Bratislava 11. novembra (TASR) - V 30. a 40. rokoch 19. storočia sa stala najvýznamnejším centrom slovenského národného hnutia. Vyrastali na nej popredné osobnosti, ktoré zasvätili svoj život slovenskému národu.

V nedeľu 12. novembra uplynie 220 rokov odvtedy, kedy začala na Evanjelickom lýceu v Bratislave činnosť Slovenská katedra vedená poprednou osobnosťou národného obrodenia profesorom Jurajom Palkovičom.

Korene tejto slávnej vzdelávacej inštitúcie siahajú až do roku 1606, pričom v roku 1714 sa stal rektorom lýcea slovenský polyhistor a učenec Matej Bel. Pod jeho vedením patrilo lýceum v rokoch 1714 - 1719 medzi najnavštevovanejšie školy v Uhorsku.

V zakladacích listinách a výkazoch o vyučovaní sa katedra označovala ako Cathedra Slavica (Slovenská katedra) alebo Katedra slovenská prešpurská. Názov Katedra reči a literatúry československej zaviedli neskôr českí literárni historici a v súčasnosti sa používa najčastejšie.

Vznik Katedry reči a literatúry československej na bratislavskom evanjelickom lýceu presadil v roku 1803, spolu so slovenskými národovcami Bohuslavom Tablicom a Martinom Hamaliarom, básnik, jazykovedec, prekladateľ a vydavateľ Juraj Palkovič (1769 - 1850).

Hoci katedru zriadili už začiatkom školského roka, svoju činnosť začala až o vyše dva mesiace neskôr 12. novembra 1803, kedy vedenie školy uviedlo do funkcie vedúceho katedry profesora Juraja Palkoviča. Na katedre pôsobil až do roku 1850.

V roku 1827 si začali študenti budovať vlastnú knižnicu, ktorú nazývali Slovanská čitáreň. Práve v jej priestoroch sa zrodil v roku 1829 samovzdelávací študentský spolok Spoločnosť česko-slovanská. Nový vietor do jeho činnosti vniesol Ľudovít Štúr, ktorý získal medzi slovenskou študujúcou mládežou postupne vedúce postavenie - v roku 1834 sa stal tajomníkom a o dva roky neskôr podpredsedom Spoločnosti.

Pamätným sa stal výlet študentov bratislavského lýcea pod vedením Ľudovíta Štúra na Devín 24. apríla 1836, ktorý bol jedným najvýznamnejších historicko-obrodeneckých podujatí slovenskej mládeže v procese národného uvedomovania sa v prvej polovici 19. storočia.

Keďže ale profesora Palkoviča čoraz viac pohlcovali mimoškolské, najmä vydavateľské povinnosti a aktivity, jeho zástupcom na katedre sa stal od 1. februára 1837 Ľudovít Štúr. Po jeho menovaní sa katedra čoskoro zmenila na centrum prebúdzajúceho sa slovenského národného života.

Na základe nariadenia Uhorskej miestodržiteľskej kráľovskej rady z 20. septembra 1836 sa v Uhorsku zakázala činnosť všetkých študentských spolkov, čo sa dotklo aj Spoločnosti česko-slovanskej, ktorá ukončila svoju činnosť 5. apríla 1837. Jej aktivity sa preniesli na katedru, čím však bola vystavená zvýšenému maďarizačnému tlaku.

Stupňujúci sa tlak zo strany maďarských predstaviteľov prinútil Ľudovíta Štúra a slovenských národovcov požiadať o ochranu u rakúskeho cisára Ferdinanda I. Spísali Slovenský prestolný prosbopis, ktorý 5. júna 1842 odovzdali panovníkovi. Okrem iného v ňom požadovali aj potvrdenie katedry na Evanjelickom lýceu v Bratislave.

Požiadavky boli zamietnuté, a navyše v Uhorsku sa proti organizátorom prosbopisu zorganizovala kampaň. Ľudovít Štúr bol vyšetrovaný cirkevnou komisiou ako nepriateľ vlasti. V decembri 1843 ho zbavili prednášania na bratislavskom lýceu a odvolali z postu zástupcu profesora Palkoviča. Na znak protestu odišlo v marci 1844 z lýcea 22 študentov. Katedra však existovala aj naďalej, ale už len na zdokonaľovanie sa v bibličtine.