Chicago/Bratislava 6. apríla (TASR) – Štruktúru molekuly DNA (deoxyribonukleovej kyseliny) zodpovednej za prenos dedičných informácií, dešifrovala dvojica vedcov: Američan James Dewey Watson a Brit Francis Crick. Verejnosť sa o ich objave dozvedela pred sedemdesiatimi rokmi v článku Molekulárna štruktúra nukleových kyselín: štruktúra pre deoxyribonukleovú kyselinu, ktorý vyšiel 25. apríla 1953 v časopise Nature. Za svoj objav v roku 1962 získali Nobelovu cenu.

Z dvojice o dvanásť rokov starší Francis Harry Compton Crick sa narodil 8. júna 1916, zomrel 28. júla 2004. Jeho americký kolega James Dewey Watson sa vo štvrtok 6. apríla dožíva 95 rokov.

Narodil sa 6. apríla 1928 v Chicagu, jeho rodičia mali britsko-írsky pôvod. V rodnom meste strávil detstvo aj školské roky. Už ako 15-ročný začal v roku 1943 študovať na univerzite v Chicagu a v roku 1947 štúdium dokončil s bakalárskym titulom zo zoológie.

Skúmanie vtákov priviedlo Watsona k záujmu o genetiku. Doktorát získal v roku 1950 na univerzite v Indiane, kde ho ovplyvnili práce kolegov z oblasti mikrobiológie a genetiky. Od septembra 1950 do septembra 1951 strávil prvý postdoktorandský rok v Kodani, pracoval tiež v Neapole. Práve tu stretol britského molekulárneho biológa Mauricea Wilkinsona, ktorý mu ukázal röntgenový difrakčný obrazec kryštalickej DNA. To Watsona podnietilo, aby zmenil smer svojho výskumu.

V októbri 1951 začal pracovať v Cavendishovom laboratóriu (Cavendish Laboratory) v Cambridge, kde sa jeho kolegom stal britský vedec Francis Crick. Vo výskume im výrazne pomohli nielen štúdie Wilkinsona, ale aj röntgenové difrakčné snímky DNA britskej biologičky Rosalindy Franklinovej.

Ich popis štruktúry DNA mal revolučný význam: vysvetľoval prenos dedičných vlastností pri delení buniek. Zodpovedá za ne poradie tzv. nukleotidov, ktoré sú tvorené z deoxyribózy (z chemického hľadiska cukor), fosfátovej skupiny a jednej zo štvorice zásad – adenín, cytozín, guanín a tymín. Nukleotidy tvoria dlhé špirálovité reťazce, pričom DNA pozostáva v dvoch špirál, teda má tvar dvojzávitnice.

Watson a Crick, rovnako ako ich spolupracovník Wilkinson dostali za svoj objav v roku 1962 Nobelovu cenu. Medzitým pôsobil Watson v rokoch 1953-1955 univerzite California Institute of Technology ako vedúci výskumný pracovník v oblasti biológie. Spolupracoval s americkým vedcom Alexadrom Richom na röntgenových difrakčných štúdiách ribonukleovej kyseliny (RNA).

V období rokov 1955-1956 Watson opäť pôsobil spoločne s Crickom v Cavendishovom laboratóriu. V rokoch 1956-1976 bol profesorom biológie na Harvardovej univerzite. V roku 1965 mu vyšla vedecká štúdia Molecular Biology of the Gene (Molekulárna biológia génu), dodnes jeden z najpoužívanejších moderných vedeckých textov. O tri roky neskôr publikoval knihu The Double Helix (Dvojitá špirála), ktorá je neformálnym rozprávaním o objave štruktúry DNA.

Od roku 1968 bol vedúcim výskumníkom Cold Spring Harbor Laboratory (CSHL) na Long Islande v New Yorku. V roku 1981 mu vyšla ďalšia kniha The DNA Story (Príbeh DNA), ktorej spoluautorom je britský molekulárny biológ John Tooze.

V rokoch 1988-1992 tiež riadil štátny projekt Spojených štátov s cieľom zmapovať a dešifrovať všetky gény v ľudských chromozómoch. V roku 2007 sa stal druhým človekom v histórii s úplne popísaným vlastným genómom.

V tomto období vyvolal ostré polemiky názorom, že inteligencia človeka je podmienená geneticky, a tiež, že vrodená priemerná inteligencia Afričanov je nižšia v porovnaní s obyvateľmi Západu. Tieto úvahy boli označené za rasistické, Watson sa bránil, že nešíri rasizmus, ale uvažuje ako vedec.

Napokon sa vzdal vedenia CHSL a odišiel do penzie. V roku 2019 v televíznom dokumente Watson svoje postoje zopakoval, laboratórium s ním preto prerušilo akékoľvek kontakty.

Popri Nobelovej cene je Watson držiteľom mnohých vyznamenaní a titulov svetových univerzít. V roku 2002 ho za čestného rytiera (titul vyhradený len pre Američanov) pasoval sir Christopher Meyer, vtedajší britský veľvyslanec v USA.

V roku 1968 sa Watson oženil, s manželkou Elisabeth majú dvoch synov.





Zdroje: www.britannica.com, www.nobelprize.org