Bratislava 9. novembra (TASR) - Nežná revolúcia sa podarila, hoci mnohé z požiadaviek sa nenaplnili. Väčšina ľudí na námestiach mala veľmi slabú predstavu o tom, čo konkrétne znamenajú niektoré z hesiel. Protagonisti Novembra sa dopustili aj chýb, napríklad neboli pripravení vymeniť komunistov vo vedúcich funkciách. Aj o tom hovorila v rozhovore pre TASR vedecká pracovníčka Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) Agáta Šustová Drelová. V súčasnosti sa venuje výskumu politického a spoločenského vývoja na Slovensku po roku 1948 so zameraním na kolektívne identity, náboženstvo a nacionalizmus.

-Revolúcia bola nežná, mohla dopadnúť aj inak, krvavejšie. Vďaka čomu bola tak pokojná? Sme taký pokojný národ, alebo čím to bolo?-

Dôvodov a faktorov, ktoré prispeli k tomu, že revolúcia bola a aj zostala nežnou počas celého trvania, bolo niekoľko. Týkali sa komunistickej strany a jej vedenia v tomto období, medzinárodnej situácie aj nastavenia protestujúcich, ich lídrov. Čo sa týka komunistickej strany, v tom čase vo vedení boli ľudia, ktorí nemali záujem napätie eskalovať. Ale niektorí ľudia v komunistickej strane absolútne nesúhlasili s požiadavkami občianskych hnutí a boli ochotní použiť rôzne nástroje, ponúkali sa milície, armáda. Zvlášť armáda sa ale nechcela podieľať na potláčaní. Veľmi dôležitým momentom bolo aj to, že medzinárodný garant možností nejako tvrdo zasiahnuť bol Sovietsky zväz. Ten už ale nebol v tom čase ochotný zasahovať. Dôležité tiež bolo, že samotní demonštrujúci a ich vedenie nechceli riešiť tieto demonštrácie násilne. Násilné prejavy teda nedostali priestor.

-Násilie asi ani nebolo nevyhnutné...-

Nebolo, pretože ten étos revolúcie bol taký, že ľudia sami seba vnímali ako nenásilných oproti násilnému režimu.

-Čo považujete za zlomový moment revolúcie?-

Zlomových momentov bolo viacero. Absolútne kľúčový bol generálny štrajk 27. novembra. To bol moment, kedy sa zapojilo najviac obyvateľov Československa, hovorí sa až o troch štvrtinách obyvateľov. Generálny štrajk bol jasný znak pre komunistickú stranu, že jej legitimita je ohrozená. Komunistická strana sa snažila generálnemu štrajku zabrániť, ale spôsoby, ktorými to robila, len potvrdili, že nie je schopná väčšej zmeny.

-Stotožňujete sa s názorom, že revolúcia sa podarila, aj keď sa nesplnili úplne všetky požiadavky?-

Áno, revolúcia sa podarila. To, že neboli splnené všetky jej požiadavky, nie je nič výnimočné. V prípade mnohých revolúcií k tomu nedošlo. Niektoré požiadavky boli naplniteľné už v prvých mesiacoch. Napríklad zorganizovať slobodné voľby, alebo sloboda prejavu. Avšak k niektorým požiadavkám bolo nevyhnutné sa postupne dopracovávať. Schopnosť občanov participovať na demokracii je niečo, čo sa musí neustále budovať. To nie je niečo, čo dokážeme zabezpečiť zo dňa na deň.

-Rozumeli ľudia dostatočne požiadavkám, ktoré zneli na námestiach?-

Väčšina ľudí mala veľmi slabú predstavu o tom, čo konkrétne znamenajú niektoré z hesiel. Mali o tom rôznorodé predstavy. Celkovo, čo sa týka myšlienky liberálnej demokracie, jej súčasťou nie sú len slobodné voľby, ale aj napríklad systém bŕzd a protiváh. Teda to, že tri zložky moci - súdna, exekutívna a legislatívna sa vzájomne kontrolujú. Tieto aspekty liberálnej demokracie zrejme neboli jasné mnohým účastníkom protestov a je otázne, do akej miery sú nám jasnejšie dnes.

-Prečo?-

Tých dôvodov je viac. Vzdelávanie, čo sa týka účasti občanov na demokratických procesoch, je pomerne slabé, niekoľko hodín občianskej náuky. Chýba diskusia o podstate demokracie. Okrem vzdelávania v zmysle demokracie chýba aj vzdelávanie v histórii, najmä o novodobej histórii Slovenska a o roku '89.

