Bratislava 19. januára (TASR) – Stanislav Rakús práve dokončuje rukopis novej prózy, ktorá sa bude tematicky líšiť od tých predošlých, situovaných najmä do školského, vysokoškolského a či divadelného prostredia. "Vraciam sa k svojim dávnejším obdobiam, keď som mal ako objekty svojho písania jednoduchých ľudí, alebo dokonca žobrákov. Pracovný názov knihy je Ľútostivosť a zodpovedá aj duchu textu," povedal pre TASR Stanislav Rakús. Jeden z najvýznamnejších slovenských spisovateľov a literárnych vedcov sa v pondelok 20. januára dožíva 80 rokov.

Ako jeden z mála slovenských autorov sa Rakús venuje súčasne literárnej vede aj písaniu umeleckej prózy. Témy jeho kníh pritom výrazne ovplyvnila jeho dlhoročná pedagogická skúsenosť.

Literárny vedec Marek Mitka o ňom napísal: "Prozaika a literárneho vedca Stanislava Rakúsa (1940) by sme na pozadí vývinových špecifík vo svetovej literatúre mohli bezpochyby zaradiť k prúdu tzv. univerzitného románu (angl. the campus novel), ktorý sa etabloval najmä v anglosaských literatúrach, pričom na Slovensku sa až na niektoré žánrové či tematické výnimky veľmi nepresadil. Rakús pritom z celej tejto tradície absorbuje to najlepšie, čo za minimálne polstoročie žáner univerzitného románu ponúkol."

Stanislav Rakús sa narodil 20. januára 1940 v Šúrovciach neďaleko Trnavy. Po maturite na strednej škole v Trnave študoval od roku 1957 slovenčinu a ruštinu na Vysokej škole pedagogickej v Prešove. Napokon sa na východnom Slovensku usadil natrvalo.

V rokoch 1963 – 1964 bol učiteľom na učňovskej škole v Trebišove, v rokoch 1964 – 1969 učil na Strednej ekonomickej škole pre pracujúcich. V rokoch 1966 – 1968 bol tiež externým dramaturgom Štátneho divadla v Košiciach.

Od roku 1969 prednášal teóriu literatúry a dejiny slovenskej literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove (neskôr Prešovskej univerzity). Pôsobil tu až do roku 2010 ako profesor na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy. V súčasnosti je emeritným profesorom.

Literárne debutoval novelou Žobráci (1976). Jeho ďalšou knihou bola zbierka poviedok Pieseň o studničnej vode (1979).

"Počas svojho pôsobenia na fakulte som mal čas, ale aj povinnosť písať, lebo vysokoškolský učiteľ sa musí prezentovať aj publikačnou činnosťou. Túto povinnosť som potom rozdelil medzi literárnovednú a prozaickú tvorbu," povedal Rakús pre TASR o svojich literárnych začiatkoch.

V literárnovedných publikáciách Próza a skutočnosť (1982), Epické postoje (1988) a Medzi mnohoznačnosťou a presnosťou (1993) sústredil Rakús svoju pozornosť najmä na interpretáciu textov modernej slovenskej prózy a jej výrazných predstaviteľov (František Švantner, Milo Urban, Alfonz Bednár, Ivan Horváth a i.). V publikáciách Poetika prozaického textu (1995) a Medzi látkou a témou (2011) sa na materiáli slovenskej a svetovej literatúry venuje teórii látky, témy, problému a tvaru.

Pre deti napísal knihu humorne ladených rozprávok Mačacia krajina (1986).

V novele Temporálne poznámky z roku 1993 si Rakús zvolil spôsob rozprávania, ktorý je typický aj pre jeho ďalšie práce, predovšetkým pre nasledujúcu prózu Nenapísaný román (2004). O prepojení oboch diel píše literárna kritička Dana Kršáková (Hučková) na portáli iliteratura.cz: "Ide o model, kde je celistvý príbeh nahradený radom samostatných, rôznorodých a vzájomne nesúvisiacich epizód, ktoré len zľahka – v rámci kompozičného oblúka – spája pozícia hlavnej postavy, jej životná situácia. Cez množstvo jednotlivostí sa však Rakús prednostne vzťahuje k trom základným témam: obdobie normalizácie, literatúra a literárna teória."

Voľne na diela nadväzuje aj román Excentrická univerzita (2008) a súbor próz Telegram (2009), za ktorý Rakús získal cenu Anasoft Litera v roku 2010. Ďalšia próza Fáza uvoľnenia vyšla v roku 2013. Jeho najnovšou knihou je zbierka úvah Text a dielo z roku 2019.

Pre Stanislava Rakúsa je príznačný ľahký, pútavý, šarmantným humorom a sebairóniou presiaknutý rozprávačský štýl, no zároveň aj dôkladná práca s textom. Autora považuje nie za pána, ale za služobníka textu. Spisovateľov podľa jednej z autorských typológií delí do dvoch skupín: prvou je tzv. architektonický typ autorov, ktorí dlho zhromažďujú materiál, a ten potom v krátkom čase spracujú a napíšu. Druhý typ, sochársky, potrebuje s textom dlho pracovať, tesať ho a brúsiť do definitívnej podoby. Práve sem zaraďuje Rakús aj sám seba. "Neustále na texte pracujem, prepracúvam ho, až sa dostanem do bodu, v ktorom som bezmocný a v ktorom už s textom nemôžem ani pohnúť, a ešte aj akákoľvek dodatočná oprava je vylúčená," vysvetlil Rakús.

Zdanlivo vysoký záujem o populárnu literatúru na úkor umeleckej považuje Rakús za jav, ktorý nie je len špecifikom dneška a spisovateľa by nemal odradiť. "Možno sa teraz zdá, že je umelecká literatúra nepopulárna, lebo ju číta málo ľudí. Ale umelecká literatúra je nadčasová, to znamená, že ju budú čítať aj tí, ktorí sa ešte len narodia," povedal pre TASR spisovateľ a literárny vedec Stanislav Rakús, ktorý je držiteľom Ceny Dominika Tatarku za rok 2004 a je tiež nominovaný na cenu Krištáľové krídlo 2019 v kategórii Publicistika a literatúra. Má synov Matúša a Branislava. Jeho manželkou je literárna kritička Gabriela Rakúsová.



Zdroj: litcentrum.sk, iliteratura.cz, ses.unipo.sk, vucke.sk