Bratislava 3. apríla (TASR) – Štúdium sociálnej práce odchovankyni detského domova Silvii Kováčovej ukázalo, že život s nepriaznivým osudom má veľa rodín. Pomohlo jej to zmieriť sa s minulosťou a spoznať vlastnú identitu.

"Pochopila som, že ľudia sa do ťažkých situácií nedostávajú vždy len vlastným pričinením, chcela som vedieť, ako to bolo u mojich rodičov," povedala pre TASR už dospelá 30-ročná žena, momentálne zamestnaná v logistickej firme. Keď mala pol roka, rodičia ju dali do dojčenského ústavu, v detskom domove vyrastala od troch rokov. Má sedem súrodencov, v kontakte je bližšie s dvoma.

"Stretla som sa s mamou, no nestotožňujem sa s jej životom, neudržujem s ňou kontakt. Som však rada, že som ju videla," podotkla. Silvia vysvetľuje, že v živote mala šťastie na ľudí, ktorí jej pomohli do súčasného stavu. Šlo o blízkych, ktorí sú podľa nej pre deti z domovov kľúčoví. Dieťa si oporu v domove hľadá ťažko, mimo jeho brán to tiež nemá ľahké, myslí si.

"Stráca tak motiváciu žiť lepší život. Môže síce chodiť do školy, no často sa stáva, že ju vôbec nedokončí," vysvetľuje. Mnohí podľa nej končia v biologických rodinách, ktoré ich odvrhli.

Štúdium na strednej škole s maturitou vybojovala Silvii u riaditeľky domova vychovávateľka, priateľ so stredoškolskou pedagogičkou ju zase podporovali, aby školu dokončila. "Bol to rozhodujúci moment," podotkla. Sociálnu prácu študovala s prestávkou, dokončila ju až v období, keď dočasne žila v krízovom centre pre mladých.

"V tomto čase mi pomohli ľudia z organizácie Úsmev ako dar, sprostredkovali mi štipendium a verili vo mňa," vysvetlila. V organizácii začala neskôr pracovať ako dobrovoľníčka. "Chcela som byť pre niekoho oporou tak, ako bol niekto kedysi pre mňa," dodala.