-Voľby sú dnes slobodné, je tu sloboda prejavu. Je niečo, čo sa podľa vás nepodarilo a na čo dnes doplácame?-

Pri viacerých požiadavkách nemohli ich predkladatelia predvídať, ako sa bude situácia po '89 vyvíjať. Dobrým príkladom je otázka ekonomickej transformácie. O tejto zmene boli veľmi hmlisté predstavy. Veľkej väčšine občanov bolo jasné, že chceme vyšší životný štandard, ako na Západe. Ale nevedeli sme, ako to dosiahnuť. Jeden zo spôsobov, ktorý na Slovensku prevládol v ére mečiarizmu bola divoká privatizácia, kedy sa štátne podniky začali predávať často manažérom bývalých komunistických podnikov za veľmi nízke sumy. Nedošlo často k reštrukturalizácii podnikov, ale k prepúšťaniu, čo uviedlo mnohých ľudí do sociálnej neistoty. A to bola jedna z vecí, ktorú nikto neočakával.

-Za to ale nemôžu disidenti a tí, ktorí stáli na tribúnach v '89...-

To nie. Za to niesli zodpovednosť manažéri týchto podnikov. Tí nesú zodpovednosť za to, ako 'prebehla' ekonomická transformácia. Vysokí a strední manažéri sa po Novembri rýchlo zorientovali v rámci privatizácie štátneho majetku a využili ho na osobné obohatenie. Toto sa však nedialo len na najvyššej úrovni. Obohacovali sa aj ľudia v malých mestách, ktorí sa dostali k štátnemu majetku cez svoje známosti. Dnes sa už nikto nepýta na pôvod tohto majetku. November '89 bol však zásadný aj v tom, že vďaka znovunastoleniu slobody slova umožnil bežným ľuďom dopátrať sa aspoň k časti pravdy a následne rozhodovať o svojom osude prostredníctvom volieb. Bez Novembra by tieto ekonomické elity neboli obmedzované, už ani minimálne.

-Vyrovnala sa spoločnosť s komunistami dostatočne?-

Je priestor na istý skepticizmus vzhľadom na to, ako ľahko mnohé z bývalých komunistických elít, najmä ekonomických, prešli do nového systému a fungovali v ňom bez problémov. Na druhej strane však nie je jasné, do akej miery by boli ochotní priznať svoju vinu a či vôbec nejakú vinu cítili.

-Jedna z požiadaviek Novembra bola odluka cirkvi od štátu. To sa nepodarilo, naopak, pristúpili sme k zmluvám s Vatikánom. Bolo to dobré rozhodnutie?-

Nemožno povedať, že predstavitelia občianskych hnutí v '89 by hovorili o odluke cirkvi od štátu. Presnejšie je povedať, že sa zhodli na potrebe odluky štátu od cirkvi. Teda aby štát nezasahoval do záležitostí cirkvi. Zároveň títo predstavitelia detailne nevytvárali koncepciu odluky. Navyše, neskôr túto tému nahradili iné témy. Pre cirkev bolo kľúčové zabezpečiť naplnenie základných materiálnych potrieb, a to všetko pri minimálnej znalosti hospodárskeho fungovania cirkví. O odluke sa napokon veľa nediskutovalo. Ani v cirkvi nepanoval konsenzus v tejto otázke.

-Mali by sa odlúčiť?-

V prípade financovania by bolo odlúčenie prospešné pre štát aj cirkev.

-Za 30 rokov sme mali viacero protestov v uliciach, najväčšie boli pre Gorilu a ešte masívnejší charakter mali tie po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Videli ste tam nejaké paralely s Novembrom?-

Organizátori najmä posledných protestov Za slušné Slovensko sa odvolávajú na November. Istá zhoda tam je, najmä dôraz na slušnosť, 'nenásilie' a občiansku participáciu. Ale na rozdiel od protagonistov Novembra '89 má nová generácia protestujúcich istú výhodu. Kým v 89-tom protestujúci konali bez znalostí o tom, čo znamená politika, pôsobenie v rámci pluralitného systému, súčasní protestujúci sa môžu poučiť z chýb protagonistov '89.

-Aké chyby myslíte konkrétne?-

Predstavitelia občianskych hnutí najmä počas rokovaní za okrúhlym stolom s predstaviteľmi komunistickej strany sa dopustili niekoľkých chýb. Tie zväčša vyplývali z toho, že sa ocitli v situácii, ktorú neočakávali. Nechystali sa byť mocou, ktorá komunistickú stranu nahradí. Sami chceli byť len občianskymi pozorovateľmi. Odrazu sa ale ocitli v pozícii tých, ktorí mali nahradiť vo vedúcich postoch komunistov a na to neboli pripravení.

-Majú protagonisti dnešných protestov viac politických skúseností a boli by schopnejší ísť do politiky skôr ako tí novembroví?-

Dnes majú lepší prístup k informáciám, vyrastajú v pluralite názorov a vďaka tomu sa môžu lepšie pripraviť a zapojiť sa do verejného života. Zároveň dnešná generácia funguje v systéme, kde sú absolútnou samozrejmosťou slobodné voľby a majú možnosť protestu. A to je zásadný rozdiel oproti Novembru. Podľa prieskumov je medzi mladými ľuďmi rastúce množstvo tých, ktorí sú aktívni a majú záujem o verejný život.