Sučany/Bratislava 27. marca (TASR) - Do sveta literatúry vstúpil Rudo Moric, ktorý tvoril predovšetkým pre deti a mládež, po druhej svetovej vojne. Napísal desiatky kníh, pričom vo svojich dielach sa často vracal k prírode, ktorá umocňovala pútavosť jeho textov. V sobotu 27. marca uplynie od narodenia spisovateľa 100 rokov.

Rudo Moric sa narodil 27. marca 1921 v Sučanoch do rodiny železničiara. V rokoch 1933–1937 navštevoval gymnázium v Martine. V štúdiu pokračoval na učiteľskom ústave v Bánovciach nad Bebravou a v roku 1950 absolvoval externé štúdium na Pedagogickej fakulte UK v Trnave.

Pred začatím Slovenského národného povstania (SNP) pôsobil ako učiteľ v Belej a po vypuknutí SNP sa stal príslušníkom 1. československej armády na Slovensku, s ktorou sa zúčastnil na bojoch pri Strečne a Vrútkach. V novembri 1944 bol zajatý a internovaný v nemeckých zajateckých táboroch.

Po roku 1945 bol osvetovým dôstojníkom a redaktorom kultúrnej rubriky Obrany ľudu, neskôr sa venoval práci učiteľa v Stupave. V rokoch 1948-1950 sa uplatnil ako vedúci dramaturgie v Školfilme. V päťdesiatych rokoch sa zamestnal vo Výskumnom ústave pedagogickom, kde sa stal vedúcim oddelenia literatúry pre mládež. Bol aj tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov a riaditeľom vydavateľstva Mladé letá v Bratislave, kde pôsobil do konca svojho života.

Rudo Moric prispieval najmä do detských časopisov, ako napríklad Priateľ dietok, Okienko Záhoria, Slniečko, Ohník, Zornička a tiež do časopisov Život, Kultúrny život, Slovenské pohľady, Mladá tvorba či Zlatý máj.

Knižne debutoval v roku 1947 prózou Lyžiar Martin. Autentické zážitky z obdobia SNP a konca druhej svetovej vojny spracoval v próze Miško hrdina (1949) a v románe Explózia (1951).

V diele Majster pästiarskych rukavíc (1954) opísal príbeh boxera Jána Zachara, ktorý v roku 1952 zvíťazil na Olympiáde v Helsinkách. So športovou tematikou nasledovala literárna reportáž o horolezectve Cez šesťdesiatjeden končiarov (1956), zbierka poviedok z futbalového prostredia Smutný Suarez (1962) či román Sen značky Pele (1987), ktorý vyšiel až po autorovej smrti.

Významné miesto v tvorbe spisovateľa predstavovala príroda a jej krása. Kniha Z poľovníckej kapsy (1955), ktorá patrí medzi najznámejšie diela Ruda Morica, prináša spomienky horára Bohdana na množstvo zážitkov so zvieratami, no vyznačuje sa aj humanistickým posolstvom. Podľa literárneho historika a kritika Stanislava Šmatláka "umelecká presvedčivosť tohto rozprávania vychádza z dlhodobej životnej skúsenosti človeka, z jeho schopnosti nielen poznať, ale aj ľudsky porozumieť všetkému tomu, čo sa ustavične okolo neho vo voľných priestoroch lesnej prírody odohráva."

V roku 1967 sa Moric predstavil historicko-životopisným románom Teraz ho súdia nepriatelia, ktorý hovorí o nešťastnom osude štúrovského dejateľa Juraja Langsfelda.

Návrat k vojnovým časom v podobe spomienok na zajatie v tábore v Rakúsku zmapoval prostredníctvom krátkych próz s názvom Sen o chlebe (1969) a pútavým príbehom o bojovníkoch v povstaleckých bojoch sa vyznačuje cyklus poviedok Smrť tridsaťsedmičky (1977).

Cenu Zväzu slovenských spisovateľov si prevzal za Rozprávky z lesa (1971). Čitateľskú priazeň si Rudo Moric získal aj vďaka rozprávkam O muške Svetluške (1972), O Haríkovi a Billovi, dvoch kamarátoch (1973).

V roku 1975 sa predstavil povesťou O Blažejovi, čo sa nebál. Tento žáner rozvinul v knihe Zvon lumpov (1979). K povesťovo-rozprávkovým dielam, k napísaniu ktorých ho inšpirovala návšteva Kuby patria Svetlo náčelníka Hatueya (1975) a Rozprávky z ostrova orchideí (1976).

Krátke prózy z prostredia zoologickej záhrady, ktoré vyšli pod názvom Ako som krstil medveďa (1976) sú charakteristické humorným ladením a na základe príhod ľudovej postavy napísal Podivuhodné príbehy Adama Brezuľu (1980).

Autorovu prózu prekladali do nemčiny, maďarčiny, ruštiny, poľštiny, bulharčiny, ale aj ďalších jazykov.

Spisovateľ Rudo Moric, ktorý získal za svoju tvorbu viacero ocenení, zomrel 26. novembra 1985 v Bratislave.