovný jazyk. Aj z týchto dôvodov odišli po skončení rokovania 17. júla 1843 za básnikom a katolíckym kňazom Jánom Hollým na Dobrú Vodu, aby im odobril ich rozhodnutie. Hollý, bard slovenskej (bernolákovskej) poézie, ich myšlienku odsúhlasil.

Podľa profesora Ľubomíra Kralčáka z Katedry slovanských filológií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre je formulácia, že Štúr, Hurban a Hodža sa v roku 1843 dohodli na uzákonení spisovnej slovenčiny, nepresná. Táto formulácia je podľa neho zaužívaná školská poučka.

"Faktom je, že títo traja hlavní predstavitelia štúrovského hnutia sa stretli 11. až 16. júla 1843 v Hlbokom, aby sa predovšetkým dohodli na zavedení novej spisovnej slovenčiny osnovanej na stredoslovenskom jazykovom základe. Historickým faktom však je, že sa tu na tomto kroku ešte definitívne nedohodli. Štúr o tom vydal v spise Nárečia Slovenskuo takéto svedectvo: 'Ňeostalo z ohladu Slovenčini na ňičom istom medzi namí, ale uzrekli sme sa, že ešťe tú vec za rok rozvážime, mišljenki svoje pod ten čas si zveríme a potom sa uzňesjeme po roku.' Ľudovít Štúr v citovanom spise napokon dopovedal, ako s Hurbanom a Hodžom doriešili otázku spisovnej slovenčiny o rok neskôr na zakladajúcom zasadnutí Tatrína v Liptovskom Mikuláši 26. - 28. augusta 1844," uviedol pre TASR Kralčák.

Pri otázke, prečo štúrovci prišli so stanovením odlišnej bázy spisovnej normy ako bernolákovci, možno podľa neho uviesť, že ako "najzavarovanejšiu" (praslovančine najbližšiu) ponímali tú slovenčinu, ktorou sa hovorilo "vnútri samých Tatier", najmä na Liptove, Orave a v Turci.

Podobne podľa Kralčáka uvažoval aj Bernolák, keď písal o slovenčine ako o jazyku, ktorý je najbližší matke všetkých slovanských jazykov, no za východisko jej normy určil reč vzdelancov (prevažne západoslovenských) a nie územne konkrétnejšie vymedzený útvar.

Ďalší rozdiel v chápaní spisovného jazyka bol v tom, ktorá podoba spisovnej slovenčiny je odrazom ducha národa, teda jadra jeho kultúry. Štúrovci prišli podľa Kralčáka s novou tézou o tom, že aktuálnym estetickým či literárnym princípom romantizmu najlepšie zodpovedá stredná slovenčina, v ktorej je zachované veľké bohatstvo pôvodnej ľudovej slovesnosti, reprezentujúcej spomínaného národného ducha.

"Najvážnejšie výhrady voči bernolákovskej spisovnej slovenčine však mali štúrovci v súvislosti s otázkou jej schopnosti zjednotiť slovenské národné spoločenstvo, pomerne prísne rozdelené v dôsledku existencie dvoch konfesií - katolíckej a evanjelickej," vysvetlil Kralčák.

Bernolákovčina podľa neho totiž za vyše polstoročia svojho pôsobenia nedokázala prekročiť hranice katolíckej komunity. Potreba zjednotenia národa sa ukazovala ako zásadná pre doslovné kultúrne a jazykové prežitie Slovákov. Radikálne vystúpenie štúrovcov s novou koncepciou spisovnej slovenčiny predpokladalo, že práve na tejto jazykovej báze nastane definitívne národné zjednotenie.

"To sa napokon aj stalo koncom roka 1852, keď sa zástupcovia katolíkov a evanjelikov dohodli na spoločnom prijatí tzv. opravenej štúrovskej slovenčiny. Bol to kultúrny a zároveň politický krok zásadného významu v novodobých dejinách Slovákov," uviedol pre TASR Kralčák.