Život Osuského bol úzko spojený s novodobými dejinami Slovákov i Čechov.
Autor TASR
Bratislava 18. októbra (TASR) - Politik, diplomat, právnik a publicista Štefan Osuský bol jedným z vedúcich predstaviteľov a spolutvorcov československej zahraničnej politiky.
Život Osuského bol úzko spojený s novodobými dejinami Slovákov i Čechov. Napriek tomu jeho meno po roku 1945 zmizlo z učebníc a čiastočne aj zo slovníkov. Pripomenula si ho Slovenská národná knižnica v Martine, ktorá v roku 2009 usporiadala v Slovenskom inštitúte v Prahe (ČR) výstavu o Štefanovi Osuskom.
Štefan Osuský sa narodil 31. marca 1889 v Brezovej (dnes Brezová pod Bradlom) ešte v Rakúsko-Uhorsku. V roku 1906 odišiel do USA, pretože mu vládna moc neumožnila študovať. Na univerzite v americkom Chicagu študoval teológiu, neskôr filozofiu, sociológiu, právo a prírodné vedy. V roku 1916 ho Slovenská liga v Amerike vyslala do Európy s cieľom spolupracovať s predstaviteľmi českého a slovenského zahraničného odboja a podporovať boj za vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov na základe federatívneho usporiadania, ako to bolo zakotvené v Clevelandskej dohode. Začal pracovať po boku Tomáša Garrigue Masaryka, Milana Rastislava Štefánika a Edvarda Beneša.
Československú republiku (ČSR) zastupoval na viacerých významných medzinárodných konferenciách. Zvlášť aktívne sa podieľal na príprave a podpise historicky najdôležitejšej zmluvy v doterajších dejinách Slovákov - Trianonskej mierovej dohody v roku 1920, ktorá rozhodujúcim spôsobom prispela k novému usporiadaniu krajín v strednej Európe a k úspešnému zavŕšeniu zápasov národov za slobodu, samostatnosť a nezávislosť.
Patril medzi najvýznamnejších Slovákov pôsobiacich v diplomatických službách medzivojnovej Československej republiky (ČSR). V rokoch 1918-1920 bol československým veľvyslancom vo Veľkej Británii a potom až do roku 1939 pôsobil ako veľvyslanec ČSR vo Francúzsku, kde v dramatickom poslednom roku služby odmietol vydať Nemcom československé veľvyslanectvo. V roku 1940 bol Osuský vo Veľkej Británii v Londýne menovaný za ministra exilovej československej vlády. Pre rozpory z prezidentom ČSR Edvardom Benešom najmä v otázkach federatívneho usporiadania republiky, ale aj pre organizovanie zahraničného protifašistického odboja, sa musel v roku 1942 vzdať všetkých funkcií.
Odsúdený na doživotie
Za organizovanie odboja proti Nemecku ho v roku 1941 Hlavný súd v Bratislave v neprítomnosti odsúdil na doživotie a pozbavil občianskych práv s prepadnutím majetku v prospech štátu.
V roku 1945 opustil Osuský Londýn. Usadil sa v USA, kde prednášal na univerzite v Hamiltone a venoval sa politickej publicistike. Po roku 1948 spolupracoval s československými exilovými organizáciami, najmä Radou slobodného Československa. Československo už nenavštívil, ale jeho vývoj naďalej pozorne sledoval a komentoval. Okrem politickej a pedagogickej práce sa prezentoval aj ako publicista - politológ. Vydával štúdie a knihy o československej politike a medzinárodných vzťahoch.
Diplomat Štefan Osuský zomrel v Herndone v USA 27. septembra 1973 vo veku 84 rokov.
Radom Bieleho dvojkríža II. triedy in memoriam za celoživotnú prácu v oblasti diplomacie ho ocenila Slovenská republika v roku 2001.
Život Osuského bol úzko spojený s novodobými dejinami Slovákov i Čechov. Napriek tomu jeho meno po roku 1945 zmizlo z učebníc a čiastočne aj zo slovníkov. Pripomenula si ho Slovenská národná knižnica v Martine, ktorá v roku 2009 usporiadala v Slovenskom inštitúte v Prahe (ČR) výstavu o Štefanovi Osuskom.
Štefan Osuský sa narodil 31. marca 1889 v Brezovej (dnes Brezová pod Bradlom) ešte v Rakúsko-Uhorsku. V roku 1906 odišiel do USA, pretože mu vládna moc neumožnila študovať. Na univerzite v americkom Chicagu študoval teológiu, neskôr filozofiu, sociológiu, právo a prírodné vedy. V roku 1916 ho Slovenská liga v Amerike vyslala do Európy s cieľom spolupracovať s predstaviteľmi českého a slovenského zahraničného odboja a podporovať boj za vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov na základe federatívneho usporiadania, ako to bolo zakotvené v Clevelandskej dohode. Začal pracovať po boku Tomáša Garrigue Masaryka, Milana Rastislava Štefánika a Edvarda Beneša.
Československú republiku (ČSR) zastupoval na viacerých významných medzinárodných konferenciách. Zvlášť aktívne sa podieľal na príprave a podpise historicky najdôležitejšej zmluvy v doterajších dejinách Slovákov - Trianonskej mierovej dohody v roku 1920, ktorá rozhodujúcim spôsobom prispela k novému usporiadaniu krajín v strednej Európe a k úspešnému zavŕšeniu zápasov národov za slobodu, samostatnosť a nezávislosť.
Patril medzi najvýznamnejších Slovákov pôsobiacich v diplomatických službách medzivojnovej Československej republiky (ČSR). V rokoch 1918-1920 bol československým veľvyslancom vo Veľkej Británii a potom až do roku 1939 pôsobil ako veľvyslanec ČSR vo Francúzsku, kde v dramatickom poslednom roku služby odmietol vydať Nemcom československé veľvyslanectvo. V roku 1940 bol Osuský vo Veľkej Británii v Londýne menovaný za ministra exilovej československej vlády. Pre rozpory z prezidentom ČSR Edvardom Benešom najmä v otázkach federatívneho usporiadania republiky, ale aj pre organizovanie zahraničného protifašistického odboja, sa musel v roku 1942 vzdať všetkých funkcií.
Odsúdený na doživotie
Za organizovanie odboja proti Nemecku ho v roku 1941 Hlavný súd v Bratislave v neprítomnosti odsúdil na doživotie a pozbavil občianskych práv s prepadnutím majetku v prospech štátu.
V roku 1945 opustil Osuský Londýn. Usadil sa v USA, kde prednášal na univerzite v Hamiltone a venoval sa politickej publicistike. Po roku 1948 spolupracoval s československými exilovými organizáciami, najmä Radou slobodného Československa. Československo už nenavštívil, ale jeho vývoj naďalej pozorne sledoval a komentoval. Okrem politickej a pedagogickej práce sa prezentoval aj ako publicista - politológ. Vydával štúdie a knihy o československej politike a medzinárodných vzťahoch.
Diplomat Štefan Osuský zomrel v Herndone v USA 27. septembra 1973 vo veku 84 rokov.
Radom Bieleho dvojkríža II. triedy in memoriam za celoživotnú prácu v oblasti diplomacie ho ocenila Slovenská republika v roku 2001.